Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Za stenami lode nehlučne plynula vzduchoprázdna tma.

UŽITOČNÁ PORUCHA — OPÄŤ TAJOMNÉ SIGNÁLY — STAVENISKO VO VESMÍRE — MIRSANOV A LORCESTER SLÁVIA SVOJ TRIUMF

Stíhač už dva mesiace prečesával priestor na najvysunutejšej pozícii štvrtej flotily. Po prvých úspechoch — Jokohatovom meteoroide a zničení celého roja — prišli ďalšie. Počet odstrelov už dosahoval úctyhodné číslo. Pravda, treba povedať, že v najprednejšej pozícii rojnice posádka štyristoosmičky mala na to oveľa častejšie príležitosť než ostatné lode. Ostré poplašné cenganie patrilo už medzi štandardné situácie.

Oveľa ťažšie bolo objaviť asteroidy, hoci hlavnou úlohou stíhačov bolo práve zisťovať tieto vesmírne objekty. Pre laserové delo boli priveľké. Mali ich opatriť iba rádiomajákmi vysielajúcimi výstražné signály. V tomto smere posádka štyristoosmičky ešte nemala šťastie.

Zato Mirsanovovi a Lorcesterovi sa darilo vo výskume antičastíc. Po vytrvalých pokusoch v laboratóriu prišli na riešenie, ako tieto častice zachytávať priamo z vesmíru. Vypracovali projekt pasce. Stavba by si vyžadovala len niekoľko dní, ale zatiaľ chýbal vhodný objekt, napríklad väčší meteoroid, prípadne asteroid alebo planetoid. Obaja v týchto chvíľach netušili, že príležitosť na ich veľkolepý pokus, prvý tohto druhu v dejinách atómovej fyziky, naskytne sa im nečakane skoro.

Jedného dňa mal poruchu jeden z radarov. Ložisko otočnej antény sa zadrelo, anténa sa nemohla otáčať a bola usmernená do jedného smeru.

— Poruchu zbadali o niekoľko minút. Traja členovia posádky, ktorí ju mali opraviť, chystali sa opustiť palubu. Uplynulo asi dvadsať minút — obliecť si kozmické skafan — 101 dre bolo dosť namáhavé, no nesmeli zabudnúť ani na náhradné súčiastky a opravárske nástroje.

„Montéri“ sa práve chystali vystúpiť do kozmu pretlakovou komorou, keď ich službukonajúci pracovník, ktorý mal dozor nad letom, ešte zadržal. Na kontrolnej obrazovke, prijímajúcej signál zo zaseknutej antény, zjavil sa obraz objektu. Službukonajúci pracovník obratom oznámil Kerulenovi, že vo vzdialenosti asi deväť miliónov kilometrov pred nimi, teda v priestore päťstodvadsiateho deviateho slnokruhu, práve zistil väčšie teleso.

Hlásenie zastihlo veliteľa v laboratóriu antičastíc, kde mu Mirsanov a Lorcester vysvetľovali princíp ich pasce. Správu, ktorá ich tu zastihla, pokladali za sľubnú. „Prichádza ako na zavolanie,“ povedal Mirsanov. „Ibaže je trochu priďaleko,“ upozornil Lorcester. Obaja upreli pohľad na Kerulena — iba on mohol rozhodnúť.

Veliteľ chvíľu uvažoval, striedavo hľadel na oboch nadšencov a potom oznámil:

„Je to dosť ďaleko, ale pokúsime sa o to! Upovedomte Nikériu! Nech vyráta vhodnú priesečnicu oboch dráh. Zblízka sa prizrieme tomuto objektu!“ Potom sa ohlásil službukonajúcemu a doložil: „Pomôžte matematikovi a zistite podmienky letu. Potom môžete anténu opraviť. Po oprave hneď zamerajte objekt a pokračujte v pozorovaní!“ Pomocou formaxu príprava podkladov netrvala dlho. Ukázalo sa, že objekt môžu dostihnúť o päť až šesť ďní. Jeho dráha a rýchlosť boli výhodné. Len nedávno dosiahol objekt najvzdialenejší bod ekliptiky okolo Slnka a teraz je na zostupnej ceste. Loď by mala odbočiť z kruhovej dráhy a mierne zvýšenou rýchlosťou zamieriť k vyrátanému bodu stretnutia. Ak dostihnú objekt, môžu ho sprevádzať asi desať dní, pričom sa znovu vrátia do blízkosti vlastného slnokruhu.

