Carlos Rasch - Stíhače asteroidov

OULU V SAMOSTATNEJ AKCII — POKUS SO SVETELNOU SIGNALIZÁCIOU — CUDZINCI MLČIA — PORADA KOZMONAUTOV

Oulu Nikéria, keď si vypočul hlásenie z materskej lode, že dráhu asteroidu prekríži neznáme teleso, pokojne pokračoval v práci. Z malej vykladacej plošiny dopravoval dielce tyčí vystužujúce obrovský lievik antičasticovej pasce.

Zrazu mu zaľahlo v ušiach zavýjanie sirény, ktoré sa ozvalo zo slúchadiel. Tón ostro stúpal, takmer bolestivo doliehal na bubienky, potom prešiel do nízkeho tónu.

Siréna najvyššieho nebezpečenstva! — blyslo mu hlavou. Hoci strach nebol jeho sprievodcom, havarijné zavýjanie pôsobiace predtuchou katastrofy a vedomie, že Sagitta je na palube ohrozenej materskej lode, ho trocha zmrazili. Zarazil sa uprostred chôdze — v slúchadle počul kohosi ustráchané si vzdychnúť.

Keď sa kolísavý zvuk sirény napokon zmenil na mobilizujúci trvalý tón, napätie povolilo. Pustil z ruky ďielec lievikového stožiara; niekoľko okamihov dielec zavisol v polohe, v ktorej ho Oulu pustil. Len potom vplyvom nepatrnej gravitácie asteroidu pomaly klesol.

Dlhými skokmi sa Nikéria hnal — ak sa to v daných podmienkach dalo takto nazvať — k pristávacej plošinke, kde stála jeho jednomiestna raketa. Bolo treba dostať sa čo najrýchlejšie do kabíny, aby mohol s raketou vyraziť. V hre boli životy všetkých!

Ešte ani nebol pri plošinke, keď zo slúchadiel začul Frankenov hlas. Uvedomoval si tri rozhodujúce slová: cudzia loď — mlčí — zostaňte…

Teda neštartovať. Na ďalší skok sa už neodrazil. Oprel sa o skalnú stenu neďaleko plošinky a načúval. Hovoril veliteľ.

Keď sa pominul prvý šok z poplachovej sirény, Oulu si plne uvedomil, že to, čo práve počul, je priam neuveriteľné: neznáme bytosti na palube medzihviezdneho korábu! Podľa veliteľovho príkazu malo sa pokračovať v stavbe rádiomajáka. Rátalo sa teda s možnosťou, že materskú loď zničia… Všetko bolo akési zmätené, neprehľadné.

Znovu sa odrazil k stavenisku rádiomajáka. Rýchlo musí pomôcť pri jeho dokončení. Ako naprotiveň zastavila ho „asteroidová noc“. Zažal baterku a pokračoval v skokoch, ktoré pripomínali let na lyžiach.

Z vesmíru sa zrazu zablyslo. Bola to oslepujúca žiara, ktorá osvetlila asteroidovú horu akýmsi neskutočným svetlom.

Rýchlo sa vtrepal do skalnej pukliny. Musel ďávať veľký pozor, aby sa mu skafander nepoškodil na ostrejšej hrane. Keby z neho unikol vzduch a teplo, stihla by ho rýchla smrť vo vzduchoprázdne a chlade.

Záblesk bol krátky. Určite atómová žiara! — pomyslel si. Ktovie, či materská loď ešte existuje? V každom okamihu môže povrch asteroidu zasiahnuť strašná páľava z explózie…

Ešte hlbšie sa vtlačil do výklenku. Možno sa takto aspoň čiastočne ochráni pred ohnivou vlnou a rádioaktívnym žiarením.

Kto koho zničil? — vírilo mu hlavou. Žeby cudzie bytosti boli barbari? Nie, tomu nemohol uveriť.

V tej chvíli sa ozval zo slúchadiel veliteľov hlas. Oulovi sa nesmierne uľavilo: materská loď existuje! Lenže to, čo oznamoval Kerulen, ho naďalej znepokojovalo.

Ako sa dozvedel, neznáma kozmická loď pribrzdila a teraz letela preď čelom asteroiďu. Záblesk teďa pochádzal z jej pohonných agregátov. Oulu si uvedomoval, že sa musí čo najskôr dostať k svojej rakete a odstrániť ju z nebezpečnej blízkosti majáka. Neznáme bytosti mohli by ho považovať za úkryt ničivej zbrane.

Teraz sa neodvážil zažať baterku, aby neohrozil ostat — ných. V úplnej tme sa len s najväčšou námahou pohyboval tým smerom, kde mala stáť jeho raketa. Konečne zbadal pred sebou tri metre vysokú siluetu, ktorá sa ledva črtala na hviezdnatom pozadí. Celkom ľahko ju zdvihol nad hlavu, hoci v normálnych gravitačných podmienkach vážila takmer tonu.

