Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

V miestnosti zašumelo. Paro Bacos šuškal vedľa stojacemu Nikériovi do ucha: „V najbližších dvanástich až štrnástich hodinách nás čaká riadna fuška!“

Kerulen vyčkal, kým sa utíšili hlasy prekvapenia, a pokračoval:

„Pri kontrole tabuliek najznámejších rojov profesor Mirsanov zistil, že dnes napoludnie do operačného priestoru našej kozmickej flotily vnikne útvar MRGC 763. Výpočty ukázali, že najbližšie k jeho dráhe bude naša stíhačka. Uvedený roj asi pred sedemdesiatimi rokmi zistila automatická kozmická sonda a odvysielala základné údaje na katalogizovanie. Známe sú iba letové prvky tohto objektu.“

Kerulen nariadil, aby pohotovostné služby v riadiacej centrále posilnili zo štyroch mužov na šiestich a aby sa jednotlivé skupiny striedali každú hodinu. Likvidácia celého meteoroidného poľa si vyžadovala bežnú systematickú prácu. Striedajúce pohotovostné služby poslal do kabín, aby si riadne odpočinuli.

Všetky zraky sa upierali na veľkú obrazovku, kde sa práve začala črtať hmlistá škvrna. Vyzerala ako prachová škvrna na tienidle a ustavične sa zväčšovala.

„Možno budeme musieť privolať do akcie aj ostatné lode…“ povedala Sagitta.

Paro Bacos namiesto Kerulena prikývol a povedal:

„Najprv sa musíme priblížiť na vzdialenosť niekoľko sto kilometrov, zistiť veľkosť a vnútorné zloženie roja.“

Filitra načúvala ich úvahám a proti vôli začal sa jej zmocňovať starý nepokoj. Darmo ohmatala prvý ulovený meteoroid — obava z kozmických bludných telies bola v nej hlboko zakorenená. Vrhla na obrazovku rýchly pohľad. Hmlistá škvrna medzitým narástla na veľkosť poriadnej misy.

„Nebolo by lepšie, keby sme celý roj obleteli veľkým oblúkom?“ povedala váhavo.

Muži sa len zasmiali. Pridm dychtili za nebezpečenstvami, teda dni najmenej pomýšľali na to, aby sa vyhli roju. Taká príležitosť pre laserové delo!

Filitra sd ďalej na nič nepýtala. Iba si pomyslela, že čosi z odvekých poľovníckych inštinktov pretrvalo v mužoch celé tisícročie!. Dnes, pravda, v sublimovanejšej forme. Veď poľovať sa dalo aj na poli vedy.

Kerulen na chviľu vypol pilotron. Musel zamieriť celou loďou na roj meteoroidov, ktorý bol kdesi v diaľke pred nimi napravo. Keď stíhač prešiel na nový kurz letu, zveril jeho riadenie opäť automatickému pilotovi. Vstal z veliteľského kresla:

„O dve hodiny by sme mali byť na mieste, čiže okolo pätnástej dohoníme roj. Začneme hneď so zvyčajnými prípravami.“

Členovia posádky jeden po druhom opustili centrálu, aby zaujali v jednotlivých oddeleniach svoje miesta, ako keď je v rakete vyhlásený poplach.

„Prosím štyroch nováčikov, aby ešte zotrvali v centrále,“ ďoložil Keruľen. „Môžu sa zúčastniť na pozorovaní objektu, aby získali väčšie skúsenosti z metódy boja proti meteoroidom. Má niekto otázky?“

Ako prvá využila príležitosť Filitra Gomová:

„Ak je hmlovina na obrazovke rojom meteoroidov, mala by sa hádam javiť nie ako mliečna škvrna, lež ako zoskupenie mnohých svetelných bodíkov. Každý meteoroid predsa vytvára samostatný reflex na obrazovke radaru, či nie? Možno nemáme pred sebou roj meteoroidov, ale takzvanú malú temnú hmlovinu…?“

Odmlčala sa s obavami, či sa nezverila s dajakou naivitou.

„Úvaha je teoreticky správna,“ povedal Kerulen uznanlivo, čo Filitru zbavilo rozpakov. „Napokon môžeme sa presvedčiť.“

Vypol z obrazovky radarovú projekciu a prepojil obraz na jednu z televíznych kamier.

Miestnosť stmavela. Znovu mali všetci pocit, akoby sa pred nimi otvorila celá stena lode. Filitra sa mimovoľne zachvela, keď uzrela veľkolepú vesmírnu panorámu.

Zľava napravo tiahol sa nepravidelný, úzky a hmlovito nadýchnutý svetelný pás Mliečnej cesty. Uprostred sa zreteľne črtal tmavý obrys konskej hlavy.