Údaje boli priaznivé. Kerulen nadviazal spojenie s veliteľskou loďou flotily a oznámil komodorovi úmysel. Komodor bez dlhých prieťahov súhlasil. Veď išlo o jedno z najvýznamnejších bádateľských podujatí. Mirsanov a Lorcester boli nadšení. O päť až šesť dní budú na mieste. Mali teda dosť času zhotoviť jednotlivé dielce, ktoré sa na mieste zmontujú, za predpokladu, že objavené vesmírne teleso bude vhodné pre ich originálny pokus.

Keď vesmírni „montéri“ odstránili poruchu na radarovej anténe a vrátili sa na palubu, Kerulen začal riadiť raketu. Stíhač vybočil z rojnice a zamieril zvýšenou rýchlosťou k vyrátanému bodu, kde sa mal stretnúť s neznámym objektom.

V uplynulých týždňoch Norbert Franken využil každú príležitosť, aby prišiel na stopu záhadného rádiosignálu, ktorý zachytil pri prvom spoločnom zameriavacom vysielaní celej flotily. Nepremeškal ani jeďnu galaktickú sekundu; medzi oboma intervalmi zameriavacích signálov aj po nich neúnavne sledoval frekvenciu 2010 megahertzov. No ani raz nemal úspech. Rozhoďol sa, že buďe sledovať frekvenciu každú hodinu.

Po štyroch dňoch nového časového rozvrhu, keď už bol takmer presvedčený, že signály nikdy viac nezachytí, priam vyskočil od radistického pultu: ozvali sa po druhý raz! Čoskoro zistil aj opakovací interval: vracali sa vždy po dvadsiatich hodinách. To už bol solídny základ pre ďalšie sleďovanie.

Hlavný problém bol v tom, že prijímač kozmickej lode nebol konštruovaný na takýto „superdiaľkový“ príjem. Franken sa rozhodol, že si postaví vlastný prijímač s maximálnym zosilnením a vysokoúčinným potláčaním šumu. Skonštruoval ho len na užšie frekvenčné pásmo okolo 2000 až 2020 megahertzov. Ba využil kmitacie vlastnosti atómov niektorých prvkov, čím dosiahol extrémnu rozlišovaciu schopnosť.

Najbližší opakovací signál mohol očakávať v skoré predpoludnie, čo, pravda, bol len relatívny časový pojem. Za stenami kozmickej lode, za kruhovým priezorom Frankenovej kabíny po dajakom predpoludní nebolo ani vidu ani slychu. Vládla tam od vekov najčernejšia tma. No i 11 v samotnej lodi bola vytvorená skutočná ilúzia predpoludnia. Umelé nepriame osvetlenie sa intenzitou aj „farbou“ takmer neodlišovalo od predpoludňajšieho slnečného svetla na Zemi a významne pomáhalo potláčať depresívne nálady členov posádky z vesmírnej temnoty a osamelosti. Osvetľovacia automatika regulovala intenzitu svetla tak, že zodpovedalo priebehu dňa na domácej planéte. Kto v tejto chvíli prechádzal chodbami a priestormi lode, mohol mať takmer dokonalú ilúziu, že aj „vonku“ je jasné letné ráno v ľahkom opare. Aj teplotné podmienky na lodi boli prispôsobené pozemským. V ranných hodinách všade podúval svieži vánok a vládol príjemný chlad. Iba postupne teplota stúpala na znesiteľnú mieru poludňajšej horúčavy.

Franken kráčal hlavnou chodbou, ktorú ešte previeval ranný svieži vánok. Ponáhľal sa do riadiacej centrály v povznesenej nálade. Dnes mal vyskúšať svoj špeciálny prijímač. Nedočkavo si sadol za radistický pult. Aparát mal pripravený na malom príručnom stolíku.

Stlačil páčku batériového napájania. V slúchadlách sa ozvali typické zvuky diaľkového príjmu: drobný praskot a vesmírny šum, ktorého pôvod bol kdesi v nekonečných priestoroch, v explodujúcich hviezdach, v energetických premenách pulzujúcich sínc, v plynných mrakoch a hmlovinách.

Postupne nastavil prijímač tak, že potlačil všetky nežiadúce vplyvy. V citlivých slúchadlách zavládlo nezvyčajné ticho, ktoré akoby rezonovalo samé v sebe. Bolo to čosi ako nazrieť a načúvať pri veľmi hlbokej studni, ktorá pohlcovala ešte aj zvuky kvapiek padajúcich z mokvajúcich stien do hlbokého dna.

Prešlo niekoľko dlhých minút. Franken napäto počúval. Žeby sa signály zasa nadlho odmlčali? Nie, pomyslel si, to by bola zlá odmena za moje úsilie, to by bol povestný zákon schválnosti, ako ho človek už od vekov vláči za sebou…