Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Urobil si pohodlie. Povolil trocha zdrhovadlo bezpečnostnej kombinézy pri krku a pohodlne si vystrel nohy poď pultom.

Kdesi veľmi ďaleko slabo cipkali signály z výstražného ráďiomajáka — vystríhali kozmické lode pred asteroidom, na ktorom bol umiestený maják.

Ozvali sa cvrlikavé tóny. Boli to typické signály kozmickej rádiopošty. Jednotlivé písmenové znaky tejto korešpondencie boli časové zhustené ďo niekoľkých zlomkov sekúnd, takrečeno ďo mikrobodky, aká sa pred dávnymi desaťročiami používala v rádiotelegrafii alebo v špionážnej činnosti. Nasledovali tak rýchlo za sebou, že ľudské ucho ich vnímalo ako nepretržitý sled cvrlikavých tónov. Franken zapol dekóďer, ďešifrovač, ktorý impulzy zaznamenávané na elektromagnetickú pásku podľa potreby znovu rozložil na normálny časový priebeh, spomalil na normálnu rýchlosť a reproďukoval ako bežnú hovorovú reč. Vysielanie, ktoré zachytil, bolo určené výskumnej koz — mickej lodi operujúcej v priestore Jupitera. Loď mala pozorovať Jupiterove mesiace osem, deväť, jeďenásť a zisťovať, prečo obiehajú v opačnom smere než ostatných osem mesiacov tejto najväčšej planéty slnečnej sústavy. Záhaďa obehu Jupiterových mesiacov bola ďodnes neobjasnená.

Franken vymazal elektromagnetický záznam kozmickej korešpondencie a prešiel na inú frekvenciu. Zachytil výsledky meraní automatického rádioobservatória, ktoré z planéty Merkúr, obiehajúcej najbližšie k Slnku, pozorovalo gigantický žeravý streď našej sústavy. Údaje boli určené špecializovanému výskumnému ústavu na Zemi a obsahovali čerstvo namerané hoďnoty erupcií a mohutných protuberancií, výbuchov žeravej plynnej hmoty na povrchu Slnka hlboko zasahujúcich ďo okolitého vesmíru. Franken bol prekvapený, pretože v týchto končinách, ďaleko za ďráhou Marsu, takéto vysielanie zvyčajne nebolo možno zachytiť. Zrejme šlo tentoraz o osobitný prípaď elektromagnetickej reflexie, oďrazu vín, pri ktorom časť vysielaných signálov zemský povrch oďrazil späť ďo vesmíru, v tomto prípade ďo oblasti, kďe operovala štvrtá kozmická flotila.

Raďista ďumal, že až pri takýchto rozhlasových potulkách si človek uveďomuje, ako živo je vo vesmíre. Fyzicky nie najvyspelejší živočích, homo sapiens, silou svojho intelektu rozjasňoval vesmírne temnoty…

Zachytil spravoďajskú reláciu Zeme pre všetkých kozmonautov. Práve sa dozvedel, že Rada pre svetové stavby sa rozhodla vybuďovať v Beringovej úžine novú transkontinentálnu priehraďu so spojovacou cestou. Stará priehraďa z rokov 1982–1989 už nestačila na rastúcu premávku meďzi obidvoma veľkými kontinentmi — Euráziou a Amerikou.

Toto hlásenie Franken vlastne už poznal, zachytil ho v spravodajskej relácii pred dvanástimi hoďinami. Pretáčal stupnicu laďenia do iného pásma.

„Zachytil som meteoroid. Je veľký ako futbalová lopta, iba nie taký okrúhly. Vraciam sa…“ Dozaista to bol hlas pilota prieskumnej rakety susedného stíhača. Zrejme ho vyslali do priestoru, aby ulovil meteoroid zistený radarom. Často sa stávalo, že meteoroidy neničili laserovými lúčmi, ale ich zachytávali a privážali na materské lode, kde sa skúmalo ich zloženie a prípadný pôvod.

Franken sa zrazu zháčil. Práve pretáčal stupnicu v okolí frekvencie dvetisíc desať megahertzov, keď začul známy signál, ibaže veľmi slabý. Časté úniky, fadingy, takmer do nepočuteľnosti, znemožňovali identifikáciu. Signály zneli ako zameriavacie. Že by si niektorý zo stíhačov pomýlil čas? Pozrel na hodinky. Do relácie zameriavacích signálov, ktorá sa pravidelne opakovala, chýbalo ešte dvadsať minút. Túto možnosť musel vylúčiť už aj preto, že ledva počuteľné signály sa ozývali na celkom inej frekvencii.

