Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— Odchýlky sú malé vďaka teta-algorytmu, — pochválil Bykov, akoby chcel odčiniť, čo sa pred chvíľou odohralo, pretože teta-algorytmus vypracoval a prvý vyskúšal Michail Antonovič.

Michail Antonovič vydal neopísateľný zvuk; cítil sa polichotený. Bykov prezrel program až do konca, niekoľko ráz pritom pokýval súhlasne hlavou. Potom ho odložil a opäť si pretrel oči ohromnými pehavými päsťami.

— Pravdu povediac, — poznamenal, — vôbec som sa nevyspal.

— Vezmi si sporamín, Ľošeňka, — presviedčal ho Michail Antonovič. — Ja beriem každé dve hodiny jednu tabletku a vôbec sa mi nechce spať. Aj Vaňa to tak robí. Načo sa trápiť?

— Nemám rád chemikálie, — odvetil mu Bykov. Potom vstal a prešiel sa po kabíne. — Počuj, Míša! Čo sa to tu u nás deje?

— Ako to myslíš, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor.

— Nuž, planétológovia, — vysvetľoval mu Bykov.

Žilin, ktorý bol po celý čas za ochranným plášťom fotónového reaktora, sa teraz zamiešal do rozhovoru:

— Rukavička sa im kdesi podela.

— Hm? — poznamenal Bykov. — To sú mi veci! — A znovu sa začal prechádzať po kajute. — Deti, veľké deti!

— Veď sa už na nich toľko nehnevaj, Ľošeňka! — prihováral sa navigátor.

— Viete, súdruhovia, — povedal Bykov, sadajúc si do kresla, — najväčšie problémy počas letu sú s pasažiermi. A najhoršími pasažiermi sú dobrí priatelia. Miša, prosím ťa, daj mi sporamín!

Michail Antonovič náhlivo vytiahol z vrecka škatuľku. Bykov sledoval ospanlivými očami jeho pohyby. Potom ho požiadal:

— Daj mi radšej dva!

— Vyhodil ma, — povedal Dauge, keď sa vrátil k Jurkovskému.

Jurkovskij stál na stoličke uprostred kabíny a dlaňami habkal po mäkkej povale. Na dlážke boli rozsypané rozmrvené sušienky.

— To značí, že Rukavička je tam, — reagoval na jeho slová Jurkovskij.

Zoskočil zo stoličky, oprášil si nohavice a žalostne zvolal:

— Rukavička, život môj, kdeže si?!

— Vyskúšal si už povedzme nečakane sa posadiť do kresla? — spýtal sa ho Dauge.

Podišiel k divánu a zrazu sa naň zvalil ako kus dreva s rukami na švoch nohavíc.

— Rozdláviš ju! — skríkol Jurkovskij.

— Nie je tu, — oznamoval Dauge a usadil sa pohodlnejšie. — Takto treba skontrolovať všetky kreslá a divány. Rukavička sa rada usalaší na mäkkom.

Jurkovskij posunul stoličku bližšie k stene a poznamenal:

— Nie! Počas letu sa radšej zdržuje na stene alebo na povale. Treba všade pozrieť, všetko dôkladne prehľadať.

— Pánabeka, — vzdychol si Dauge. — Čo len nezíde na um planétológovi, ktorý načisto osprostel od nečinnosti!

Potom pozrel bokom na Jurkovského a zlovestne zašeptal: — Som presvedčený, že ju má na svedomí Alexej. Jakživ ju nemal rád.

Jurkovskij sa pozorne zahľadel na Daugeho.

— Áno, — pokračoval Dauge. — Nenávidel ju. A ty to vieš. Ale prečo? Veď bola taká tichá… taká milá…

— Hlupák si, Grigorij, — povedal Jurkovskij. — Robíš tu zo seba šaša, vtipkuješ. Mne však bude skutočne veľmi smutno, ak sa nám stratí.

Potom si sadol na stoličku, oprel sa lakťami o kolená a päsťami si podoprel bradu. Na vysokom čele sa mu zjavili vrásky a čierne zvraštené obočie dodávalo jeho tvári tragický výraz.

— No, no, — chlácholil ho Dauge. — Kde by sa stratila z hermeticky uzavretej kozmickej lode? Určite ju nájdeme.

— Nájde sa, nájde… — nedal sa upokojiť Jurkovskij. — Už by bolo na čase. Treba, aby niečo zožrala. Sama si nikdy nepríde pýtať. Skôr zdochne od hladu.

— Vari už zdochýna?! — zapochyboval Dauge.

— Veď dvanásť dní nič nežrala. Od samého štartu. To na ňu zhubne pôsobí.

