Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

„Filitra,“ prihovoril sa jej s nádychom neistoty v hlase, „ak by vám to neprekážalo, mohli by sme ísť na slávnosť spolu…“

Trocha sa zapýrila, ale ochotne prikývla. Chvíľu stáli mlčky proti sebe. Pokúsila sa neuhnúť pred jeho pohľadom a znovu nadobudnúť istotu.

Na pleciach mala sponkou zopnuté dve kožušiny farby losa, ktoré v páse pridržiavalo nahrubo spletené kožené lano. Na bokoch, kde syntetická kožušinová pokrývka nebola zopnutá, výrazne presvitala priliehavá jahodovo-červená kombinéza z takzvanej vlnokapiláry. Čierne vlasy jemnými vlnami lemovali jej zlatohnedú tvár. Dokonalá postava práve v tomto ledabolom pravekom oblečení pôsobila oslňujúco.

„Dnes mi pripadáte drobnejšia,“ povedal Henry, potláčajúc rozpaky z pohľadu na jej krásu. Z prvého stretnutia si ju hneď zapamätal ako krásnu mulatku vyššej postavy.

Iba sa usmiala a ukázala na nohy. Čierne mokasíny, ktoré skôr pripomínali hrubšie ponožky, syntetická napodobenina kože čierneho leoparda, zahaľovali chodidlá až po členky.

Celkom nehlučne vystúpili po schodíkoch vedúcich na hlavnú chodbu. Henry niesol v ruke napodobeninu kamennej sekery. Nebol si istý, či aj ostatní sa takto zamaskujú. Preto najprv zastal pri schodoch. Filitra vyčkávala za ním.

Opatrne sa vyklonil a pozrel za roh. Ale v okamihu sa strhol nazad. Rovno pred ním naňho gánilo dvoje temných očí! Ozval sa pridusený smiech.

Dodal si odvahy a vystúpil zo zákrytu. Oproti nemu sa vyrútila druhá postava v huňatých kožiach a zatlačila ho späť k schodom. Filitra ledva potlačila výkrik preľaknutia. Druhá postava si priložila prst k ústam.

Lorcester sa pozornejšie zahľadel do tváre „človeka z kamennej doby“. Pod rozstrapatenou šticou parochne, v divoko pomaľovanej tvári a kožušinovom odeve spoznal radistu. Norbert mal ešte cez plece prehodenú veličiznú bakuľu z plastickej hmoty.

Henry si vydýchol. Filitra a on teda neboli jediní, čo sa takto vystrojili.

Nebolo času na vzájomné čudovanie a pozdravovanie. Na chodbe sa ozvali ďalšie kroky. Franken vykukol spoza steny. Potom ukazovákom privolal mladého Angličana a Filitru.

Videli pravekého človeka, ako predklonený uháňa po chodbe. V jednej ruke sa mu hompáľal drevený oštep. Z bočného priechodu sa vynorila druhá postava, takisto vyzbrojená kopijou. Obe postavy sa stretli a vydali zo seba akési hrdelné zvuky, pripomínajúce chrochtáme — zrejme to mal byť pozdrav. Ozembuchovia z doby kameňa sa skúmavo obchádzali a potom sa so smiechom ťapli po pleciach. Boli navidomoči spokojní s maskovaním. Vzpriamení a dôstojní odchádzali na miesto pravekého stretnutia.

„Vystrašíme ich!“ zašuškal Norbert. Lorcester nadšene prikývol. Filitra spýtavo a nerozhodne hľadela na oboch.

Dali hlavy dokopy. Franken čosi šeptom vysvetľoval. Potom sa opatrne zakrádali bočnou chodbou, aby im nadišli. Za zákrutou, kade tí dvaja museli prejsť, postavili sa rovno naprostred chodby. V pravý okamih, na Norbertovo znamenie, všetci traja hurónsky zrevali. Strašidelný krik, prenikajúci až do špiku kostí, rozľahol sa celou loďou. Prebehol z jedného konca chodby na druhý a vracal sa prerývanou ozvenou.

Akoby pod účinkom elektrického šoku neznámi „kamenní ľudia“ sa strhli nazad. Bol to veliteľ Kerulen a profesor Mirsanov, podistým najváženejší členovia posádky stíhača asteroidov. S tým, pravda, naši traja výmyselníci z kamennej doby nerátali. Záver pravekého škrekotu im zaviazol v hrdle a previnilo pozerali jeden na druhého.

Kerulen ich nenechal dlho v pomykove. Nebol urazený, naopak, situácia ho veľmi rozveselila. Priamo ich posmelil: „Len pokračujte — dobrý nápad!“ A na dotvrdenie priateľsky na nich žmurkol.

