Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Milosrdný spánok ho konečne vyslobodil do ríše zabudnutia.

Po neskutočne dlhom čase, hoci to bolo len po niekoľkých hodinách, vedomie sa pomaly vracalo na povrch adelého sebapociťovania. Za mihalnicami oťaženými ešte nepokojným spánkom, vynáral sa pred ním na hranici snov a vedomia čarovný obraz sviežeho rána s vysokým stĺporadím zelených papradín, čiahajúcich k slnkom ožiarenej žltolilavej oblohe. Mal predtuchu čohosi dobrého, kýsi neznámy hlas sa mu ticho prihováral. Bol to ženský ilas. Gamala, priateľka z detstva? Na prahu vedomia neodvážil sa ani pohnúť, aby vidinu nezaplašil. Ten zamatový hlas — bol to sen, či skutočnosť? Neotváral oči, hoci už jasne cítil, že prekročil prah medzi spánkom a bdelosťou. Usiloval sa vnímať zmysel slov. Zrazu si uvedomil, že hlas spoznáva — bol to hlas ich lekárky…

Sagitta po skončení slávnosti predsa len nadhodila otázku Salammovho správania sa pred niekoľkými bližšími členmi posádky. Usúdila, že je načase, aby ako lekárka zasiahla. Spolu s Kerulenom, svojím bratom, a Oulom Nikériom došli k záveru, že Salammu zrejme postihla depresia z kozmického osamotenia. Muži boli toho názoru, že postihnutého treba ešte niekoľko dní bedlivejšie pozorovať.

Ona sa však rozhodla hneď konať. Pozorovala Salammu dosť dlho. Súčasťou jej lekárskeho poslania bola aj psychoterapia. Určila diagnózu a rozhodla sa aj pre liečebnú metódu. Použije, áno, použije rozprávku!

Kráčala po dlhej hlavnej chodbe zamyslená, až zastala pred jeho dverami. Stlačila gombík, dvere sa nehlučne otvorili a súčasne sa zažalo svetlo. Salamma ležal oblečený priekom cez posteľ, tvárou nadol. Sklonila sa nad ním a zistila, že spí. Bolo to dobré znamenie.

Stímila osvetlenie, pritiahla si kreslo a chvíľu sedelabez pohnutia. Vyzeralo to, akoby v miestnosti nikoho nebolo. Starostlivo pozorovala reakcie spiaceho. Tichým hlasom povedala niekoľko bežných úvah o dnešnej slávnosti. Bola to podistým komická samovrava, ale jej cieľom bolo cez sluchový orgán podnietiť mozgové centrá.

Asi po desiatich minútach zbadala, že spáč sa pomaly zobúdza. Keď si bola istá, že môže vnímať slová, prešla na rozprávku. Bol to príbeh o troch čarodejníkoch a kyklopovi.

„Boli raz traja veľkí čarodejníci. Bývali za vysokými horami v troch sklenených dvoranách. Prvý, najmúdrejší, nosil vždy biely odev. Býval v najmenšej dvorane. Druhý mal na sebe čierne nohavice a od pása bol holý. Jeho dvorana bola trikrát väčšia. Bol z nich najsilnejší a najzručnejší; podľa múdrych nápadov prvého dokázal zhoto — viť čarodejnícke pomôcky zo skál a nerastov. Tretí čarodejník, postavou najvyšší, bol spomedzi nich najdôležitejší — preto mal na sebe vždy modrý odev. Obýval najväčšiu dvoranu, ktorá bola tristotridsaťtri ráz väčšia ako dvorana prvého čarodejníka.

Jedného dňa sa rozhodli, že si zhotovia čarodejný stroj, ktorý ich odbremení od každodenného čarovania, čo im zaberalo veľa času, a potom im chýbal pri odhaľovaní veľkých tajov kúzelníctva.

Prvý z nich si sadol a dumal nad neľahkou úlohou.

Napokon vzal do ruky malú čarodejnú ceruzu a na mnohé lístky bieleho papiera napísal veľa kúzelníckych hesiel a formuliek. Potom sa chopil veľkej kúzelníckej palice pristúpil k veľkému listu ešte belšieho papiera. Ledva zašermoval svojou veľkou taktovkou, už sa zjavovali tajomné kruhy, čiary a krivky pretkané mnohými číslicami. Pri tejto práci čarodejník často vrhol pohľad na zelené lesy i na ešte vyššie končiare, pokryté snehom a ľadom, ktoré zďaleka strážili údolie troch čarodejníkov. Vždy keď bol veľký hárok papiera popísaný tajomnými znakmi a kresbami, spoza mrakov vykuklo slnko. Pozrelo si výtvory bieleho čarodejníka a tu i tam pridalo ešte zlatý krúžok, čiaru, číslo.

