Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Bola to teraz kozmická obmena starodávnej hamletovskej otázky.

V týchto napätých sekundách nik si nevšímal Para Bacosa. Atómový fyzik celkom neočakávane, hnaný akýmsi nedefinovateľným pocitom nevyhnutnosti, stisol jedno z tlačidiel. Zo smerovej antény preletel k neznámej lodi krátky, ale silný impulz. Bol to jeden z impulzov iiaľkového ovládania, ktorými pilotrony kozmických lodí uvádzali do činnosti atómový pohon agregátov.

V nasleďujúcom okamihu všetkým, čo boli v riaďiacej centrále, ale aj mužom na Adónise zatajil sa dych.

Z jedného konca lode „V“ vyšľahol oslňujúci atómový záblesk. Reaktívna sila pôsobiaca proti smeru letu pribrzila loď práve vo chvíli, keď pretínala letovú dráhu pred asteroidom, a loď zostala v tejto pozícii. Trvalo to iba niekoľko sekúnd a atómový záblesk znovu pohasol. Neznáma loď letela teraz niekoľko kilometrov pred asteroidom po približne rovnakej dráhe.

Franken prižmúril oči. Od okamihu, keď cudzinci z vesmíru dali o sebe vedieť atómovým zábleskom, nespúšťal objekt z radarového zameriavača helikonu. Prst mal ustavične na spúšti. Kto bude rýchlejší a prvý uvoľní ničiacu silu laserových lúčov, ostane nažive, preblyslo mu mysľou. Potom sa zháčil: Akože — chcel by si zničiť živé bytosti?! Odtiahol prst zo spúšte. Ak zničí cudzincov, možno sa už nikdy nedozvie tajomstvo neznámych signálov. V týchto okolnostiach prišla mu táto myšlienka dosť paradoxne. A čo ak cudzinci nepoznajú nijaké ohľady a zničia celú posádku stíhača práve pre jeho váhanie?

Celá situácia je neriešiteľná, pomyslel si Franken. Jeho prst sa znovu priblížil k tlačidlu laserového dela. Jedna myšlienka naháňala druhú. Cítil sa ako v horúčke.

Aj Kerulen napäto uvažoval. Teraz už nebolo pochybností, stretli sa s návštevníkmi z neznámych končín vesmíru! Ostávala rozhodujúca otázka: sú to dobrosrdečné alebo zlomyseľné tvory?

Stíhač musí za každú cenu odlákať pozornosť neznámej lode od ľudí pracujúcich na asteroide. Ale ako?

Kerulen sa rozhodol, že ich najprv upovedomí o nebezpečenstve. Potom sa spojí s komodorom flotily a napokon podá hlásenie o situácii veliteľskej základni na Marse. Bol najvyšší čas.

„Kamaráti, priatelia!“ prehovoril do mikrofónu. „Cudzia kozmická loď pribrzdila. Vystríhajte sa nerozmyslených akcií. Neupútavajte na seba pozornosť neznámych bytostí. Práce na rádiomajáku a na lieviku antičasticovej pasce hneď zastavte! Čo najrýchlejšie opusťte ochranný kryt. Možno si cudzinci myslia, že ich tieto stavby ohrozujú, a vidia v nich nástroje ničenia. Prieskumnú raketu ukryte v jaskyni. Tieto opatrenia urobte za tmy, teda na odvrátenej strane, aby nevyvolali prípadné podozrenie na lodi. Pokúsime sa odlákať ich od vás. Nestrácajte rozvahu!“

Flotila stíhačov, ktorá sa mala znovu stretnúť so štyristo-osmičkou pri 440. slnokruhu, bola v danej chvíli vzdialená najviac pätnásť miliónov kilometrov. Na okamžitú pomoc to bola priveľká vzdialenosť. Ale možno bude mať význam aj dlhodobejšia pomoc pred cudzincami, ak sa nerozhodnú zaútočiť ihneď. Ich technická vystrojenosť im zatiaľ nebola známa. Dalo sa však predpokladať, že ich vedomosti o prírodných zákonoch a ovládanie prírodných síl sú pokročilejšie než u ľudí. Flotila by mohla dosiahnuť priestor SA-408 asi o štyridsať hodín. Lenže čo všetko sa stane do toho času?

Kerulen vyzval Para Bacosa, aby nadviazal spojenie s veliteľskou loďou. Atómový fyzik vyzeral mimoriadne rozrušený. Kerulen tomu nevenoval osobitnú pozornosť. Bolo predsa pochopiteľné, že za týchto okolností takmer každý bol v určitom nervovom vypätí. Bacos vysielal:

„Tu SA-408! Veliteľ kozmickej lode komodorovi: Neznáma kozmická loď v našej blízkosti. Loď má podobu písmena V. Na pokusy o nadviazanie spojenia nereaguje. Časť našej posádky je zamestnaná na asteroide Adónis. Musíme rátať s nepriateľským konaním cudzincov. V nevyhnutnom prípade použijeme kozmické delo. Potrebujeme vašu pomoc. Pokúsime sa dostať mužov z Adónisu späť na palubu. Koniec hlásenia.“

Kerulen potom požiadal Bacosa, aby zacielil smerovú anténu na Mars, nastavil dvojnásobný vysielací výkon a podal správu veliteľovi na hlavnej základni.