Pokúsil sa signály zosilniť. Namiesto toho celkom zmĺkli. Možno to bola reflexná ozvena vlastného predošlého zameriavacieho vysielania. Ale prečo potom ho zachytil na celkom odlišnej vlnovej dĺžke? Že by vo vesmíre existovalo čosi ako samovoľná premena frekvencií, akási elektromagnetická mutácia? Nie, o tom na vysokej rádiotechnickej škole nikdy nepočul. Bolo predsa vylúčené, aby takýto jav už dávno nezistili špecializované ústavy kozmickej rádiotechniky.

Tak či onak, nenachádzal nijakú rozumnú odpoveď na náhodný objav. Po opakovanom vysielaní zameriavacích signálov znovu prejde na problematickú frekvenciu. Možno sa mu tentoraz poďarí presnejšie overiť záhaďné ráďio-echá.

Až teraz prekvapene zisťoval, že pri rádiotechnickej potulke vesmírom čas rýchlo ubehol: bolo tesne pred jednou hoďinou v noci, teda najvyšší čas pripraviť sa na opakovacie signály.

Aj tentoraz mal nepatrné oneskorenie za veliteľskou loďou, ktoré sa však opäť dalo zosynchronizovať. Netrpezlivo vyčkával koniec štvrťhodinovej relácie, aby mohol rýchlo prejsť na frekvenciu dvetisíc desať megahertzov.

Doslova magicky ho začala priťahovať záhada neznámych signálov.

Len čo sa skončil elektronický záznam opakovaných signálov pre veliteľskú základňu na Marse, preladil príjem na uvedenú frekvenciu. Aby ho nevyrušovali ani najmenšie pazvuky z okolia, nasadil si citlivé slúchadlá.

Neozývalo sa nič okrem typického ostrého šumu a drobného praskotu diaľkového príjmu. Zosilnil výkon prijímača, ale ani to nepomohlo. Uvažoval, či sa menlivá frekvencia pásmové trocha neposunula. Preto začal pretáčať ladenie v okolí 2008–2009 a potom 2011–2012 megahertzov. Nič sa neozývalo.

Po dvadsiatich minútach márneho prelaďovania a načúvania vzďal sa ďalšieho úsilia. Vypol rádiové zariadenie, ale zaumienil si, že po najbližšej galaktickej sekunde, teda o deväť a pol dňa, medzi hlavným a opakovacím vysielaním zameriavacích signálov znovu bude odpočúvať frekvenciu ďvetisíc desať megahertzov.

Hoci sa jeho úloha už skončila, zadumaný ostal sedieť za riadiacim pultom. Veľký otáznik záhadného rádioecha mu neschádzal z umu. Už sa ho nezbaví, kým celej veci nepríde na koreň. Bol takmer ochotný veriť, že mal len akési sluchové halucinácie.

„Dačo nie je v poriadku?“ začul za sebou hlas akoby zďaleka.

„Prečo?“ odtušil mechanicky a otočil sa za hlasom.

Bol to Salamma el Durhám, inžinier pohonných agregátov, ktorý mal po ňom prevziať dozor nad letom stíhača.

„Zameriavačka sa dávno skončila a ty tu ešte vysedávaš so slúchadlami na ušiach — v tom predsa musí byť dajaký háčik, či nie?“ nadhodil Salamma nenútene.

Franken sa lepšie prizrel Arabovej tvári. Prečo sa tak strnulo usmieva?

„Ach tak,“ dopovedal Franken. „Nie, všetko je v poriadku. Iba som preskúšaval prijímač a na to sú nočné hodiny najvhodnejšie.“

Vypomohol si malým klamstvom. Pokým nebude mať vo veci jasno, záhadná frekvencia sa nesmie stať predmetom všeobecnej pozornosti, ani nijakých dohadov. Až teraz si uvedomil, že celý čas bol v riadiacej centrále sám.

„Ak sa nemýlim,“ obrátil sa na el Durháma, „ty máš teraz dozor nad letom?“

„Naozaj sa nemýliš. Alebo sa tomu čuduješ?“ odpovedal Salamma s akousi agresivitou v hlase.

„Čudujem sa, že prichádzaš až teraz. Celý čas som ťa nikde nevidel — a to nie je v poriadku!“

„Čo nevravíš!“ odvrkol Salamma. „Bol si tu predsa ty, a to hádam stačí, či nie? A okrem toho je tu ešte pilotron, ktorý aj sám riadi loď. Tak potom čo…!“

Franken sa zháčil. Ľahostajnosť a zádrapčivý tón spolupracovníka čosi veštili. Nebol by si pomyslel, že na ich lodi by mohol byť niekto s takouto predstavou o povinnostiach. Zveriť tridsaťsedem kozmonautov slepej automatike pilotronu! Čo by sa mohlo stať neskôr, keď už na začiatku jeden z členov posádky, navyše v takej funkcii, má čudné názory?