Prv než obaja prieskumníci opustili raketu, do príchytiek na jej trupe upevnili zabezpečovacie laná. Boli to skôr syntetické povrázky, ale ich prietrhová odolnosť bola priam neuveriteľná.
Pri opustení paluby rakety aj pri prechode do bezváhového stavu vo vesmíre každý kozmonaut sa musel nevyhnutne pripútať. Stačil by totiž zle odhadnutý odraz alebo sdraz vyvolaný reaktívnou pištoľou, aby kozmonaut odplával na niekoľkostometrový, ba aj niekoľkokilometrový ýlet. Spätné manévrovanie znamenalo veľkú stratu času, lehovoriac o tom, že by mohla reaktívna pištoľ zlyhať. T takom prípade raketa by musela dlho a zložito manévrovať, aby znovu vylovila kozmonauta z vesmírnej temnoty vyslobodila ho z bezmocnej situácie. Ak sa kozmonaut poistil zabezpečovacím lanom, v prípade nebezpečenstva miniatúrny motorček s navijakom ho rýchlo pritiahol späť rakete.
Montér a inžinier pomaly dosadli na plošinku. Iba krátsym pohľadom prebehli kužeľ rádiomajáka, keď ich náhle zastrela nepreniknuteľná tma. Asteroidová noc, ktorú spôsobovala rotácia telesa, náhle ich prepadla a vystriedala súmračné slnečné osvetlenie. Bez atmosféry, ktorá rozptyľuje svetlo, prechod bol okamžitý, hoci na Zemi sa po nápade Slnka ešte dlho udržiava súmrak.
Adónisova noc však trvala krátko, zhruba dvadsať minút. Teleso sa pomerne rýchlo otočilo okolo rotačnej osi. Obaja prieskumníci nezaháľali ani za tmy. Silnými baterkami si osvetľovali cestu v smere, kde predtým zistili rádiomaják. Kráčali takmer komicky s meravými nohami, pokrčenými v kolenách, aby nedochádzalo k väčším odrazom, pohybovali sa v predklone dlhánskymi skokmi ako v spomalenom filme. Príťažlivosť na asteroide bola skutočne minimálne. Keď dostihnú rádiomaják, budú si môcť zapojiť magnety v topánkach; vo vnútri kužeľovitej stavby boli kovové dlážkové platne.
Aj Jokohata sedel v kabíne v zajatí kozmickej tmy, ktorú trocha presvetľovali matne ožiarené číselníky palubných prístrojov. Boli to skôr iba svetelné záchytné body — ich svetlo sa takisto nerozptyľovalo; kabína bola otvorená a vládlo v nej vesmírne vákuum. Polohu prieskumníkov sledoval podľa skackavých kriviek ich bateriek.
„Haló, klokani!“ zvolal do mikrofónu. „Tak ako? Nájdete vysielač? Nemám zapojiť palubný reflektor?“
„Netreba, už sme pri cieli,“ odpovedal Rádž.
Jokohata zacítil, že raketa sa zľahka zaknísala. Prístroj kontrolujúci polohu zareagoval. Bol taký citlivý, že označoval rovnováhu, aj keď gravitačné pole asteroidu bolo nepatrné. Raketa sa vychýlila len o niekoľko stupňov. Pravdepodobne trochu povolil pórovitý kameň pod jednou z výsuvných podpier, alebo niektorý z prieskumníkov, čo hopkali k rádiomajáku, urobil prudší pohyb a napol zabezpečovacie lano.
Jokohata sa znovu zahľadel do tmy tým smerom, kde si zapamätal, že prieskumníci skackali. Ale svätojánske mušky bateriek medzitým zmizli — obaja akoby sa boli prepadli do kameňa.
„Haló, Rádž! Prihopkali ste do cieľa?“ prezvedal sa Kjóto žartovnejším tónom, aby trocha zaplašil osamelosť. „Od radosti ste si riadne povyskočili! Div ste mi neprevrátili raketu hore nohami…“ Chvíľu bolo ticho.
„No teda…“ namiesto odpovede takmer beznádejne zaznel v slúchadlách Rádžov hlas.
„Čo sa robí, chlapci?!“ spýtal sa Kjóto teraz už bez žartovania.
Nedostal nijakú odpoveď.
„Priam neuveriteľné,“ začul po chvíli poznámku adresovanú Rádžovi.
Jokohatu sa zmocňoval nepríjemný pocit. Chlapci objavili v rádiomajáku čosi nezvyčajné.
„Haló, Rádž, haló, chlapci! Čo sa vlastne robí? Stalo sa niečo? Potrebujete pomoc?…“ naliehal pilot nástojčivejšie.
