Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Radistovi zrazu preblyslo hlavou, že u Salammu možno prepukla niektorá z kozmických chorôb, že ide o osobitný psychický stav, o letargiu z vesmírnej odlúčenosti. Nemal by sa o tom zmieniť veliteľovi? Túto myšlienku však rýchlo zavrhol. Mohlo by to vyzerať ako školácke žalobníctvo. Nanajvýš sa o tom zmieni Sagitte. Rozhodne bude treba Salammu dlhšie pozorovať.

Stroho pozdravil a vyšiel z centrály. Na okamih ho zadržala myšlienka, že by nemal nechávať el Durháma samého, ba mal by zaňho prevziať službu. Ale už sa nevracal.

O štvrtej hodine vstúpil do riadiacej centrály matematik Oulu Nikéria, aby prevzal dozor. Salamma mu odovzdal službu s poznámkou, že v uplynulých hodinách sa nič nedialo a všetko je v úplnom poriadku. Potom si rýchlo vyzliekol pohotovostnú kombinézu a vyšiel z miestnosti, aby dohnal zameškaný spánok. Nikéria za ním mimovoľne pozrel. Všimol si, že inžinier má akýsi čudný pohľad.

Začal malou obchôdzkou po centrále. Prekontroloval činnosť pilotronu a polohu lode. Všetko bolo naozaj v poriadku, kurz lode bezchybný.

Presunul pozornosť na radarové obrazovky. Po chvíli zistil, že sa mu zrak rýchlo unavuje, lebo na rovnomerne oscilujúcich plôškach sa nič nedialo; nijaký záchytný bod.

Okolo piatej na jednej z obrazoviek nastala zmena: objavil sa matný bod. Takmer súčasne zažiarilo červené signálne svetlo, upozorňujúce na objekt v dosahu radaru.

Nikéria, ktorého pozornosť takmer uspala bezvýrazná plocha radarových obrazoviek, sa strhol. Priam vyskočil od radosti: neznáme teleso mohol byť iba meteoroid!

Rýchlo uvažoval, či má vyhlásiť poplach. Nie, to by mohlo byť unáhlené; musí si najprv overiť súvislosti. A začal vyhodnocovať údaje prístrojov. Podľa merača vzdialenosti mal na prípadný poplach ešte niekoľko minút nazvyš.

Zišlo mu na um, že radar je vskutku znamenitá vec. V duchu blahorečil jeho objaviteľom z konca minulého tisícročia a spomenul si na akúsi napínavú knihu, v ktorej sa opisovalo, akú úlohu zohral tento epochálny vynález v leteckej bitke o Anglicko počas vojny, ktorú história nazvala druhou svetovou.

Keby bol meteoroid v nebezpečnej vzdialenosti, keby sa vysokou rýchlosťou rútil priamo na nich, automatický pilot bol by už pred chvíľou samočinne vyhlásil poplach a začal by sám manévrovať s kozmickou loďou. Radarové zariadenie však vystríhalo iba červeným svetlom, pretože meteoroid letel odťažito od kurzu štyristoosmičky.

Radarový merač vzdialenosti udával teraz asi dvetisíc kilometrov. Podľa kombinatorických výpočtov meteoroid musel preťať ich dráhu už pred niekoľkými hodinami. Pomaly sa vzďaľoval po trase takmer súbežnej s dráhou kozmickej lode, teda neznamenal nijaké nebezpečenstvo. Keby bol vo väčšej vzdialenosti, veliteľ by asi nesúhlasil so stíhaním.

Vesmírny objekt letel rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu, kým loď sa pohybovala na rýchlostnej hranici šestnástich kilometrov. Z toho vyplývalo, že zhruba za štyridsať minút ho dostihnú. Postačí odchýliť sa od roviny ekliptiky o dvanásť stupňov a od kruhovej dráhy o sedem stupňov — a budú mať meteoroid presne v zameriavači laserového dela.

To všetko Nikéria zistil, prerátal a uvážil v priebehu dvoch minút. Ešte ostávalo štyridsaťpäť. O veľkosti, tvare a zložení objektu radarové zisťovače zatiaľ nepodávali informácie.

Za normálnych okolností by stačilo zobudiť štyrocli mužov pohotovostnej služby a upovedomiť veliteľa. Lenže tentoraz to bolo čosi iné: na prvom stretnutí s meteoroidom sa predsa musia všetci zúčastniť! Vedel si predstaviť, ako by ho mnohí hrešili, keby takýto objav nechal prejsť pomimo.

Douvažoval a energickým pohybom stlačil gombík radarového poplachu…

Vo všetkých obytných kabínach a priestoroch lode zaznelo ostré a prenikavé cenganie. Niektorí spáči boli raz-dva na nohách, iní sa len spamätávali, kým siahli za pripravenými bezpečnostnými kombinézami.