Nič lepšie si nemohli želať. Znovu zo všetkých síl zrevali, až sa to nieslo po celej lodi…

Dvere viacerých kabín sa rozleteli. Strašidelný výkrik vyplašil zvedavcov, ale boli aj takí, čo mysleli na horšie: či sa nebodaj dačo nestalo.

Reakcia posádky na hlasový výkon Frankenovej trojice vnukla Kerulenovi nápad. Vyzval prítomných, aby šli od dverí k dverám a vydurili oneskorencov.

Malá skupina sa dala na pochod. Pred každou kabínou poriadne rámusili, búchali na dvere. Vychádzajúcich „neandertálcov“ vítali búrlivými ováciami. Skupina sa rýchle rozrástla na celý zástup, ktorý sa hrmotne valil k spoločenskej hale.

Celá kozmonautská spoločnosť, seriózni učenci a chladli technici, bola akoby vymenená. Všade bujaré tváre ochota žartovať. Temný vesmír za stenami lode bol zabudnutý. A možno práve jeho existencia v podvedomí všetkých vyvolávala onú nefalšovanú radosť z kolektívnej Iružnosti. Ňou mohli nadlho prekonávať kozmickú izoláciu v uzatvorenom svete rakety.

S najväčším hurhajom privítali Jokohatu, takrečeno irdinu dňa. Jeho kozmický kyj ak bol aj teraz stredobodom jozornosti — jediná naozaj pravá a prírodná rekvizita /ečernej slávnosti.

Napodobňujúc dávne rituály, položili meteoroid na vantúš ako vzácny klenot. Jokohata na čele sprievodu slávnostne ho niesol pred sebou do „jaskyne“.

Vo všeobecnej haravare Henry a Filitra sa od seba odlúčili. Filitra si po chvíli zmyslela, že znovu nájde svojho spoločníka, a prešmykla sa zástupom k nemu. Bok po boku rošli do haly.

Všetci boli prekvapení. Spoločenská miestnosť sa podstatne zmenila. Ôsmi členovia posádky predviedli kus sriginálnej práce, aby vyzerala ako obydlie jaskynného človeka. Pravda, napriek ich dômyselnému zamaskovaniu aola to predsa len moderná jaskyňa.

Uprostred miestnosti blčali plamene umelej vatry — Povala a steny pôsobili dojmom zadymenej sivej skaly. Na úektorých miestach boli nakreslené typické kontúry pravekých zvierat. Celú pošmúrnu romantiku jaskyne osvetľovalo tlmené elektrické osvetlenie.

Upravovatelia jaskyne sa vedome zriekli „dekorácie“ roztrúsených plastických napodobenín kostí a lebiek zabitých zvierat. To by sa priečilo estetickému cíteniu ľudí íozmickej éry. Umiestili však do priestoru niekoľko napodobenín balvanov aj drobnejších kameňov. Kreslá, stoličky, stoly a ozdobné rastliny odstránili. Na stenách boli voľne rozvešané syntetické kože a kožušiny.

Hoci kamufláž prostredia bola takmer dokonalá, jednako pripravené poháre, čaše, taniere, fľaše s vínom neklamné pripomínali súčasnosť. Ani lákavá vôňa mäsa, ktoré sa opekalo na ražni, nemohla zastrieť vysokú úroveň civilizácie — mäso opekali infračervené a vysokofrekvenčné žiariče. Tichá hudba, príjemná teplota klimatizovaného ovzdušia, no predovšetkým štíhle a vysoké postavy kozmonautov, ich nápadne inteligentné tváre — to všetko bolo neklamným svedectvom nového tisícročia, veku ozajstného humanizmu, ku ktorému sa ľudstvo dlho a ťažko prebíjalo.

Títo moderní ľudia, malá vzorka civilizácie uzatvorená v umelom svete kozmickej lode, mali napriek tomu veľa spoločného s dávnymi predkami. Tak ako oni využívali obdivuhodnú zručnosť svojich rúk, zázračnú činnqsť mozgu a silu ohňa, tentoraz už atómového. Tak ako pravekí ľudia, aj oni boli skupinou, malou „hordou“ spätou na život a na smrť, ktorá sa musela presadzovať proti vesmírnym silám a zákonom. Aj oni sa poctivo delili o všetko: o prácu, úlohy, nebezpečenstvo, radosť i smútok.

Slávnosť kamennej doby sa začala. Najprv dostali meno; prijali názov „rod hviezdnych lietavíc“. Henry pridal vtipný prejav tcho druhu, aké boli zvykom na jeho lodi mladej generácie. Potom každého rad-radom umelou sekerou pasoval na člena rodu. Napokon všetci museli zložiť „skúšku odvahy“ — zjesť poriadny kus mäsa alebo preskočiť vatru.