Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Medzi vítajúcimi bola aj chemička Filitra Gomová. Nezaprela v sebe istú ženskú zvedavosť, veď vítala vlastne nového suseda, pretože Kerulen rozhodol, že Lórcesterovi pridelí obytnú kabínu hneď vedľa nej.

Bola navidomoči prekvapená vekom nového člena ich posádky. Nečakala síce dajakého učeného starčeka, ale ani mládenca. Na prvý pohľad sympatický, aj so svojimi nepredstieranými počiatočnými rozpakmi. Úprimný pohľad a pekná mužská tvár. Mala dojem, že medzi nimi preletela akási iskrička…

Keď sa zvítal s ostatnými členmi veliteľovej skupiny, odviedla ho do obývacích kabín. Predpokladala, že by chcel byť sám. Odložila teda na neskoršie svoj návrh povodiť ho po lodi. Netušila, že Lorcester v duchu húta nad príčinou jej zdržanlivosti. Pred kabínou sa s ním placho rozlúčila.

Po letmej obhliadke obývacieho priestoru, ktorý sa skladal z dvoch kabín, odložil batožinu a podišiel k clone zakrývajúcej okrúhly priezor v stene. Vedel, že za ňou ho oddeľuje hrubá vrstva pancierového skla od vesmírneho vzduchoprázdna.

Zapamätal si čas, keď jeho priatelia na štyristosedemnástke odletia smerom k Zemi. Chýbalo už len niekoľko minút. Samotnú loď síce neuvidí, ale aspoň štartovacie plamene jej pohonných agregátov.

Uviedol do činnosti mechanizmus, ktorý odsunul z priezoru stenovú clonu. Vypol aj osvetlenie kabíny. Obkolesila ho hustá tma. Iba v malom kruhovom poli v nekonečnej diaľke svetielkovalo niekoľko hviezdnych bodov. V kozmickom vzduchoprázdne chýbali lúčovité odblesky — hviezdne lampášiky akoby boli presne pozapichované do vesmírnej čierňavy.

Uvedomil si, že zrejme nie náhodou mu pridelili kabínu na tom boku lode, skade mohol pozorovať odlet svojich priateľov. Jeho noví spolupracovníci predvídavo mysleli aj na to. V prvotnej osamelosti a pri náhlej zmene prostredia bol to príjemný pocit.

Nečakal dlho. Presne v určenú chvíľu vo vzdialenosti stoviek kilometrov zažiaril malý ohník j eho bývalej materskej lode. Rýchlo sa predlžoval na tenkú stuhu. Jej pohyblivé čelo v niekoľkých sekundách zmizlo za okrajom zorného poľa.

Odlietajúca kozmická loď sa stáčala širokým oblúkom doľava. Pozdĺž celej flotily zamieri k Marsu, ktorý v tom čase na dvestodvadsiatom ôsmom slnokruhu prechádzal úsekom, v ktorom ležal ich operačný priestor.

V mozaike náhlych predstáv mihlo sa mu pred očami niekoľko tvárí bývalých spolupracovníkov a priateľov.

„…A nijaké nepríjemnosti s antičasticami!..“ Musel sa usmiať. Jeho bývalý veliteľ bol znamenitý človek a odborník! O rok sa zase zvítajú na Zemi. Toto vedomie ho nečakane vzpružilo, malá depresia smútku opadla.

Tam ďaleko rýchle blednúca stuha ionizovaných plynov bola už len jediným viditeľným znakom za odlietajúcim malým umelým svetom stíhača veľkoflotilového čísla štyristosedemnásť.

ZÁHADNÉ RÁDIOECHO — FRANKEN SLEDUJE FREKVENCIU 2010 MHz — EL DURHÁMOVA KOZMICKÁ TIESEŇ — PRVÝ METEOROID NA PALUBE

Kozmoradista Franken sedel v riadiacej centrále sám. Bolo krátko pred polnocou a loď automaticky riadil pilotron. Práve študoval zložitú tabuľku galaktických časov, ktorú mal rozloženú pred sebou na riadiacom pulte. Jeho zrak kĺzal pozdĺž jednotlivých riadkov a dlhých kolónok časových údajov.

Podľa pozemských meradiel galaktická sekunda trvá 9 dní a 12 hodín, galaktická hodina 9,1 roka, galaktický deň 218,4 roka, galaktický rok 230 miliónov rokov.

