Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Vo všetkých priestoroch stíhača posádka sa usilovne pripravovala. Skúšali sa kozmické skafandre, doplňovali zásoby kyslíkových fliaš a koncentrovaných potravín.

V prednej časti lode mechanické chápadla vyložili Jokohatovu prieskumnú raketu na katapultovacie zariadenie. K výpustným tunelom na bokoch lode sa prisúvali kontajnery s náhradnými súčiastkami alebo novými dielcami rádiomajáka. Výber súčiastok sa robil automaticky. Na základe diernej karty, ktorá obsahovala všetky zakódované údaje o konštrukčných prvkoch majáka, skladovýpočítač-triedič automaticky vysúval zo zásobníkov príslušné dielce, súčiastky, náčinie.

Aj vedecká skupina sa pripravovala. Geológ a chemička chceli preskúmať zloženie zoškvarov na povrchu asteroidu, ktoré vznikli v čase jeho preletu v blízkosti Slnka. Astrobotanik sa chystal vysadiť na chránených aj nechránených miestach mikroorganizmy a skúmať ich reakcie. Lorcester mal v úmysle merať siločiary gravitačného poľa. Profesor Mirsanov znovu skompletizoval dielce antičasticovej pasce, ktorú svojho času po desiatich dňoch odmontovali z asteroidu. Ich veľkolepý pokus sa vydaril nad očakávanie: pasca zachytila niekoľko miligramov antihmoty, ktorú v osobitnom kontajneri, udržiavajúcom častice v bezdotykqvom stave, dopravili na kozmickú loď. Od toho času ich všestranne skúmal a dospel k novým významným poznatkom o stavbe a zložení vesmíru.

Filitra Gomová a Henry Lorcester stáli pri okrúhlom priezore jej kabíny. Filitra vypla osvetlenie, aby sa zrak lepšie prispôsobil vonkajším podmienkam. Podľa dohody prišiel aj Henry, aby spoločne prežili vzrušujúce okamihy stretnutia s kozmickým objektom, aký za pobytu vo vesmíre ešte nevideli. Asteroidový obor — to bolo aj pre Henryho čosi celkom nové. Meteoroidov zažil na predošlej lodi dosť, ale s asteroidom sa im nepodarilo stretnúť.

Keďže sa ešte nič nedialo, Henry zapol celkom tlmené osvetlenie v úzadí kabíny, usadil sa v kresle, nasadil si slúchadlá a počúval vysielanie kozmickej pošty z Marsu.

Filitra ostala pri okienku a jej pohľad blúdil medzi lampášikmi hviezd. Každú chvíľu mohol sa do zorného poľa vsunúť asteroid Adónis — „krásavec“, nesúci meno bájneho miláčika gréckej bohyne krásy a lásky Afrodity.

Konečne čosi! Zbadala hviezdu, ktorá síce slabo svietila, ale zato badateľne menila polohu na nehybnom pozadí a ustavične rástla. Teraz už bola presvedčená, že ide o prílet osamelého pútnika.

Privolala Henryho. Zmocnilo sa jej vzrušenie, na ktorom akiste mala svoj podiel aj jeho blízkosť. Stáli tesne pri sebe a pozorovali, ako sa asteroid približuje. Takmer pošepky, akoby nechceli rušiť majestát celého výjavu, vymieňali si postrehy.

„Vyzerá ako obrovský kus narýchlo uhneteného cesta,“ vyjadrovala svoj prvý dojem.

„Ale takisto ho možno prirovnať k obrovskej zväčšenine balvanov, aké sa vytvárajú pod úpätiami skalných masívov alebo na okrajoch ľadovcov,“ mienil Henry.

Jednako Adónis bol medzi asteroidmi a planetoidmi jeden z najmenších — jeho priemer dosahoval ledva kilo — meter, kým iné mali v priemere aj desiatky kilometrov. Na rozdiel od väčšiny ostatných trpasličích planét mal tvar elipsy a na svojej obežnej dráhe sa približoval až na šesťdesiat miliónov kilometrov k Slnku.

Filitra márne hľadala na jeho povrchu ostré ihlovité výčnelky a hromady skália. Namiesto toho videla kruté jazvy, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacov, keď sa otáčal okolo stredu našej sústavy, vypálili žeravé slnečné lúče. Túto ohnivú tortúru podstupoval každé štyri roky. Teploty dosahujúce až štyristo stupňov postupne zahladzovali všetky výčnelky, zoškvarili povrchové útvary, zanechávali trosku a rozpuknuté jazvy.

„Pozri, tam! Samé cukrové homole!“ zvolala Filitra a vzrušene stisla Henryho pažu.