„Nedomŕzaj, strážca kabíny!“ ozval sa nevrlý hlas. Potom si Rádž uvedomil Jokohatove úprimné obavy a priateľsky dodal: „Vďaka, Kjóto, pomoc nepotrebujeme. Tu sa totiž už nedá nič robiť.“
„Tak krátko a neúspešne som si náš prieskum nepredstavoval.“
Aj na kozmickej lodi sledovali rébusový rozhovor medzi oboma prieskumníkmi. Kerulen aMirsanov, ktorí ustavične sedeli pred veľkou obrazovkou, ale teraz fakticky nič nevideli, vymenili si nechápavé pohľady. Čo vlastne tí dvaja zistili v rádiomajáku?
Znovu sa ozval inžinierov hlas, tentoraz mu celkom jasne oznamoval:
„Volám SA-408, volám prieskumnú raketu! Čaká nás veľa práce. Tu vo veži to vyzerá beznádejné, hotová pohroma! Väčšia časť polovodičových zariadení celkom zničená. Krátko tu musel šarapatiť vysoký tlak a ešte vyššia teplota. Podľa diery v stene meteoroid vo veľkosti čerešne prerazil kryt a vnútri explodoval. Všetko zdemolované!“
Kerulen vydal príkaz, aby v prehliadke rádiomaiáka nepokračovali, postavia ho nanovo, a aby ešte vyhľadali vhodné miesto na antičasticovú pascu.
V kozmickej lodi nastala horúčkovitá činnosť. Kontajnery pri vypústných tuneloch doplnili novými dielcami rádiomajáka, aby bolo vnútorné vybavenie znovu kompletné. Pri ostatných vypústných tuneloch pripravovali konštrukčné prvky antičasticovej pasce.
Veliteľ a navigátor vypracovali presný harmonogram odsunu materiálov na asteroid a nadväznosti prác. Každý člen posádky, vrátane príslušníkov vedeckej skupiny, mal denne odpracovať istý počet hodín na Adónise. Akcia si vyžadovala súčinnosť celej posádky.
Keď sa na loď vrátila prieskumná raketa, obaja kozmonauti podali veliteľovi dodatočné podrobné hlásenie o stave rádiomajáka aj o vybudovaní pasce.
Medzi stíhačom a asteroidom sa rozvinula nepretržitá premávka. Všetky jednomiestne rakety, a takisto Kolibrík, prevážali montážne dielce, súčiastky a pracovné náčinie. Doprava materiálu si vyžiadala veľa času.
Keby bola nablízku iná kozmická loď, jej posáďke by sa naskytol takmer neuveriteľný pohľad na čulé stavenisko uprostred vesmíru. Mihavé svetielka rakiet v presných odstupoch vytvárali akýsi kolotoč medzi stíhačom a asteroidom. 135
NEZNÁMA KOZMICKÁ LOĎ — NAJVYŠŠÍ STUPEŇ POPLACHU — BACOS KONÁ NA VLASTNÚ PÄSŤ — OHROZENIE KOZMONAUTOV
Niekoľko hodín po začatí prác na Adónise stalo sa čosi neočakávané. Nový rádiomaják bol už takmer hotový a spolovice aj pasca na antičastice.
Norbert Franken mal práve službu v riadiacej centrále. Na lodi ostalo len niekoľko potrebných členov posádky zabezpečujúcich jej prevádzku. Ostatní boli nasadení pri dopravných, montážnych alebo vedeckovýskumných prácach.
S radistom bola v riadiacej centrále aj jeho sestra Sagitta. Sústredene sledovala ruch na stavenisku, ktoré televízna kamera priblížila takmer na dosah ruky. Na asteroide bol aj Oulu Nikéria, ku ktorému ju viazalo čoraz silnejšie citové puto. V uplynulých dňoch aj ona sa zúčastňovala na spoločných prácach. Veliteľ im so žičlivým porozumením, ktoré však starostlivo skrýval, akoby „náhodou“ prideľoval spoločné práce. No dnes, pred niekoľkými hodinami, ktorýsi z montérov mal ľahšiu haváriu: dýchací prístroj sa pokazil a spôsobil mu otravu kyslíkom — predávkovaním. Sagitta musela zostať na palube a starať sa o pacienta. Keď sa j eho stav zlepšil, zašla do centrály, aby chvíľami pozorovala priebeh prác na kozmickom telese. Márne sa pokúšala rozoznať Oulovu postavu — v kozmických skafandroch vyzerali všetci rovnako.
Na Adónise práve do polovice vytiahli glajchu na lieviku a vykladali materiál z prieskumnej rakety, ktorá priviezla miniatúrne elektronické zariadenia nového rádiomajáka. Montéri antičasticovej pasce spájali rúrkové skladacie tyče stožiarov pre kovový úplet lievika, v ktorom elektrický prúd vytvára magnetické pole. Asi osemsto metrov od staveniska profesor Mirsanov a niekoľkí jeho spolupracovníci merali na malej plošine kozmické žiarenie.
Читать дальше