Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

Aj na západ Jupitera je pekný pohľad. Žltozelená žiara exosféry pomaly zhasína a hviezdy sa jedna po druhej začnú trblietať ako diamanty na čiernom zamate.

No riaditeľ stanice J nevidel ani hviezdy, ani žltozelenú žiaru nad neďalekými skalami. Pozoroval ľadovú plochu raketodrómu. Tam klesala, očami si to sotva postrehol, obrovská veža Tachmasibu. Táto kozmická loď prvej triedy, poháňaná fotónovým reaktorom, bola určená na prepravu nákladov. Jej rozmery boli obrovské. Spod spektrového klobúka sa zdalo, že Tachmasib klesá na raketodróm sám. Ale v tieni skál i na druhej strane roviny mocné kladkostroje ťahali oceľové laná, ktoré sa občas ostro zablysli. Nimi priťahovali koráb k pristávacej ploche. Slnko jagavo ožarovalo Tachmasib. Bolo vidieť všetky detaily — od ohromnej čaše odrážateľa až po gondolu, v ktorej žila a pracovala posádka.

Na Amaltei ešte nikdy nepristála taká obrovská loď, ani taká poškodená. Okraj odrážateľa mala roztrhnutý, na dvestometrovej rúre fotónového reaktora bolo vidieť fľaky vyžraté vesmírnou koróziou, havarijné rakety trčali na všetky strany na veľmi čudne pokrivených konštrukciách, jedno z oddelení nákladnej kabíny bolo úplne rozbité Disk kabíny sa ponášal na plochú plechovú konzervu, na ktorú niekto stúpil ťažkou olovenou topánkou.

Časť potravín sa iste zničila, pomyslel si riaditeľ. Tachmasib veru nepôjde tak skoro nazad.

— Ten slepačí bujón nám prišiel draho, — poznamenal kuchár Valnoha.

— Slepačí bujón si radšej vyhoďte z hlavy! — povedal riaditeľ. — Vôbec naň nemyslite! Len by ste podaromnici mrhali čas.

— Ale čo, — nedal sa kuchár. — Osadenstvo potrebuje riadnu stravu.

Planétolet už stál na pristávacej ploche ponorený do tieňa hôr. Teraz bolo vidieť už len občas slabozelené záblesky, odrážajúce sa od jeho bokov. Potom zažiarili červené svetlá a zjavili sa malé, čierne postavičky ľudí.

Strapatý hrb Jupitera zmizol za horizontom. Skaly potemneli, stali sa vyššími.

V náprsnom vrecku riaditeľovho kabáta tenučko zapišťala vysielačka. Riaditeľ ju vytiahol a zapol na príjem.

— Počujem, — ohlásil sa.

Tenor službukonajúceho dispečera, rozveselený a bez náznaku ostýchavosti či úcty k nadriadenému, hlásil:

— Súdruh riaditeľ, kapitán Bykov s posádkou a cestujúcimi pristál na základni. Očakávajú vás v kabinete.

— Prídem, — odvetil riaditeľ.

Spolu s kuchárom Valnohom sa zviezol výťahom do svojej pracovne. Dvere pracovne boli roztvorené dokorán. Vnútri bolo plno ľudí. Všetci sa hlučne bavili, rozprávali sa, smiali. Ešte na chodbe začul riaditeľ radostné zvolanie;

— Ako sa máte? A chlapci?

Riaditeľ nevošiel dnu hneď. Postál chvíľku na prahu, obzerajúc si posádku Tachmasibu. Za chrbtom mu nahlas dýchal Valnoha, z čoho sa dalo usúdiť, že je veľmi rozrušený. Prvého zbadali Mollara. Mal ešte mokré vlasy po kúpeli. Francúz živo gestikuloval a smial sa. Okolo neho stáli dievčatá — Zojka, Galina, Nadenka, Jane, Juriko — skrátka celá ženská časť osadenstva Amaltey ho obstúpila a smiala sa vedno s ním. Mollar sa vždy vedel postarať o to, aby ho počúvali všetky dievčati

Potom riaditeľ uvidel Jurkovského, vlastne len jeho hlavu, ktorá vyčnievala nad všetky ostatné, a akési čudo, čo mu ležalo na pleciach. Vrtelo hlavou na všetky strany a z času na čas zívlo. Daugeho síce nevidel, no jeho hlas bolo počuť rovnako dobre ako Mollarov. Kričal:

— Netlačte sa! Pustite nás, mládenci! Och, ach!

Bokom stál neznámy mocný mládenec trochu bledšej pleti, no inak krásavec. Debatovalo s ním niekoľko domácich medziplanetárnych letcov. Michail Antonovič Krutikov sedel v kresle za riaditeľským stolom. Čosi rozprával, tlieskajúc pritom rukami a utierajúc si občas vreckovkou oči.

Bykova zbadal riaditeľ posledného. Bol bledý, až popolavý, medené vlasy sa mu leskli a pod očami mal kruhy, aké mávajú ľudia po veľkom a dlhotrvajúcom preťažení organizmu. Oči mu však spokojne žiarili. Hovoril tak ticho, že z jeho rozprávania nepočul nič. Všimol si len, že hovorí pomaly a so značnou námahou. Bykova obstali vedúci oddielov a náčelník raketodrómu. Bola to vari najtichšia skupinka v pracovni.

Bykov zdvihol hlavu a zbadal riaditeľa. Vstal, pracovňou preletel tichý šum, prítomní zbystrili pozornosť. Riaditeľ stanice a kapitán si vyšli v ústrety, hrmotne klepkajúc magnetickými podkovami po kovovej dlážke. Stretli sa uprostred miestnosti. Podali si ruky a chvíľu mlčky stáli, potom Bykov zahlásil:

— Súdruh Kangrén, planétolet Tachmasib s nákladom pristál.