Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

© Arkadij Strugackij, Boris Strugackij: Pareň iz preispodnej, Avrora № 11—12, Leningrad 1974; Puť na Amalteju, Molodaja gvardiia, Moskva 1960

© Translation: Jozef Svitek 1976

Amaltea — piaty najbližší mesiac Jupitera sa otočí okolo svojej osi raz za tridsaťpäť hodín. Okolo Jupitera obehne za dvanásť hodín. Preto každých trinásť hodín a tridsať minút vychádza na Amaltei spoza horizontu Jupiter.

Východ Jupitera je čarokrásny zážitok. Treba sa však zavčasu vyviezť výťahom do najvyššieho poschodia, pod priezračnú pozorovaciu kopulu.

Keď si oči privyknú na tmu, je vidieť ľadovú pláň, z ktorej sa v diaľke dvíha pahorok a na horizonte prechádza do skalného masívu. Nebo je čierne, posiate množstvom jasných, ale netrblietavých hviezd. Ich svetlo sa matne jagá na ľadovej ploche a skalný masív vyzerá ako dlhý čierny tieň na hviezdnej oblohe. Ak sa pozrieš lepšie, rozoznáš obrysy jeho rozoklaných končiarov.

Nízko nad masívom visí niekedy fľakatý kosák Ganymeda alebo striebristý disk Callista či oba odrazu, hoci to sa stáva zriedkavejšie. Vtedy sa od končiarov masívu po jagavom ľade cez celú rovinu rozprestierajú sivé tiene. A keď vyjde nad horizont Slnko, ohnivá, oslepujúca škvrna, rovina zbelasie, tiene sčernajú a na ľade je vidieť každú trhlinku. Tmavé machule na ploche raketodrómu sa ponášajú na ohromné ľadom pokryté bariny. Pohľad na ne vyvoláva dávno zabudnuté asociácie, a chce sa ti zbehnúť dolu, prejsť sa po tenkom ľade, aby si vedel, ako praská pod magnetickými pantofľami, a tvoria sa na ňom vrásky ako na kožke nedávno uvareného mlieka. Pravda, sú čierne.

No skutočná nádhera začína, keď vychádza Jupiter, najmä ak vychádza po východe Slnka. Najskôr sa za končiarmi masívu rozhorí zelená žiara — exosféra gigantickej planéty. Žiara sa čoraz viac rozhorieva, hviezdy jedna po druhej zhasínajú, až zrazu zasiahne i Slnko. Tento okamih treba vystriehnuť. Zelená žiara exosféry sa ako čarovným šibnutím prútika zmení na krvavočervenú, očervenie aj Slnko i ľadová rovina. Na guľatej veži rádioteleskopu, vysunutej na jej okraji, sa zjavujú krvavé záblesky. Ba aj tiene končiarov sú ružovkasté. Potom červená farba tmavne, až celkom zhnedne. Vtedy sa spoza skalného masívu na horizonte ukáže ohromný hrdzavý hrb Jupitera. Slnko, ktoré je ešte stále vidieť, je červené ako rozpálené železo. Podobá sa višňovému disku na hnedom pozadí.

Nevedno prečo, ale ľudia nepokladajú hnedú farbu za peknú. Tak aspoň usudzujú tí, ktorí nevideli hnedú žiaru na polovici oblohy a v nej ostro ohraničený červený disk Slnka. Slnko potom pomaly mizne a veľký, hnedý, strapatý Jupiter dlho vychádza spoza horizontu, doslova akoby napúchal, až zaberá štvrtinu oblohy. Jeho povrch pretínajú čierne a zelené pásy čpavkových oblakov. Občas sa na ňom na okamih zjavia malé biele bodky. Tak sa totiž javí z Amaltey exosférna protuberancia tejto planéty.

Žiaľ, pozorovať celý východ Jupitera, na to niet času. Je veľmi zdĺhavý a treba ísť pracovať. Počas služby v pozorovacej kupole ho prirodzene, možno vidieť celý, no vtedy jednoducho niet kedy…

Riaditeľ stanice J sa pozrel na hodinky. Dnes je východ planéty krásny a bude ešte krajší. No je čas zísť dolu a zamyslieť sa, čo ďalej.

V tieni končiarov sa pohla, začala sa otáčať a hore-dolu kývať anténa veľkého rádioteleskopu. Rádiooptici sa pustili do práce.