Atómový fyzik presne vykonal jeho pokyny. Hoci bol naoko pokojnejší a pracoval sústredenejšie, Kerulen si teraz všimol jeho zmučenú tvár. Zrejme prežíval silnejšie nervové zaťaženie než ostatní.

„SA-408 volá základňu! Voláme VSA! Vynorila sa pri nás neznáma kozmická loď tvaru písmena V! Zastala pri Aďónise, na ktorom pracuje prevažná časť posáďky. Pokusy o dorozumenie bezvýsledné. Žiadame inštrukcie.“ Kerulen si uvedomoval, že rádiogram potrebuje pätnásť minút, kým doletí na Mars. Na odpoveď si teďa musia počkať minimálne pol hodiny. Do toho času neostáva iné, než pozorovať neznámu loď. Ak aj hneď neodpovedia z hlavnej základne, každú chvíľu musí prísť odpoveď komodora flotily.

Od radistického pultu skutočne sa ozval charakteristický praskot a syčanie diaľkového príjmu. Veliteľská loď sa hlásila:

„Tu veliteľská loď flotily SA-401! Hlásenie komodora veliteľovi SA-408: Pokračujte v pokusoch o nadviazanie spojenia rádiovými a svetelnými prostriedkami. Vysielajte výlučne jednoduché čísla. Takzvanú kozmickú loď v nijakom prípade nenapadnite! Zakazujem použiť helikon, dokonca ani vtedy, keby hrozilo meteoroidové nebezpečenstvo! Pokúste sa mužov z Adónisu po jednom prijať späť na palubu. Len čo bude posáďka kompletná, začnite ustupovať. Celá flotila sa obracia a štartuje k vám. Doletíme asi o štyriďsaťďva hodín. Potom sa spoločne pokúsime dorozumieť s neznámym objektom, prípadne podnikneme akciu na identifikáciu úďajného meďzihviezďneho korábu. Koniec hlásenia.“

Komodorov rádiogram priviedol Kerulena ďo istých rozpakov. Na jednej strane veliteľ flotily odporúčal pokračovať v dorozumievacích pokusoch s neznámou loďou, na druhej strane vyjadroval pochybnosti, že by mohlo ísť o medzihviezdne plavidlo s bytosťami z iných končín vesmíru. Jeho formulácie ako „takzvaná loď V“ a „úďajný medzihviezdny koráb“ tomu nasvedčovali.

Norbert Franken, ktorý len pred niekoľkými minútami zaujal miesto pri zameriavači, bez slova zablokoval laserové delo a znechutený vstal. Ako len môže dať veliteľská loď taký príkaz! Od tejto chvíle sú vyďaní cuďzincom napospas.

Podľa príkazu veliteľa flotily Paro Bacos začal vysielať jednoduché číselné znaky. Jeden vysoký tón, dva nízke tóny, dva rovná sa dva.

Sagitta, ktorá sa v týchto chvíľach takisto zdržiavala v centrále, dostala za úlohu dať do prevádzky dva silné reflektory — jeden zelený, jeden červený. Pomocou nich mala takisto vysielať jednoduché signály.

Na trupe lode sa vysunuli obrovské reflektory.

Sagitta bola rada, že môže vyvíjať dajakú činnosť. Meravá nehybnosť a nervové napätie ju ubíjali. Horlivo sa pustila do pridelenej úlohy. Ak sú v neznámej lodi mysliace bytosti, musia porozumieť svetelným signálom alebo pochopiť, že majú do činenia so seberovnými, s logicky mysliacimi bytosťami.

Obidva reflektory sa rozžarovali a zhasínali. Raz zelený, raz červený, dva razy zelený, dva razy červený…

Kerulen sa znovu spojil s mužmi na Adónise.

„Súdruhovia! Komodor flotily vydal príkaz, aby sme bez ohľadu na nebezpečenstvo všetkých postupne vzali späť na palubu. Je však možné, že neznáma kozmická loď nepripustí váš návrat. Musíme teda urobiť pokus. Jeden z vás musí odštartovať s jednomiestnou raketou. Pochopiteľne bude to najväčšie riziko — prvú pozornosť sústredí na seba. Musí to teda byť dobrovoľník. Komodor zamieril s celou flotilou k nám. Priletia asi o štyridsaťdva hodín. Naša loď dostala príkaz, aby sa až do príletu flotily vzdialila od Adónisa, len čo sa skončí váš návrat. Napokon sa máme vzdialiť aj od cudzej kozmickej lode. Kto má odvahu štartovať prvý?“