Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Kerulen vypol televíznu kameru a ponechal na obrazovke iba proj ekciu z radaru. Hviezdna panoráma sa vytratila, obrazovka stemnela — zostal na nej iba malý svetelný reflex, odraz meteoroidu.

Do centrály práve vošla doktorka kozmického lekárstva, Frankenova sestra Sagitta. Tvár jej žiarila, keď sa hlasno prihovorila všetkým:

„Nakoniec som mala pravďu, hoci som vlastne chcela iba podpichnúť Kjótovu nedočkavosť. Vtedy ste sa tomu hurónsky smiali — pamätáte sa ešte?“ Nikto nechápal, na čo doktorka naráža. „Ostatní o tom nevedia?“ spýtala sa.

„Áno, máš pravdu,“ spomenul si Paro Bacos. „Bolo to pred niekoľkými dňami, práve sme prileteli do tejto oblasti. Dohadovali sme sa o pravdepodobnosti prvého stretnutia s meteoroidom.“

Zamiešala sa aj Filitra Gomová:

„Áno, a ja som vtedy tvrdila, že budeme čakať celé mesiace. Kjóto tipoval niekoľko týždňov a Sagitta niekoľko ďní, ba možno aj najbližšie chvíle…“

„No, nevídali! Aj slepá kura občas nájde zrno,“ podpichoval Norbert. Sagitta mu žartovne pohrozila prstom.

Uprostred vzrušenej vravy celej posádky — Salammovu neprítomosť zbadali až neskoršie — Kerulen si vyžiadal ticho.»

„Pokladám za správne, aby sme náš prvý meteoroid nezničili laserovým delom. Poveril som Jokohatu, aby vyštartoval s Kolibríkom a meteoroid vzal na palubu. Myslím, že všetkých poteší, ak nášho p/vonájdeného bodete môcť vlastnoručne ohmatať. Ponecháme si ho na pamiatku.“

Ozvenou jeho slov boli prejavy všeobecného súhlasu.

„Ešte tridsať minút,“ zahlásil Franken lakonicky od radistického a radarového pultu. Všetci sa napäto zahľadeli na obrazovku, ale zatiaľ sa nič nedialo.

„Tam!“ zvolala zrazu Filitra a vyskočila zo sedadla, Potom sa zháčila — neskoro si uvedomila svoju unáhliagäť. Všetci sa bavili nad jej vzrušením pri odhalení meteoroidu. Rýchlo si znovu sadla, aby nevzbudzovala pozornosť.

Spoza pravého okraja obrazovky sa vysúval svetelný reflex. Bola to prieskumná raketa, ktorá naberala kurz k stíhanému objektu. Radarový odraz samotného meteoroidu, ešte stále ledva badateľný, visel pri ľavom okraji obrazovky.

„Ešte devätnásť minút,“ oznamoval Franken.

Filitra ukradomky pozrela na Henryho Lorcestera. Nezosmiešnila sa pred ním?

Radarový poplach a hlásenia z palubného rozhlasu ju prudko vytrhli zo spánku. Keď začula, o čo iďe, pochytili ju staré obavy. Jednako dúfala, že konečne sa presvedčí o zbytočnosti svojich obáv. Meteoroidy boli pre ňu dávnym strašiakom z neznámych končín vesmíru. Hoci ona, chemička, mala skúmať ich zloženie, súčasne od nich očakávala zdroj neočakávaných prekvapení. Tak ako mnohí ľudia mala teda aj ona svoju „alergiu“. 59.

Stíhač sa nerútil priamo na vesmírny úlomok. Letel súbežne s ním a Kolibríkom vo vzdialenosti tristo kilometrov.

Radar nepretržito vysielal pred seba neviditeľné tykadlá ultrakrátkych vín. Narážali na povrch malej rakety i meteoroidu, pričom časť sa odrazom vracala k smerovej anténe. Prijímač ich zosilňoval a vo forme elektronických impulzov prenášal na obrazovku.

Jasná škvrna Kolibríka sa teraz rýchlo presúvala k meteoroidu. Keď ho takmer dostihla, zastala. Hoci optická hra dvoch svetelných bodov neposkytovala nijaké vzrušujúce detaily, všetci sústredene hľadeli na veľkú obrazovku. Bolo zrejmé, že tam, v tristokilometrovej vzdialenosti, pilot rakety pozoruje svoj budúci úlovok.

„Haló, Kolibrík, haló, Kjóto! Spoznávate už meteoroid?“ spytoval sa Kerulen.