Naozaj, z akejsi priehlbiny dvíhalo sa viacero kopulovitých útvarov s vyhladeným povrchom, ktoré sa tvarom veľmi ponášali na svetochýrny „Cukrový vrch“ pri brazílskom prístavnom veľkomeste Rio de Janeiro.

Henry si len na pol oka všimol Filitrine homôľky. Jeho pozornosť sa teraz sústreďovala na tmavý otvor veľkosti halovej brány, ktorý sa černel na jeďnej zo skalných stien. Bola to jaskyňa?

Zrazu takmer obaja naraz zbadali čosi, čo im pripomínalo oázu poriadku, účelnosti a pravidelnosti uprostred neporiadku a chaosu. Na malej plošine dvíhala sa matnosivá kužeľovitá konštrukcia. Bola to kopula rádiomajáka; jej vrchol prechádzal do tridsaťmetrového rúrkového stožiara antény.

V tej istej chvíli zbadali stavbu aj v riadiacej centrále.

„Všetko sa zdá neporušené,“ povedal Kerulen a spýtavo pozrel na profesora, akoby čakal potvrdenie. Obaja pozorovali veľkú obrazovku s priblíženým záberom jednej z televíznych kamier. Asteroid a stíhač leteli teraz takmer v jednej rovine.

„Myslím, že je vhodný okamih vyskúšať impulz diaľkového ovládania, ktorým by rádiomaják začal fungovať,“ nadhodil Mirsanov.

Kerulen prikývol a obrátil sa na radistu:

„Norbert, vyšlite impulz diaľkového ovládania. Najlepšie pomocou smerového vysielača — a zacieliť priamo na majákovú anténu. Zdesaťnásobte výkon!“

V centrále dúfali, že náhly a sústredený „signálový úder“ znovu uvedie do činnosti mechanizmus majáka. Pokus bol však bezvýsledný. Rádiomaják zanovito mlčal.

Medzitým asteroid začal predbiehať kozmickú loď, ktorej rýchlosť predošlým pribrzdením postupne klesala. Signál z pilotronu ohlásil mierny zrýchľovací manéver. Krátkym náporom zadnej dýzy loď znovu dostihla vesmírne teleso a letala súbežne s ním.

Kerulen vydal príkaz, aby katapultovali prieskumnú raketu. O niekoľko minút sa pred Kolibríkom otvorilo čelo kozmickej lode a prudká sila ho vymrštila do čierňavy. Päťnásobné preťaženie na niekoľko sekúnd priklincovalo cestujúcich do kresiel. Raketa sa rýchlo vzďaľovala. Pilotron vyrovnal spomalenie materskej lode spôsobené spätným nárazom katapultu.

Kolibrík o chvíľu vybočil zo smeru letu kozmickej lode a oblúkom preletel k asteroidu. Predletel ho a miernym pribrzdením vyčkával, kým sa teleso priblíži odzadu. Z tejto strany bol asteroid lepšie osvetlený.

Za nepatrnou raketou lenivo sa presúvali útvary na mohutnom kozmickom balvane, ktorý sa pomaly otáčal okolo pozdĺžnej osi. Traja muži v kabíne — pilot, montér a Rádž Rajpúr — usilovne sliedili pohľadmi za charakteristickou kopulou rádiomajáka. Keď sa takmer neočakávane vynorila nad obzorom asteroidu, súmračné ožiarená vzdialeným Slnkom, bol čas urýchlene konať.

Jokohata sa rozhodol pristáť čo najbližšie k vysielaču. Vzdialenosť k malej plošinke, ku ktorej mal namierené, sa plynulé zmenšovala. Vyzeralo to, akoby asteroidová hora chcela raketu primliaždiť ako dajakého chrobáka na vesmírne pozadie.

Krátko pred pristátím, asi stodvadsať metrov od kopuly rádiomajáka, z drieku rakety sa vysunuli odpružené teleskopické podpery, aby stlmili prípadný náraz pri dosadnutí. Kolibrík napokon pevne zakotvil. Montér a Rajpúr sa chystali vystúpiť. Jokohata, na svoju veľkú ľútosť, musel zostať v kabíne; podľa predpisu raketa nesmela byť bez dozoru. Po dekompresii sa otvoril výstup na rakete a prieskumníci v nemotorných skafandroch a v takmer bezváhovom stave sa zložito vyterigali von. Gravitačné pole asteroidu, pri jeho ledva kilometrovom priemere v porovnaní so silou príťažlivosti na Zemi, bolo celkom nepatrné.

Muži v kozmických skafandroch nijako nepocítili prechod do vesmírneho vákua. V skafandri bol normálny atmosferický tlak a primeraná teplota. Dokonalý mechanizmus podľa intenzity dýchania dávkoval aj prísun kyslíka a regeneroval vydýchaný vzduch.