Presunutím dvoch páčok Nikéria oznámil automatike pilotronu nový kurz. Zariadenie okamžite reagovalo.

Len čo doznelo alarmujúce cenganie, ozvali sa tri silné údery gongu, ktoré privolávali pohotovostnú službu do riadiacej centrály. Hneď za tým nasleďovalo vysokotónové cenganie, ktoré ohlasovalo manéver. Celá loď bola teraz plná vzruchu a pohybu. Za jej stenami však vláďla nepreniknuteľná tma a absolútne ticho — akoby sa vo vnútri mohutnej rakety nič nedialo.

Ostávalo štyridsaťtri minút. Pomocou videotelefónu, akéhosi zrakového-zvukového telefónu na spojenie s jednotlivými kabínami, Nikéria nadviazal kontakt s veliteľom. Jeho hlas prezrádzal radostné vzrušenie, keď mu oznamoval:

„Súdruh veliteľ, máme prvý meteoroid! Pilotronuž riadi loď určeným smerom. O štyridsaťdva minút sme pri ňom. Dovolil som si vyhlásiť poplach pre celú posádku.“

Kerulen si práve doťahoval uzáver na kombinéze. S úsmevom prikývol matematikovi, ktorého tvár žiarila z obrazovky videotelefónu.

„Ďakujem,“ povedal Kerulen, nezakrývajúc radostné vzrušenie. „Palubným rozhlasom podajte stručnú informáciu posádke. Hneď prídem do centrály.“

Všetky priestory lode sa tlmeno ozývali rýchlymi krokmi. Všetci chceli byť čo najskôr na svojich miestach. Muži z pohotovostnej služby sa doslova vrútili do veliteľskej miestnosti a zaujali svoje miesta.

„Priatelia,“ ozývalo sa z palubného rozhlasu, „radar identifikoval náš prvý meteoroid! Teraz je vo vzdialenosti asi tisíc osemsto kilometrov. O štyridsať minút budeme na jeho úrovni letu. Dúfam spolu s vami, že to bude úspešný úvod k ďalšej sérii!“

Oulov hlas bol slávnostne vzrušený, keď oznamoval spolupracovníkom veľkú novinu, na ktorú tak ďlho čakali. Nemohol sa zbaviť predstavy, ako Jokohata vyskakuje na rovné nohy — bola to predsa jeho prvá samostatná príležitosť ukázať, ako sa vie zvŕtať so svojím Kolibríkom.

Iba Salamma el Durhám sa akýsi nesvoj zdvihol z postele. Od chvíle, čo opustil centrálu, nenachádzal spánok. Zadriemal len pred desiatimi minútami. Keď Nikéria skončil hlásenie, ktoré vyburcovalo celú posádku, Salamma celý namosúrený vypol osvetlenie a znovu sa natiahol.

„Taký cirkus!“ zamrmlal. „Kvôli tomu budia všetkých! Po dozornej službe ešte radarový poplach a stíhanie… Lenže bezo mňa, poplašenci…“

O dve minúty, keď už takmer zaspával, ozval sa z palubného rozhlasu sám veliteľ:

„Všetci môžu opustiť svoje pracoviská a prísť ďo riadiacej cenťrály. Celá posádka bude spoločne sledovať prvé stíhanie meteoroidu.“

Salamma energicky vypol aj palubný rozhlas, aby ho nebodaj ešte raz nevyrušili zo spánku, po ktorom tak zúfalo túžil. Cítil, že chce všetko prespať, na všetko zabud — núť. Všetko ho podivne tiesnilo a súčasne mu bolo ľahostajné. Meteoroid ho vonkoncom nezaujímal — chcel spať, čo najdlhšie spať.

Keď sa všetci zhromaždili v riadiacej centrále, Kerulen pokynom ruky privolal k sebe pilota prieskumnej rakety. Rozprával sa s ním a niečo mu prikazoval. Jokohata ochotne a s rastúcim oduševnením prikyvoval; potom náhlivo opustil miestnosť preplnenú vzrušenými kozmonautmi. Všetci, okrem Salammu, bez váhania prijali Kerulenovu výzvu.

Veliteľovo miesto bolo za pilotronom. Tyristorovým regulátorom stlmil nepriame osvetlenie a zapol veľkú obrazovku.

V niekoľkých sekundách pred zrakmi ďivákov kozmickej televízie rozvinula sa tmavá scenéria časti galaxie. Medzi množstvom hviezdnych bodov a ostrovčekmi chladne svetielkujúcich hmlovín nebolo ľahké objaviť nepatrné teliesko meteoroidu.