Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Kolibrík teraz letel pozdĺž vodiaceho rádiosignálu štyristosedemnástky ďaleko pred ňou. Jokohata prepojil pohon na predný agregát, ktorým silne pribrzdil let. Po dvoch minútach rýchlosť rakety sa natoľko zmenšila, že sa štyristosedemnástka zozadu rýchlo približovala.

„Haló, Kolibrík!“ ozvalo sa po chvíli. „Sme od vás vzdialení už len niekoľko kilometrov. Naša sekundová rýchlosť je šestnásť nula sedemdesiattri. Musíte opäť nepatrne zrýchliť na šestnásť nula sedemdesiatdva.“ Jokohata presne splnil pokyn a zrýchlil let. Po chvíli kabínu prudko ožiarilo sústredené svetlo reflektora prichádzajúce zozadu. Hlavný svetlomet kozmickej lode hľadal v temnote malú raketu. Ostro rozžiarený kotúč sa krok za krokom približoval, až sa napokon nad kabínou Kolibríka pomaly vysunula predná časť mohutnej lode…

Muži v prieskumnej rakete zacítili náraz. Spojovací magnetický mechanizmus zapadol. Veľká loď vtiahla do svojich útrob kozmický čln. O chvíľu sa pristávacia komo — ra hermeticky zatvorila a čerpadlá vohnali do nej vzduch normálneho atmosferického tlaku. Zažiarilo stropné osvetlenie.

Konečne si mohli odopnúť bezpečnostné pásy, vyzliecť kozmické skafandre a jeden za druhým sa pretisnúť vstupným otvorom. Boli zasa v normálnych gravitačných podmienkach. S úľavou si povystierali údy.

Do miestnosti práve vchádzali niekoľkí členovia posádky. Srdečne si stisli ruky a vymenili prvé dojmy.

Jokohatu, Mirsanova a navigátora viedli k veliteľovi lode. Ale ten im už sám prichádzal v ústrety hlavnou chodbou. Bol to prekvapujúco mladý muž, ledva tridsiatnik. Dozaista mimoriadne schopný, keď ho v tomto veku vymenovali za veliteľa stíhača.

Privítal ich s mladíckym úsmevom. Bez veľkých formalít schytil pilota a navigátora pod pazuchy a viedol ich do veľkej spoločenskej miestnosti, ktorá v mnohom pripomínala halu etiky na štyristoosmičke.

Miestnosť bola plná. Predovšetkým tu boli pracovníci, ktorí práve nemali službu. Niektorí sa aj slávnostne vyobliekali. Ostatní mali na sebe biele pracovné plášte, sivé montážne overaly alebo zelené pohotovostné kombinézy. Zrejme sa sem ponáhľali priamo z pracovísk.

Profesor Mirsanov s údivom zisťoval, že nielen veliteľ, ale aj posádka, vedci a technici, sú napospol mladí ľudia. Zišlo mu na um, že sú vlastne na palube kozmickej lode mladej generácie. Kvitoval, že je to veľkolepý pocit, keď sa mladí ľudia, ďaleko od domovskej planéty, dali plne do služieb vedy a bezpečnosti kozmických letov.

„Priatelia!“ zvolal mladý veliteľ a energickým pohybom ruky utíšil vravu v miestnosti. „Hodina nášho návratu na Zem sa priblížila. Pracovníci zo striedajúceho stíhača asteroidov prišli prevziať naše úlohy. Srdečne ich na našej palube vítame!“

Halou sa rozľahol spontánny potlesk. Veliteľ chvíľu vyčkal a s huncútskou iskierkou v očiach dodal:

„Predpokladám, že je vám veľmi ľúto, že sa musíte vrátiť na Zem. Istotne by ste veľmi radi ostali ešte rok v prekrásne nedohľadnom, vzduchoprázdnom a tmavom vesmíre — ak sa nemýlim!..“

Po týchto slovách prepukla naozajstná haravara. Mladí kozmonauti vyhrážavo, otvorene protestovali, podaktorí sa smiali. Mirsanov začudovane pozeral okolo seba. Domnieval sa, že nálada na tejto lodi a vzťah k veliteľovi nie sú práve najlepšie. Ale vzápätí sa mu zasa zdalo, že celý tento hluk je vopred dohodnutá hra. Takto spontánne a bezstarostne sa môžu správať iba mladí ľudia, ktorí si dobre rozumejú. Začal chápať, že tento absolútne neformálny spôsob vzájomného styku vniesol medzi posádku sám veliteľ. Akiste žartovnou mysľou chcel mladým ľuďom pomôcť, aby ľahšie prekonávali občasné depresívne stavy a túžbu po domove, ktoré človeka po toľkých mesiacoch pobytu vo vesmíre prepadávajú. Aj neskôr si overil, že na tejto lodi vskutku nechýba žart, veselá myseľ a optimistická súdržnosť.