Riaditeľ sa ešte raz pozrel na hnedý rozmazaný kotúč Jupitera a prišlo mu na um, že by bolo dobre vystriehnuť moment, keď nad horizontom visia štyri najväčšie mesiačiky — červenkastá Io, Európa, Ganymed i Callisto — a Jupiter je v prvej štvrtine fázy, spolovice hnedý, spolovice oranžový. Potom si spomenul, že ešte nikdy nevidel planétu zapadať Je to isto pekný pohľad: žiara exosféry pomaly hasne a zjavujú sa hviezdy. Jedna po druhej. Na tmavej oblohe vyzerajú ako diamantové ihlice na čiernom zamate. Keď však Jupiter zapadá, na stanici sa zvyčajne plným tempom pracuje.

Výťah sa spustil do najnižšieho poschodia. Planétologická stanica na Amaltei bola vlastne malým vedeckým mestečkom, vyrúbaným do silnej ľadovej kryhy a zaliatym kovoplastom. Tu žilo, pracovalo, učilo sa a ďalej budovalo stanicu niekoľko desiatok ľudí. Presne päťdesiatšesť mladých mužov a žien, výborných pracovníkov.

Cestou nazrel riaditeľ do telovýchovného komplexu. Bol prázdny, iba ktosi sa ešte čľapkal v okrúhlom bazéne.

Pobral sa ďalej, netrpezlivo našľapujúc z nohy na nohu v ťažkých magnetických pantofliach. Na Amaltei nebola príťažlivosť, čo bolo dosť nepríjemné. Napokon si privykneš, no v prvých dňoch sa ti zdá, akoby si mal telo naplnené kyslíkom. A zvlášť ťažké je zvyknúť si spať.

Stretol sa s dvoma astrofyzikmi. Išli spod spŕch s mokrými vlasmi. Pozdravili ho a náhlivo kráčali k výťahom. Jeden z nich nemal v poriadku magnetické pantofle. Pri každom kroku podskočil a jeho chôdza bola neistá. Riaditeľ vošiel do jedálne. Pri raňajkách sedelo asi pätnásť ľudí.

Kuchár strýko Valnoha, inak ínžinier-gastronóm pre celú stanicu, rozvážal na vozíku raňajky. Bol zachmúrený. Nikdy nebýval veľmi veselý, no v posledných dňoch ho zlá nálada takmer neopúšťala. Mračil sa odvtedy, čo prišla z Callista, Jupiterovho štvrtého mesiačika, správa o plesňovej epidémii. Pleseň zničila všetky potraviny i chlorelové plantáže.

Na Calliste sa veľmi ťažko pracovalo. Na rozdiel od Amaltey tento mesiačik mal biosféru a doteraz sa nenašli prostriedky, ako zabrániť prenikaniu plesne do obývacích priestorov a vôbec tam, kde sa zdržiavali ľudia. Prenikala cez akúkoľvek ochranu a ničia všetky potraviny: chlieb, cukor i konzervy. A chlorelu napádala s mimoriadnou pažravosťou. Stávalo sa, že pleseň občas napadla i človeka. Zo začiatku sa jej ľudia veľmi obávali, aj tí najsmelší pobledli, keď objavili na svojom tele čo i len náznaky plesne. No zistilo sa, že ľudskému organizmu neškodí, dokonca sa hovorilo, že naň pôsobí povzbudivo. No pokiaľ išlo o potraviny, tie zničí raz-dva.

— Strýko Valnoha! — zavolal ktosi. — Zas budú na obed sucháre?

Riaditeľ si nestihol všimnúť, kto to bol, pretože všetci v jedální zdvihli hlavy, prestali jesť a pozerali na kuchára. Samé mladé opálené tváre, no trochu pochudnuté. Alebo sa mu to iba zdá?

— Na obed bude polievka, — odvetil kuchár.

— Výborne! — zareagoval ktosi a riaditeľ ani teraz nepostrehol kto.

Podišiel k najbližšiemu stolu a sadol si. Valnoha dotlačil k nemu vozíček a riaditeľ si vzal raňajky: tanierik s dvoma suchármi, pol tabličky čokolády a pohár čaju. Urobil to veľmi obratne, no aj tak mu biele, dosť hrubé sucháre podskočili a zostali visieť vo vzduchu. Pohár s čajom pridŕžala na mieste magnetická obruba, upevnená na dne pohára. Riaditeľ chytil suchár, zahryzol doň a napil sa čaju. Bol už studený.

— Polievka, — opakoval Valnoha ticho len riaditeľovi. — Viete si predstaviť, čo je to za polievku. A oni si myslia, že dostanú slepačí bujón.

Odtisol vozík a sadol si k stolu. Pohľadom sledoval, ako sa vozík pomaly sunie chodbičkou. — No, na slepačom bujóne si pochutnávajú na Calliste.

— Sotva, — poznamenal neisto riaditeľ.

— Akože sotva? — nedal sa Valnoha. — Dal som im stoosemdesiat konzerv. Väčšiu časť našej rezervy.

— A ostatné konzervy sme už zjedli?