Ešte pred začiatkom dvadsaťminútového súmračného asteroidového dňa došuchtal sa s raketou k dvom balvanom, vysokým asi dva metre a dostatočne vzdialeným od rádiomajáka. Medzi ne postavil raketu.

Keď sa o niekoľko minút na zakrivenom obzore asteroidu opäť vynoril malý kotúčik Slnka, vzdialeného vyše pol miliardy kilometrov, a jeho zoslabnuté lúče sporo ožiarili okolie, Oulu už sedel v kabíne a čakal na ďalšie príkazy z materskej lode. V rakete sa cítil oveľa bezpečnejší. Najviac ho upokojovalo vedomie, že môže v prípade potreby s raketou manévrovať.

Uvažoval o rozpornosti posledných rozkazov. Vari všetci potratili hlavy? Najprv prikazujú urýchlene dokončiť stavbu rádiomajáka — potom zasa zakazujú. Najprv vyhľaďať ochranný kryt majáka — potom zasa nevyhľadať, urýchlene sa vzdialiť čo najďalej… Všetko je akési zmätené!

V slúchaďlách miniatúrneho rozhlasového zariaďenia, ktoré ich spájalo nielen s materskou loďou, ale aj meďzi sebou, počúval jednotlivé rozhovory.

„Haló, Kjóto!!?… Už si sa s prieskumnou raketou dostal do jaskyne?“ vypytoval sa Rádž. Inžinier elektroniky sa utiahol na malú čistinu, asi sto metrov od nedokončeného lievika antičasticovej pasce. Dvadsaťminútový asteroidový deň ho zastihol na tomto mieste. Stál bez pohnutia, aby na seba neupútal pozornosť cudzích kozmonautov.

„Jasné! Už päť minút dučím v úplnej tme ako sova vo veži a zbieram sily. Dostať Kolibríka cez vchod do vnútra bola riadna fuška! Len ďúfam, že sa potom s ním aj vyterigám,“ oďpovedal pilot ľahkovážnym tónom, aby zaplašil tiesnivú neistotu.

„Akože? Vari stoja preď jaskyňou bytosti vé?“ oplatil mu Rádž.

„Pravdaže! Fujazdili za mnou, keď ma videli zaliezať aj s raketou do tmavej diery…“

„Čo — naozaj? Bŕŕŕ…“

„Zrejme nemáš chuť stretnúť sa s jednookými a desaťrukými čudami, však?“

„Čoby nie! Už priam dychtím zastať pred nimi a osloviť ich. Tak čo je, odkundesi?!.. Hádam nezačnú hneď pľuť oheň…“

„Ktovie! Možno ťa budú pokladať za jedovatý hmyz,“ žartoval ďalej Kjóto.

Rádž mimovoľne vzhliadol k čiernej oblohe. Zrazu mal pocit, že stojí na tejto malej čistine ako na tácni viditeľnej zo všetkých strán. Až teraz naňho nepríjemne zapôsobila skutočnosť, že kým bol terén okolo neho zaliaty matným slnečným osvitom, obloha nad ním visela ako nepreniknuteľný temný príkrov. Ešte pred polhodinou bol by predpokladal, že si už dávno zvykol na túto vesmírnu abnormalitu — súčasné spolujestvovanie dňa aj noci.

Počul hlas Filítry Gomovej. Aj ona volala pilota prieskumnej rakety; s ním totiž priletela na asteroid. Musela sa dostať k jaskyni, aby bola včas na mieste, keby im prikázali odletieť.

„Kjóto, nájdem ťa v tej tmavej jaskyni?“

„Asi ťažko, moja milá chemička. Ja tu predvádzam akrobatické lety, taká veľká je jaskyňa… Filitra?“

„Áno, Kjóto?“

„Daj sa nejako spoznať, až budeš pred vchodom. Ináč by sóm ťa mohol pokladať za bytosť vé!“

„Mne, chlapče, nie je do žartovania! Len keby sme sa konečne dozvedeli, čo sa skutočne robí…“

Filitra bola schúlená v skalnej štrbine neďaleko „cukrových homolí“, ktoré nedávno sama objavila. Pred seba si rozložila mapu zhotovenú elektronickým rozmnožovacom z podkladov, ktoré pred začiatkom akcie dodali prieskumníci. V najbližšej dvadsaťminútovej noci musí sa dostať k jaskyni. Najradšej by bola vyhľadala Henryho, ale na to teraz nemohla pomýšľať. Príkazom chvíle bolo ďostať sa späť k rakete, ktorou priletela. Usilovala sa zapamätať si z mapy niektoré oporné body, aby v nadchádzajúcej temnote, keď bude asteroid odvrátený od Slnka, mohla sa ako-tak orientovať, ale takmer si zúfala. Čím častejšie obracala mapu v rukách, tým väčšmi bola dezorientovaná. Keby tu bol Henry! Určite by ju bezpečne doviedol k jaskyni. V kabíne rakety by sa cítila podstatne istejšia než tu, pod temným príkrovom vesmíru, v ktorom krúžia neznáme bytosti…