„To, čo vidíte,“ vysvetľoval Kerulen, „je známa temná hmlovina v súhvezdí Oriona. Je od nás vzdialená na stá svetelných rokov. Pri týchto útvaroch ide vlastne o zoskupenie plynnej a prachovej hmoty. Hmlovina konskej hlavy sa skladá zväčša z kovových mikročastíc, ktoré ako svetlo-nepriepustná clona zavisli pred hviezdnymi oblakmi. Pritom clona je fakticky nepredstaviteľne riedka: na tisíc kubických kilometrov pripadá iba jediný gram kovového prachu! Pravda, pri takejte gigantickej vzdialenosti javí sa ako celistvý útvar.“

Opäť šťukol kontakt. Charakteristická podoba temnej hmloviny sa vytratila z obrazovky a zjavila sa nová hviezdna panoráma.

„Teraz vidíte časť vesmíru, v ktorej náš radar zistil MRGC 763. Keby bola na tomto mieste temná hmlovina, musel by byť viditeľný temný fľak, tak ako v súhvezdí Oriona.“

Kerulenova názorná inštruktáž bola naozaj rukolapná. Ceďže temné hmloviny sú vždy vzdialené na stá až tisíce svetelných rokov, pre ich nesmiernu vzdialenosť, obrovskú rozlohu a nepatrnú hustotu nijako ich nemožno pomocou radaru zachytiť. Sú viditeľné iba opticky. A svetelný rok je vzdialenosť, ktorú svetelný lúč letiaci fantastickou ýchlosťou — tristotisíc kilometrov za sekundu — vykoná za jeden rok.

Tento objekt bol vzdialený asi desaťtisíc kilometrov. Až sa väčšmi priblíži, jeho svetelný reflex na obrazovke sa akiste zmení na početné body. Mohli teda s istotou predpokladať, že majú pred sebou roj meteoroidov.

„Ak človek pozoruje iba teľevízny obraz bez radarovej projekcie, mohol by mať idylický dojem, že nemá pred sebou kozmický útvar, ktorý by nás mohol ohroziť. Aké klamné môže byť zdanie!“ povedal Oulu skôr pre seba a ešte dodal: „Bez radaru boli by sme schopní vletieť doprostred roja.“

Kerulen prikývol. Znovu prepojil na obrazovku radarovú projekciu. Mliečna škvrna sa podstatne zväčšila. Kerulen dôvodil, že ak ešte nevidia jednotlivé body, príčina môže byť dvojaká: buď sú ešte stále príliš ďaleko od poľa meteoroidov, alebo sú jednotlivé časti veľmi malé. Prirodzene, ešte skôr, než ich začnú likvidovať, musia sa presvedčiť o štruktúre, hustote a priestorovej rozlohe roja.

Veliteľ bol presvedčený, že malá prednáška stačila kozmickým nováčikom, lenže tí mali v zásobe ďalšie otázky.

„Ak sa nemýlim, treba aby som podnikol výlet s Kolibríkom?“ vyzvedal Jokohata, predpokladajúc kladnú odpoveď, ktorá by ukojila jeho ustavičnú túžbu po činoch. „Zrejme treba vletieť ďo roja…“ doložil, ako by si už vopred sám určoval program dobroďružstva poďľa vlastnej chuti.

„Áno aj nie,“ odvetil Kerulen a trocha schladil Jokohatov rozlet. „Vyštartovať buďeš musieť — lenže nie ďo roja, hoci ani to, pri malej kozmickej rakete a prispôsobenej rýchlosti, by nebolo také nebezpečné. Tvojou úlohou bude zistiť zboku priestorové rozloženie útvaru. Plošnú rozlohu poznáme z radaru. Ty zistíš aj hĺbkovú, z nášho pohľadu takpoveďiac preďozaďnú rozlohu. Vnútornú štruktúru si potom overíme skúšobnými strelami.“

„Máme obrazovku len pozorovať, alebo sa môžeme zúčastniť aj na ostatných prípravách?“ prezvedal sa Rádž Rajpúr.

„Dobre, pridelím vám úlohy,“ povedal Kerulen. „Nikéria, pre nás dvoch je to jasné: pri formaxe usporiadame malé počtárske rodeo. Jokohata pripraví Kolibríka na katapultovanie a vezme si so sebou aj fotoaparát — potrebujeme zábery zboku.“

„Čože, fotografovať roj meteoroidov?! Veď nevydáva ani vlastné, ani odrazené svetlo! Buďem teďa fotografovať tmu?…“