Keď prvý čaroďejník skončil svoju prácu, prišiel druhý, ten s obnaženou hrudou. Vzal všetky papiere a podľa nákresov a formuliek vo svojej ďvorane ďal sa stavať čarodejný stroj. Sklenou dlážkou podchvíľou sa zapozeral do tmavých hlbín zeme, aby vybral najvhodnejšiu skalu či nerast. Namáhavo ich vykopával zo zemských útrob a zhotovoval z nich menšie aj väčšie dielce, z ktorých potom zostavil stroj. Jeho hlavným pomocníkom bol oheň. Skrotil ho tak, že v jednom kúte dvorany poslušne syčal a vysoké plamene praskali. Na tristotridsiaty tretí deň svoju prácu skončil a čarodejný stroj prikryl veľkou plachtou.

Nakoniec prišiel tretí čarodejník, najväčší a nadôležitejší, v belasých šatách. Dopravil mohutný stroj do svojej obrovskej dvorany. Keď plachta skĺzla na zem, stál tu gigantický oceľový obor. Tretí čarodejník, stláčajúc hlav — nú páku, hlasno vyriekol zaklínaciu formulku: ›Cir-ku-bal va-ku-zon!‹

Obor-automat sa začal prebúdzať. Dvojica žiaroviek, očú, sa rozžiarila červeno, na jeho čele sa začali chvieť rúčky meracích prístrojov. Na zelenkavých obrazovkách sa začali hadiť oscilografické vlnovky. Tiché bzučanie postupne narastalo na burácajúci lomoz a rachot. Nervovými vláknami kyklopa blýskavo prelietavali povelové signály. Do svalov začala prúdiť mohutná energia, kanálmi žíl vodopády oleja. Vnútornosti začali stravovať hory zeminy, nerastov a uhlia. Oceľové zubiská za strašného škrípania drvili a prežúvali bezpočetné množstvo kovových tyčí.

Hlavný čarodejník v modrom obchádzal giganta. Starostlivo sledoval jeho činnosť. Tu i tam pritiahol skrutku, ochladzoval prihorúce miesta, odstraňoval zápchy v rúrových spojoch, stláčal páky a gombíky. Podchvíľou zamrmlal dajakú formulku. Keď bol so všetkým spokojný, zanechal horúčkovito pracujúceho kyklopa v obrovskej dvorane a odišiel za ostatnými čarodejníkmi, aby sa odteraz venovali iba veľkému čarodejníctvu. Kedy-tedy sa však prišiel pozrieť do obrovskej dvorany, aby preskúmal pulz samočinne pracujúcej ozruty.

Obor pracoval dlhé dni a roky. Vytvoril veľa užitočných vecí. Po práci mohli sa čarodejníci denne obliekať do nových šiat. Na stoloch mali nadostač jedla a pitia. Obor vyrábal aj prístroje, pomocou ktorých videli a počuli nesmierne ďaleko, stroje, ktoré ich mohli rýchlo dopraviť nad zemou, pod zemou, na vode i pod vodou: mohli letieť do cudzích krajín, ba aj na nesmierne ďaleké hviezdy.

Čarodejníci však zostarli a nijaké zaklínadlo nemohlo odvrátiť blížiacu sa smrť. Bolo im nesmierne ľúto, že ich kúzelné formulky a zázračné zariadenia upadnú do zabudnutia a nebudú už nikomu slúžiť. Prizvali teda ľudí, aby ich naučili čarodejníctvu. Ľudia chodili v zástupoch a dychtivo sa učili. Iba tajomného obra zatiaľ nesmeli vidieť. „V.

Onedlho zomrel najmocnejší čarodejník. Riadenie kyklopa najviac opotrebovalo jeho sily. Neuplynul dlhý čas a vyprevadili na cintorín aj druhého. O niekoľko ďalších dní ani tretí už nebol medzi živými. Vo svojej poslednej hodinke odovzdal ľuďom kľúč od tristotridsaťtrikrát väčšej dvorany, kde vo dne v noci hrmotal a pracoval obor.

Keď na druhý deň ľudia vkročili do dvorany najväčšieho čarodejníka, schvátila ich hrôza a údiv. V šerosvite obrovskej haly rachotila a svetielkovala pred nimi gigantická ozruta, ktorú mali odteraz ovládať. Niektorí z panického strachu chceli obra zničiť. Zabránili im v tom tí, ktorí v oblude videli boha, ale aj tí, pre ktorých bola iba odporným pažravým veľjašterom. Bola im odporná, ale báli sa jej. Bez milosti zaťala svoje oceľové zubiská do tých, čo sa k nej neopatrne priblížili.

Ľudia sa upokojili a zistili, že ak nechajú kyklopa na pokoji, vyrobí hromadu vecí od výmyslu sveta. Postupne sa stal z obra poslušný sluha a z pažravého jaštera dobromyseľný slon. Ľuďom sa podarilo obra ovládnuť a prispôsobiť ho svojim potrebám.