Veliteľ sa pri haravare pobavene uškŕňal a vyčkával. Keď protesty konečne ustali, ktorýsi z členov posádky si vyžiadal ticho.

„Aby ste nemali skreslený dojem o nás, chcel by som ešte čosi povedať. V uplynulých mesiacoch nebolo medzi nami ani jedného, čo by aspoň raz za deň nesníval o návrate na Zem. Byť zasa pod azúrovým nebom, dosýta sa vyšantiť pod hrejivými lúčmi slnka, behať po zelených voňavých lúkách a lesoch, načúvať spevu vtákov… Práve naopak, milí hostia, všetci sa už nesmierne tešíme na návrat!“

Ozval sa súhlasný dupot desiatok nôh. Mirsanov si lepšie pozrel mladého rečníka. Mal sviežu tvár, úprimný pohľad, športovo vytrénovanú štíhlu postavu. Jeho oblečenie bolo jednoduché a účelné. Cez ľavú ruku mal prehodený pracovný plášť.

„Súčasne však vieme,“ pokračoval, „že za jedenásť mesiacov, čo sme pôsobili v našej štvrtej flotile, nestihli sme uskutočniť všetky zámery, uspokojiť našu zvedavosť a bádateľské ambície. Preto mnohí z nás len neradi dávajú prácu z rúk. Mnohé doriešime a domyslíme na Zemi. Jedným slovom, všetci sa veľmi tešíme z návratu, ale keby to bolo potrebné, ostali by sme vo vesmíre ďalší rok.“

Všetci prikyvovali a nahlas vyjadrovali súhlas.

„Tento mladý muž, čo práve dohovoril, sa vracia s vami,“ povedal veliteľ a obrátil sa na Mirsanova. „Áno, je to Henry Lorcester. váš nový spolupracovník! Úprimne povedané, mnohí z vás mu závidia, že bude môcť pracovať po vašom boku.“

Profesor bol príjemne prekvapený. Neskrýval potešenie a vrelo potriasol mladému Angličanovi ruku: „Mimoriadne, vskutku mimoriadne ma teší, že vás spoznávam, Henry! Viete už, aké úlohy budeme spoločne plniť?“

Prv než mohol profesor dopovedať, veliteľ ho s úsmevom prerušil:

„Nie, priatelia, nedovolím vám hovoriť o práci! Budete mať celé mesiace na to, aby ste si pohovorili o spoločných výskumoch. Teraz vás chcem predovšetkým povodiť po lodi. Až štyristoosmička nastúpi na naše miesto, chcem, aby ste vedeli, že u nás bol vo všetkom poriadok.“

Keď veliteľ a Lorcester odvádzali profesora a navigátora na obchôdzku loďou a do laboratórií, aby sami posúdili doterajšie bádateľské výsledky, Jokohata dal prednosť spoločnosti ostatných členov mladej posádky. Imponoval mu ich nekonvenčný vzájomný vzťah a prístup. Od prvej chvíle sa cítil medzi nimi ako doma.

Obkolesili pilota. Už prvá otázka, ktorú mu položili, bola typická pre ich priamočiarosť:

„Nuž teda, čo ste nám doniesli na rozlúčku? Von s tým!“

Jokohata odpovedal protiotázkou:

„A čo by ste si želali?“

„Ticho, pilot, nič neprezrádzaj!“ ozvali sa niekoľkí z okolostojacich. „To je nápad: budeme hádať!“

Naraz bolo v miestnosti ticho.

„Chcela by som vidieť letiaceho motýľa,“ riekol jemný ženský hlas. „A ešte by som chcela pomrviť medzi prstami obilný klások…“

Mladý technik, čo stál oproti Jokohatovi, dohodil:

„Nemáš pre mňa okruhliak? Taký pekne vyhladený kremienok z potoka alebo morského brehu…“

Zavalitejší mládenec, stojaci viac v pozadí, keď zbadal, že sú želania čoraz sentimentálnejšie, chcel skrútiťreč na veselšiu nôtu a vyhŕkol:

„Nuž čo — je to jasné, doniesli nám tortu ako koleso od voza a vola opekaného na ražni!“

Všetci vyprskli v oslobodzujúci smiech z nezvyčajných jedáckych chúťok.

„Najmúdrejšie buďe, ak sa pôjdete sami pozrieť,“ odporúčal Jokohata.

To bol signál. Všetko sa vrhlo k dverám a von na chodbu. Vyzeralo to ako na bujných oslavách narodenín. Atmosféra strhla aj Kjóta. Spolu s ostatnými hnal sa opreteky po chodbe, prvý vbehol do katapultovacej komory a otvoril príchlop skladovacieho priestoru rakety. Ponad i popod jeho plecia čiahalo more rúk. Potom spoločne odnášali malé kontajnery.