— Až bude hladná, príde! — povedal presvedčivo Dauge. — Tak by sa zachovala každá živá bytosť.

Jurkovskij pokrútil hlavou:

— Nie, Gríša. Ona veru nepríde!

Znovu vyliezol na stoličku a pustil sa centimeter po centimetri ohmatávať povalu. Ktosi zaklopal na dvere. Vzápätí sa ticho pootvorili a na prahu sa zjavil malý, čiernovlasý Charlie Mollar, rádiooptik.

— Vstúpte? — opýtal sa.

— Pravdaže, — povedal Dauge. Mollar spľasol rukami:

— Mais non! — vykríkol a radostne sa usmieval. Mimochodom, smial sa vždy. — Non „vstúpte“. Chcel som sa spýtať, či možno vojsť?

— Samozrejme, Charlie, — ozval sa Jurkovskij zo stoličky. — Len vojdite!

Mollar vošiel, zasunul dvere a zvedavo zaklonil hlavu.

— Voldemar, — povedal, nádherne pritom ráčkujúc. — Vy učíte chodiť po plafón?

— Oui, madame, — povedal Dauge s príšerným prízvukom. — Totiž monsieur, samozrejme. Vlastne, aby som pravdu povedal, il cherche la Rukavička,

— Nie, nie! — zvolal Mollar, šermujúc pritom rukami. — Nie tak! Po rusky. Rozprávam už len po rusky!

Jurkovskij zoskočil zo stoličky a spýtal sa ho: — Charlie, vy ste nevideli moju Rukavičku?

Mollar mu pohrozil prstom.

— Vy všetci robíte žarty, — poznamenal, dávajúc si záležať na prízvuku. — Vy ma dvanásť dní žartujete. — Posadil sa na diván vedľa Daugeho. — Čo to byť Rukavička? Som už to veľa ráz počul. Dnes vy hľadať ju, no ja nevidel ešte nikdy. Há? — pozrel na Daugeho. — To byť vták? Mačka? Alebo… eh?

— Hroch? — dozvedal sa Dauge.

— Čo to je hroch? — zaujímal sa Mollar.

— No-o, taká lastovienka, — odpovedal Dauge.

— Lastovička, chápeš?

— Ó l’hirondelle! — vykríkol Mollar. — Hroch!

— Yes, — prisvedčil Dauge. — Natürlich.

— Non, non! Len rusky, — zdôrazňoval Mollar a obrátil sa k Jurkovskému. — Gregoar hovorí pravda?

— Ale vtipkuje. Tára dve na tri, — odvetil zlostne Jurkovskij.

Mollar naňho skúmavo pozrel.

— Ste nejaký nesvoj, Voloďa. Môžem vám dajako pomôcť?

— Ale vôbec nie som. Isto, Charlie. Môžeš hľadať. Ohmatávať všetko rukami ako ja…

— Prečo ohmatať? — čudoval sa Mollar. — Povedzte, ako vyzerá, akú má farbu. Pomôžem vám!

— Cha! — zvolal Jurkovskij. — Aj ja by som rád vedel, akú má teraz farbu.

Mollar sa oprel o diván a dlaňou si prikryl oči.

— Je ne comprends pas, — povedal ľútostivo. — Nechápem. Nemá farbu? Alebo nerozumiem po rusky?

— Nie, nie! Všetko je v poriadku, Charlie, — ubezpečoval ho Jurkovskij. — Samozrejme, že má farbu. No mení ju. Chápete? Keď je na strope, má jeho farbu, keď na diváne, tak je zase takej farby ako diván…

— A keď na Gregoar, tak ona byť Gregoar, — povedal Mollar. — Vy všetci moc a moc žartujete.

— Nie, Jurkovskij hovorí pravdu, — prerušil ho Dauge. Rukavička ustavične mení sfarbenie. Mimikry. Chápete? Ochranné sfarbenie. Pozoruhodne sa maskuje, je schopná meniť farbu podľa prostredia.

— Chameleón-lastovička? — zvolal prekvapene Mollar.

Znovu ktosi zaklopal na dvere.

— Smiem ďalej! — zakričal radostne Mollar.

— Vojdite, — pretlmočil jeho slová Jurkovskij. Do kabíny vstúpil Žilín. Ramenatý, červený a trochu hanblivý.

— Prepáčte, Vladimír Sergejevič, — povedal, nakloniac sa mierne dopredu. — Mňa …

— Ó! — zvolal Mollar celý rozžiarený. Mal veľmi rád palubného inžiniera. — Le petit ingénieur! Ako sa máte, dobro?

— Dobre, — odvetil Žilin.

— A čo dievčiny?

— Bon, — povedal Žilin. Už si na túto otázku zvykol.