Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

Po chvíli začul Oulu ďalší rozhovor. Profesor Mirsanov a Henry Lorcester sa spolu ticho zhovárali. Obaja stáli nehybne pri skalnej vyvýšenine v blízkosti pristávacej plošiny. Dokonca ich mohol viďieť.

„Ktovie, či táto neznáma loď nezničila rádiomaják,“ povedal Henry.

„Nie, nemyslím, určite nie,“ odvetil profesor. „Pochybujem, že by inteligentné bytosti, ktoré prekonali vzdialenosť mnohých svetelných rokov, boli schopné ničiť výtvory civilizácie. Keby boli agresívni, už dávno by sa stali obeťou seba samých. Iba ten, kto žije a tvorí v mieri, iba mierumilovná civilizácia je schopná pretrvať veky. Ak sú na kozmickej lodi živé bytosti, som presvedčený, že sa nemáme čoho obávať.“

„Lenže potom sa nepotrebujeme skrývať pred nimi…“ dodal Henry.

„Celkom správne,“ povedal profesor. „No i tak musíme byť opatrní. Neznáme bytosti by nás mohli nebezpečne ohrozovať, aj keby to nemali v úmysle. Možno majú infračervený zrakový orgán. Od fialovej po červenú vlnovú dĺžku kmitov vnímame elektromagnetické kmitanie ako teplo, cudzinci možno majú oči, ktoré vnímajú infračervené žiarenie ako svetlo. Keby v takomto prípade zamierili na nás silné infračervené reflektory, mohlo by to pre nás znamenať smrť upálením.“

Profesor chvíľu mlčal a potom ešte dodal:

„Osobne však neverím, že ide o medzihviezdny koráb.“

Henry chcel ešte čosi povedať, keď začul v slúchadlách tlmený vzlyk. Či to nebol’Filitrin hlas?

Hoci im veliteľ prikázal, aby na seba neupútali pozornosť, Henry sa bez váhania odrazil a vyskočil. Odrazil sa však prudšie a vzniesol sa do veľkej výšky.

„Filitra,“ zvolal vzrušene do mikrofónu, „kde si?“

„Tu, pri cukrových homoliach…“ prišla nesmelá odpoveď. Jej previnilá ustráchanosť zapôsobila v týchto dramatických okolnostiach, uprostred prízračného sveta asteroidu, takmer idylicky, ako závan pozemského života.

Henry sa rozhliadol. Aha, tam sú homole! Jeho nepredpokladané vysoký skok a pomalý zostup mu umožnili dokonalý pohľad na celé okolie. Jediným pohybom uviedol do činnosti reaktívnu pištoľ a o chvíľu bol na mieste. Zmenou výstrelu pištole pribrzdil let a zľahka dosadol na povrch. Keď sa ďostal k chemičke pomedzi výčnelky, priehľadnou kuklou zbadal jej ustráchanú tvár a oči div nie plné sĺz. Bezradným gestom ukazovala na mapu. „Neviem nájsť cestu k jaskyni,“ povedala žalostne. Jej úprimná bezradnosť Henryho dojala. Zišlo mu na um, že pustý a temný vesmír nie je pre Filitru práve najvhodnejším postredím. Bola odborníčkou v oblasti chémie, ale súčasne až priveľmi ženou. Pri súčasnej vyspelosti kozmonautiky a jej rozvoji prijímali na kozmické lode dobrovoľnícky aj z radov žien, vzhľaďom na ich odbornú kvalifikáciu a vedecké zameranie. Ženy boli na palubách kozmických lodí takým bežným javom ako v minulom tisícročí letušky na palubách dopravných lietadiel. Pravda, ich funkcia bola odlišná. Tak, ako všetci čakatelia kozmonautiky, aj ony prechádzali výcvikom v osobitných strediskách. Lenže nik nevie presne odhadnúť, ako budú reagovať pri dlhodobom pobyte vo vesmíre. A to sa nijako netýkalo iba žien. Psychické depresie a pocit neistoty postihovali aj mužov.

Henry podal Filitre ruku a spolu šli k jaskyni, do ktorej Jokohata vtiahol Kolibríka.

„Čo sa to robí?“ ozval sa v slúchadlách Rádž Rajpúr. „Vidím zelené a červené svetelné signály!“

Oulu Nikéria, seďiaci v kabíne jeďnomiestnej rakety, pozrel nahor. Naozaj: z istého miesta v pravidelných intervaloch blikalo zelené a červené svetlo.

„Ja zasa nevidím nič — okrem opaku svetla,“ zamiešal sa do rozhovoru Kjóto v žartovnom tóne.

