Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Aj dnes pozoroval z otočného kresla veľkolepú hviezdnu panorámu. Rozjímal o tom, že pri všetkej nemennosti je vlastne vždy nová, že vžďy znovu uchvacuje svojím gigantizmom. To čierne nekonečno dokáže nekonečne upokojovať, ale aj naháňať hrôzu!..

Zdalo sa, že kozmická loď nehybne visí v prázdne. Nič neprezrádzalo, že sa vlastne rúti priestorom kozmickou rýchlosťou. Hviezdy na pozadí boli nesmierne vzdialené, takže vo vzťahu k nim loď akoby „stála na mieste“. K najbližšej z nich, Alfe, v súhvezďí Centaura, museli by preletieť štyridsaťjeden triliónov kilometrov! Svetelný lúč, letiaci rýchlosťou takmer tristotisíc kilometrov za sekundu, dostihol by ju až za štyri roky a tri mesiace.

Bacosova myseľ aj tentoraz sa mimovoľne vrátila k spomienkam na svojho najlepšieho priateľa, ktorý pred rokmi bez stopy zmizol vo vesmíre. Bol presveďčený, že posádka havarovanej loďe statočne prijala smrť ďaleko od domovskej planéty. Možno ich zastihla náhle, nič netušiacich, ale nik nemohol vylúčiť, že sa museli bezmocne prizerať nevyhnutnej katastrofe. Tu, v kozme, stačilo tak málo… Rozdrúzganá raketa, bezmocná proti príťažlivej sile ves — mírnych telies, možno sa zrútila na niektoré. Ale takisto bolo možné, že mŕtvi kozmonauti, zmrazení na kosť v havarovanej lodi, zbavenej tepla a svetla, podnes blúdia neznámymi končinami vesmíru…

Na veľkej obrazovke zažiarila v diaľke ohnivá iskierka. Bacos sa strhol z myšlienok. Iskierka sa rýchle rozrástla na guľku a napokon na ohnivý kotúč, ktorý však postupne zhasínal. Bol to nepriamy dôkaz existencie ostatných stíhačov. Jeden zrejme vypátral meteoroid a zničil ho.

Bacos preladil prijímač na frekvenciu susedného stíhača. Radista práve hlásil veliteľskej lodi flotily likvidovanie meteoroidu. Nasledovali údaje o veľkosti, tvare, hmotnosti a zložení zničeného objektu. Medzi inými boli aj údaje o spektrálnej analýze plynov zo zničeného meteoroiďu. Pri posleďnej vete Bacos zbystril pozornosť: „…zistili sa stopy transuránuplutónia.“ Počul ďobre?! To nie je možné! Zrejme hrubá chyba v pozorovaní. Veď vo vesmíre sa plutónium nacháďzalo iba v reaktoroch kozmických lodí.

Transurány boli chemické prvky, ktoré sa v prírode ako také nevyskytovali. Pred dávnymi stáročiami vytvorili ich ľudia umele vo výskumných laboratóriách. Atómoví fyzici pretromfli prírodu a vytvorili nové prvky. Nazvali ich transuránmi, pretože v Mendelejevovej tabuľke chemických prvkov podľa ich atómovej váhy sa zaraďovali až za posleďný prirodzený prvok — urán.

Plutónium obsiahnuté v likvidovanom meteoroide akosi nešlo Bacosovi z hlavy. Nakoniec dospel k záveru, že sa tam muselo dostať dajakým záhadným spôsobom zo Zeme.

Takmer mimovoľne prelaďoval prijímač, keď sa z reproduktora výrazne ozvalo:

„Tu Mars, hovorí Mars! Základňa volá veliteľskú loď štvrtej kozmickej flotily SA-401! Voláme stíhač štyristo-jeden!“

Hlavná základňa stíhačov asteroidov na Marse nečakala na potvrdenie príjmu a po krátkej odmlke začala vysielať. Na základni si uveďomili, že na vzdialenosť dvestosedemdesiat miliónov kilometrov signál kozmickej lode by po — „K operačnej oblasti štvrtej kozmickej flotily,“ pokračovala hlavná základňa, „približuje sa asteroid Adónis. O tri dni preletí dráhu flotily na jej včerajšej pozícii. Automatická kozmická stanica RX-632 pred niekoľkými týždňami pri stretnutí s asteroidom zaregistrovala, že rádiomaják nefunguje. Odveľte jeden zo stíhačov na odstránenie poruchy!“

Z Marsu ešte zahlásili priestorové súradnice asteroidu a jeho dráhu. Tým sa rádiogram skončil.

Bacos vypol frekvenciu veliteľskej základne. Takéto hlásenia neboli zriedkavé. Príčinou poruchy rádiomajáka na Adónise bol akiste zásah meteoroidu. Komodor flotily v najbližších chvíľach poverí príslušnú kozmickú loď, najbližšiu k dráhe asteroidu, aby rádiomaják opravila.