„Tu Kolibrík!“ ovzalo sa v reproduktoroch. „Vidím meteoroid jasne a zreteľne na svojom radare. Teraz je vo vzdialenosti piatich kilometrov. Silne som pribrzdil a pomaly sa k nemu zozadu približujem.“

Aj materská kozmická loď musela spomaliť let, aby sa prispôsobila rýchlosti prieskumnej rakety a zotrvávala v súbežnej polohe s ňou. Kerulen dal pokyny pilotronu. Predné brzdiace dýzy začali zľahka pracovať. Celý brzdiaci manéver prebehol veľmi plynulé, takmer nebadane. Členovia posádky ledva pocítili nepatrnú odstredivú silu.

Prešli ďalšie minúty, kým sa znovu ohlásil Jokohata:

„Som od objektu iba niekoľko sto metrov. Zapájam svetlomet. Meteoroid ešte prostým okom nerozoznávam. Zato reflex je teraz zreteľný a ostrý. Ak sa nemýlim, meteoroid má tvar kyjaka a nepatrne rotuje okolo pozdĺžnej osi. Ohlásim sa znovu, až budem mať to vesmírne kamenisko u seba v kabíne!“

„Dobre,“ ozval sa Kerulen pokojne. Bolo však vidieť, že si robí isté starosti o mladého horkokrvného pilota rakety, ktorý bol napokon prvý raz v takejto samostatnej akcii.

„Buďte opatrný, Kjóto,“ upozorňoval ho veliteľ. „Hlavne dbajte, aby sa vám to kamenisko, ako vravíte, náhodou i nevteperilo do dýzy! Najlepšie bude, ak s ním poletíte súbežne vo vzdialenosti štyridsať až päťdesiat metrov. Zosynchronizujte presne rýchlosť, vystúpte z rakety a pomocou fľaše so stlačeným vzduchom alebo reaktívnej pištole sá k nemu priblížte — jednoducho si toho chlapíka vlastnoručne chyťte. A ešte čosi veľmi dôležité: v nijakom prípade nezabudnite sa predtým pripútať k trupu rakety!“

„Okey, šéf! Zakerovať rovnobežne, zosúladiť rýchlosti vyredikať sa otvorom, prilanovať sa ku Kolibríkovi a meteoroid vlastnoručne šmajznúť božstvám vesmírnym,“ humorne zopakoval Kerulenove pokyny pilot rakety. Bol očividne očarený svojím prvým dobrodružstvom a vo výbornej nálade.

Určité napätie v riadiacej centrále sa teraz vybíjalo v žartoch na adresu Kjótovho vesmírneho kyjaka.

„Ak je to také kyjačisko, ako vraví,“ podhodil Franken, „potom možno niekde nablízku obsmŕda aj chlpatý džentlmen z doby kamennej. Bakuľa mu od prekvapenia vypadla z ruky, keď zbadal našu vyparádenú štyristoosmičku, a teraz ju hľadá…“

Radista rozpútal celú sériu prostopašných nápadov a poznámok, ku ktorej sa ochotne pripojil aj veliteľ, dávajúc priechod skvelej nálade, ktorá teraz vládla v riadiacej centrále.

„Až sa Kolibrík vráti,“ smial sa veliteľ, „možno z neho vystúpi dajaký strapatý chlpáč z doby kamennej vo zvieracích kožiach — s pomenším Kjótom pod pazuchou…“

Filitra Gomová s hlasným a srdečným smiechom dodala:

„Ozaj: japonský neandertálec! To by bolo senzi…“

P.otom sa znovu zháčila. V ostatnom čase, najmä odvtedy, čo bol na palube Henry Lorcester, často sa jej to stávalo. Mala pocit neistoty, či nepovedala dačo nevhodné. Uľavilo sa jej, keď videla, že ostatní bez zábran žartujú ďalej.

Súhvezdie s latinským názvom Ursa maior, známe ako Veľký voz. Zhruba päťnásobným predĺžením zadných dvoch hviezd nachádzame Polárku. (Pozn. prekl.) „Vôbec nedovolíme Kjótovi vystúpiť,“ pridal sa aj atómový fyzik Paro Bacos. „Bude musieť urobiť čelom vzad a tým svojím kyjakom školiť veľkú medvedicu!“

„Radšej nie!“ zvolal navigátor s predstieraným zúfalstvom. „Ako sa budem potom orientovať v tme, ako nájdem sever?!“ Svoje pridávala aj lekárka:

„Ak sa meteoroid naozaj ponáša na kyjak, navrhujem, aby sme dnes večer na počesť prvého úlovku usporiadali jaskynnú slávnosť kamennej doby.“

Všetci s nadšením prijali návrh. Bola to originálna myšlienka, ktorá každého hneď zapálila. Možnosti zábavy a rozptýlenia boli na kozmickej loďi predsa len obmedzené a stereotypné. Jaskynná slávnosť bude vítaným spestrením programu.

Začali sa horlivé debaty o podrobnostiach chystanej slávnosti. Iba veliteľ v týchto chvíľach vecne uvažoval o meteoroide a Jokohatovi. Predpokladal, že pilot má už určite úlovok v kabíne.