„Táraj!“ okríkol ho Rádž. „Tak vylez z tej svojej tmavej kutice a pozri si to…“

Po chvíli sa znovu ozval v slúchadlách Kjótov hlas: „Zdá sa, že ich excelencie bytosti vé sa konečne zobudili. Ale im to trvalo! Nakoniec to budú dajakí medzihviezdni sedmospáči, alebo nebodaj trpia na spavú chorobu. No ako sa naša mucha tse-tse dostala z Afriky na ich planétu? Aha, teraz na nás žmurkajú raz zeleným, raz červeným, či vlastne infračerveným okom — však, profesor?“ Oslovený chcel mladého suveréna, ktorému v jeho optimistickej sebaistote vesmír pripadal ako kozmická aréna, trocha ironicky schladiť, keď sa ozvala materská loď:

„Súdruhovia, komodor flotily prikazuje, bez ohľadu na nebezpečenstvo, vziať všetkých členov posádky späť na palubu…“

Bol to hlas veliteľa Kerulena a príkaz platil pre členov posádky, ktorí pracovali na Adónise.

Oulu bol čoraz väčšmi napätý. Jedna z viet sa mu osobitne zavŕtala do mozgu: „Jeden sa musí pokúsiť odštartovať…“ Ak jeden, prečo nie práve ja? — pomyslel si. Áno, pokúsi sa o to! Srdce sa mu prudšie rozbúšilo. Tento kategorický príkaz, ktorý si dal sám sebe, ovládol jeho myslenie. Ako to pred chvíľou povedal profesor? Inteligentné bytosti neničia, inteligentné tvory nezabíjajú…

Bol pevne rozhodnutý.

„Pochádzajú signály z našej lode, či z cudzej?… Haló, veliteľ, počujete ma?…“

„Áno, Oulu, počujem dobre,“ ozval sa Kerulen. „Signály dávame my. Sagitta sa pokúša jednoduchou násobilkou nadviazať kontakt s cudzincami.“

„Štartujem, veliteľ!“ riekol Oulu prosto.

Všetci to počuli.

Sagitte sa mimovoľne zovrelo srdce. Jej Oulu sa rozhodol riskovať v záujme všetkých. V roztržitosti zabudla vypnúť zelený reflektor. Iba meravo hľadela na veľkú obrazovku.

Na povrchu asteroidu, v zúženom obraze kamery zacielenej na stavenisko, sa čosi pohlo. Bola to Oulova jednomiestna raketa. Pomaly stúpala sledovaná očami všetkých. Možno sa práve rozhodovalo o ich osude.

Sagitta zrazu strpia. Oulova raketa má poruchu! Stúpala a klesala, akoby jej pravidelne vynechával pohon. Potom sa dokonca rozhojdala z boka na bok.

Až po chvíli pochopila, že Oulu s raketou kľučkuje, aby neposkytoval nehybný terč, ale súčasne nápadnejším manévrovaním sústreďuje na seba pozornosť. Zrejme chce konečne vyprovokovať neznáme bytosti, aby sa prejavili. Neistota trvala už pridlho.

Múdry a odvážny! — pomyslel si Kerulen a s ním takmer všetci, čo ho so zatajeným dychom sledovali.

Loď V ani teraz nereagovala. MÍkvo sa ďalej šinula priestorom pred asteroidovou horou.

„Cudzinci nechávajú Oula na pokoji!“ uľahčené si vydýchol Kerulen pred mikrofónom, takže jeho radostné konštatovanie počuli na palube aj na Adónise.

Od radarového a radistického pultu sa v tej chvíli ozvalo bzučanie automatiky a praskavý šum diaľkového príjmu. Hlásila sa veliteľská základňa na Marse!

/Veliteľ stíhačov volá SA-408! Voláme štyristoosmičku. Hneď odvolajte mužstvo z asteroidu! Potom zastavte akúkoľvek rádiotechnickú prevádzku! Vyčkajte prílet štvrtej flotily. Preskúmajte neznámy objekt. Koniec hlásenia.“

O chvíľu prišlo druhé hlásenie zo základne na Marse:

„VSA všetkým flotilám stíhačov!.. Nariaďujem absolútne rádiotechnické ticho v ekliptickom priestore 14-4! Mars opakuje: absolútne rádiotechnické ticho…“

Obidva rádiogramy boli zarážajúce. Nik si nevedel vysvetliť ich zmysel — okrem Para Bacosa, ktorý už od prvých chvíľ dramatického vývoja udalostí mal istú hypotézu. Rozkaz VSA ho teraz utvrdil v presvedčení, že jeho domnienka je správna. Napriek tomu nechával si ju ešte pre seba, aby nevyvolával predčasný záver a nezasahoval do rozhodovania veliteľa.

Kerulen zvažoval situáciu. Zákaz základne na Marse znamenal prerušenie spojenia s flotilou — na tú mohli len vyše štyridsať hodín trpezlivo čakať. Čo však bolo ešte horšie: od tejto chvíle nesmeli sa spojiť ani s členmi posádky na Adónise! Čo len mohlo byť na príčine takého rozkazu hlavného veliteľa? Absolútne ticho… Vari im hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo? Či priama obhliadka neznámej kozmickej lode neznamená nijaké riziko…