Pozrel na hodiny. O desať minút sa skončí jeho služba a vystrieda ho Sagitta Frankenová. Vypol ústrednú obrazovku a ešte raz obišiel riadiacu centrálu, aby skontroloval prístroje. Všetko bolo v poriadku. Iba kontrolná stupnica prístroja dozerajúceho na zloženie ovzdušia v lodi ukazovala, že obsah kyslíka sa zvýšil o jedno percento. Bola to celkom zanedbateľná hodnota, ale Bacos diaľkovým riadením predsa len nastavil činnosť regenerátorov tak, aby obsah kyslíka klesol na optimálnu úroveň.

Päť minút pred štvrtou vošiel do centrály čierny matematik Oulu Nikéria. Bacos nebol veľmi prekvapený. Ako dobrý znalec ľudí si všimol, že matematik a lekárka sa zblížili. V duchu sa tomu potešil. Chápal, že Oulu chce pomáhať Sagitte, keď bude mať službu.

Nikéria sa pristavil pri rozhlasovom pulte a takmer ledabolo pohodil:

„Dnes sa mi akosi nechce spať. Povedal som si, že zájdem do centrály a budem mať spolu so Sagittou dozor. Nepotrebuje moju pomoc, všetko dokonale ovláda, ale človek predsa len…“

Bacos chápavo prikývol, aby sa Oulu zbytočne nenamáhal s vysvetľovaním, a dodal:

„Sagitta bude mať určite radosť, že tu nemusí sedieť sama. Hodiny nočnej osamelosti sú zavše pre človeka veľmi otupné.“

Presne o štvrtej vstúpila do miestnosti lekárka. Bola očividne prekvapená, keď zbadala Oulu, ale súčasne ťažko skrývala, že ju to potešilo. Netušila, že by tu na ňu mohol čakať, ale súčasne ani nepredpokladala, že by tu inohol byť z dajakého iného dôvodu. Ženský inštinkt jej neklamné našepkával: Je tu kvôli tebe!

Podišla k obom mužom a nerozhodne pred nimi zastala, popri ťažko utajovanej radosti zmocnili sa jej rozpaky, čo povedať.

Paro preklenul rozpačitosť a podľa predpisu odovzdal lekárke službu. Stručne sa zmienil o udalostiach uplynulých štyroch hodín: o malej poruche na počítači, o záhadnom výskyte plutónia na meteoroide. Rádiogram z veliteľskej základne nepokladal za taký dôležitý, aby sa o ňom zmienil.

Práve sa chystal opustiť centrálu a zanechať oboch vo vytúženej samote, keď zabzučala rádioautomatika. Ktosi volal ich loď.

Sagitta rýchlymi krokmi pristúpila k radistickému pultu a zahlásila ďo mikrofónu:

„Tu SA-408 na ekliptickej pozícii päťsto, úsek tisícšty-ristodevätnásť.“

Všetci traja vyčkávali odpoveď. Bacos, pochopiteľne, zotrval v centrále. Po chvíli sa ozvalo z reproduktora:

„Komodor veliteľovi štyristoosmičky: hneď zastaviť let! Previesť stíhač na ekliptiku päťstoďvadsať, úsek tisícštyristotrinásť. Tam…“

Posledné slová sa skomolili a nakoniec zanikli v šume a praskote. Keď sa ráďiogram po úniku vrátil, bolo počuť iba niekoľko priestorových súraďníc kozmického objektu. Aj elektronický ďalekopis, ktorý automaticky zapisoval všetky hlásenia, zachytil v texte skomoleninu a napokon odmlku.

„Haló, voláme veliteľskú loď! Rádiogram v závere skomolený a neďokončený!..“ hlásila Sagitta. Oulu spamäti prerátal, že žiadosť o zopakovanie komodorovho príkazu potrebuje asi sedemdesiat sekúnd, aby doletela do veliteľskej lode vzdialenej dvadsať miliónov kilometrov. Na odpoveď treba ten istý čas. Mali na to teda vyše dvoch minút. Oulu uvažoval, že vlastne už teraz by mali upovedomiť Kerulena.

Lekárka si myslela to isté, no ešte váhala. Nebolo by lepšie informovať veliteľa potom, keď bude rádiogram kompletný? Pozrela na Oulu. Výraz jeho tváre jej pomohol rozhodnúť sa a okamžite upovedomila veliteľa.

Naklonila sa nad mikrofón kabínového rozhlasu. Keď sa Kerulen ohlásil, informovala ho o skomolenom rádiograme z veliteľskej lode. Jeho zrozumiteľná časť obsahovala príkaz vrátiť sa na pôvodnú pozíciu.