Isteže, boli to len relatívne čísla. Opierali sa o časomieru obehu slnečnej sústavy okolo stredu našej galaxie — Mliečnej cesty. Slnečná sústava potrebuje celých dvestotridsať miliónov rokov na jedno obehnutie stredu galaxie, obrovskej hviezdnej špirály pozostávajúcej z miliárd sínc a planét. Vedci predpokladajú, že slnečná sústava — Slnko, Zem a osem ostatných planét — doteraz asi pätnásť ráz obehla okolo stredu Galaxie. Podľa toho zemeguľa prežívala šestnásty galaktický rok.

To všetko boli enormné časové pojmy. Čo vlastne znamená taká galaktická sekunda, tých deväť a pol pozemských dní? Pri takých časových dimenziách ľudský život uplynie doslova za okamih. A jednako: aké obdivuhodné veci dokázal človek za niekoľko galaktických sekúnd!

Frankenovi by bolo dobre padlo filozofovať o týchto súvislostiach, ale zvyšovalo málo času. Rúčka centrálnych palubných hodín, ktorá svedomito odrátavala čas podľa pozemských meradiel, blížila sa k polnoci. Plynul aj galaktický čas na galaktických hodinách. Za jedinú sekundu opäť ubehlo vyše deväť pozemských dní. Presne o polnoci aj rúčka galaktických hodín poskočí o jeden dielik.

Pre Frankena tento okamih vždy znamenal čosi veľkolepé. Neopísateľný pocit: Ja, človek, vo vesmírnych pojmoch malá podenka, opäť som prežil galaktickú sekundu…!

Lenže skok sekundovej rúčky znamenal preňho aj povinnosť odvysielať zameriavací signál. Bol to stály tón prerušovaný v presných intervaloch. Všetky lode kozmickej flotily vždy pätnásť minút vysielali tento znak. Na Marse a na Zemi ho zachytávali a vyhodnocovali osobitné stanice. Presne o hodinu celá flotila signál opakovala. Zameriavacie centrály na Marse a na Zemi vždy po deväť a pol dni kontrolovali pozíciu raketovej rojnice v operačnom priestore medzi Marsom a Jupiterom. Dôvodov na vysielanie zameriavacieho signálu bolo niekoľko.

Podľa výsledkov signálového merania predovšetkým sa korigovali smerové antény veliteľskej základne na Marse. Tým sa zaručovalo, že kozmická rozhlasová pošta, relácie o vede, informáciách a zábave budú sa vysielať presne tým smerom, v ktorom práve bola flotila. Okrem toho mohli sa smerovo zacieliť výstražné rádiogramy o zistených kométach alebo o iných, ešte vzdialených zdrojoch kozmických nebezpečenstiev. Vzájomné spojenie vo veľkej miere teda slúžilo bezpečnosti kozmonautov.

Súčasné vysielanie zameriavacieho signálu všetkými loďami umožňovalo zisťovať aj priestorové rozloženie rojnice a pozíciu každého stíhača osobitne. Tieto údaje potreboval hlavný veliteľ základne na Marse, aby mohol koordinovať nasadenie nielen celých flotíl, ale aj jednotlivých lodí.

Norbert nastavil predpísanú frekvenciu. Posledné sekundy si odratúval: „Štyri — tri — dve — jedna — nula…“

V tom okamihu sekundová rúčka galaktických hodín poskočila o dielik dopredu. Aj hodiny zemského času, nastavené na nultý poludník v Greenwichi, ukazovali presne polnoc. Franken urýchlene stlačil gombík, ktorým uviedol do činnosti vysielač zameriavacieho signálu.

Pozorne načúval zvukom z prijímača. V rovnakom okamihu začala vysielať aj veliteľská loď. Bez toho, aby sledoval porovnávaciu prístrojovú automatiku, dobre vycvičeným sluchom kontroloval obe vysielania; jeho signár lové intervaly sa o zlomok omeškávali. Upravil nepatrný časový rozdiel. Zvukový záznam signálov, vysielaný z magnetofónového pása, bol teraz zosynchronizovaný s veliteľskou loďou. Ostávalo už len sledovať riadny priebeh celej štvrťhodinovej relácie.

Presne o nula pätnásť po polnoci záznam ustal. Franken mohol vypnúť všetky ráďiové zariadenia, ale vypol len vysielač. Rozhodol sa, že až do nasledujúcej relácie, ktorá sa mala opakovať o jednej hodine, bude si krátiť čas odpočúvaním rozličných vlnových rozsahov. Preňho, čo sa už v mládeneckých rokoch náruživo venoval rádioamatérstvu, bolo vždy mimoriadne zaujímavé odpočúvať vysielacie pásma.