Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu
Здесь есть возможность читать онлайн «Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu» весь текст электронной книги совершенно бесплатно (целиком полную версию без сокращений). В некоторых случаях можно слушать аудио, скачать через торрент в формате fb2 и присутствует краткое содержание. Город: Bratislava, Год выпуска: 1976, Жанр: Фантастика и фэнтези, на словацком языке. Описание произведения, (предисловие) а так же отзывы посетителей доступны на портале библиотеки ЛибКат.
- Название:Cesta na Amalteu
- Автор:
- Жанр:
- Год:1976
- Город:Bratislava
- ISBN:нет данных
- Рейтинг книги:3 / 5. Голосов: 1
-
Избранное:Добавить в избранное
- Отзывы:
-
Ваша оценка:
- 60
- 1
- 2
- 3
- 4
- 5
Cesta na Amalteu: краткое содержание, описание и аннотация
Предлагаем к чтению аннотацию, описание, краткое содержание или предисловие (зависит от того, что написал сам автор книги «Cesta na Amalteu»). Если вы не нашли необходимую информацию о книге — напишите в комментариях, мы постараемся отыскать её.
Cesta na Amalteu — читать онлайн бесплатно полную книгу (весь текст) целиком
Ниже представлен текст книги, разбитый по страницам. Система сохранения места последней прочитанной страницы, позволяет с удобством читать онлайн бесплатно книгу «Cesta na Amalteu», без необходимости каждый раз заново искать на чём Вы остановились. Поставьте закладку, и сможете в любой момент перейти на страницу, на которой закончили чтение.
Интервал:
Закладка:
— Odchýlky sú malé vďaka teta-algorytmu, — pochválil Bykov, akoby chcel odčiniť, čo sa pred chvíľou odohralo, pretože teta-algorytmus vypracoval a prvý vyskúšal Michail Antonovič.
Michail Antonovič vydal neopísateľný zvuk; cítil sa polichotený. Bykov prezrel program až do konca, niekoľko ráz pritom pokýval súhlasne hlavou. Potom ho odložil a opäť si pretrel oči ohromnými pehavými päsťami.
— Pravdu povediac, — poznamenal, — vôbec som sa nevyspal.
— Vezmi si sporamín, Ľošeňka, — presviedčal ho Michail Antonovič. — Ja beriem každé dve hodiny jednu tabletku a vôbec sa mi nechce spať. Aj Vaňa to tak robí. Načo sa trápiť?
— Nemám rád chemikálie, — odvetil mu Bykov. Potom vstal a prešiel sa po kabíne. — Počuj, Míša! Čo sa to tu u nás deje?
— Ako to myslíš, Ľošeňka? — opýtal sa navigátor.
— Nuž, planétológovia, — vysvetľoval mu Bykov.
Žilin, ktorý bol po celý čas za ochranným plášťom fotónového reaktora, sa teraz zamiešal do rozhovoru:
— Rukavička sa im kdesi podela.
— Hm? — poznamenal Bykov. — To sú mi veci! — A znovu sa začal prechádzať po kajute. — Deti, veľké deti!
— Veď sa už na nich toľko nehnevaj, Ľošeňka! — prihováral sa navigátor.
— Viete, súdruhovia, — povedal Bykov, sadajúc si do kresla, — najväčšie problémy počas letu sú s pasažiermi. A najhoršími pasažiermi sú dobrí priatelia. Miša, prosím ťa, daj mi sporamín!
Michail Antonovič náhlivo vytiahol z vrecka škatuľku. Bykov sledoval ospanlivými očami jeho pohyby. Potom ho požiadal:
— Daj mi radšej dva!
PLANÉTOLÓGOVIA HĽADAJÚ RUKAVIČKU
— Vyhodil ma, — povedal Dauge, keď sa vrátil k Jurkovskému.
Jurkovskij stál na stoličke uprostred kabíny a dlaňami habkal po mäkkej povale. Na dlážke boli rozsypané rozmrvené sušienky.
— To značí, že Rukavička je tam, — reagoval na jeho slová Jurkovskij.
Zoskočil zo stoličky, oprášil si nohavice a žalostne zvolal:
— Rukavička, život môj, kdeže si?!
— Vyskúšal si už povedzme nečakane sa posadiť do kresla? — spýtal sa ho Dauge.
Podišiel k divánu a zrazu sa naň zvalil ako kus dreva s rukami na švoch nohavíc.
— Rozdláviš ju! — skríkol Jurkovskij.
— Nie je tu, — oznamoval Dauge a usadil sa pohodlnejšie. — Takto treba skontrolovať všetky kreslá a divány. Rukavička sa rada usalaší na mäkkom.
Jurkovskij posunul stoličku bližšie k stene a poznamenal:
— Nie! Počas letu sa radšej zdržuje na stene alebo na povale. Treba všade pozrieť, všetko dôkladne prehľadať.
— Pánabeka, — vzdychol si Dauge. — Čo len nezíde na um planétológovi, ktorý načisto osprostel od nečinnosti!
Potom pozrel bokom na Jurkovského a zlovestne zašeptal: — Som presvedčený, že ju má na svedomí Alexej. Jakživ ju nemal rád.
Jurkovskij sa pozorne zahľadel na Daugeho.
— Áno, — pokračoval Dauge. — Nenávidel ju. A ty to vieš. Ale prečo? Veď bola taká tichá… taká milá…
— Hlupák si, Grigorij, — povedal Jurkovskij. — Robíš tu zo seba šaša, vtipkuješ. Mne však bude skutočne veľmi smutno, ak sa nám stratí.
Potom si sadol na stoličku, oprel sa lakťami o kolená a päsťami si podoprel bradu. Na vysokom čele sa mu zjavili vrásky a čierne zvraštené obočie dodávalo jeho tvári tragický výraz.
— No, no, — chlácholil ho Dauge. — Kde by sa stratila z hermeticky uzavretej kozmickej lode? Určite ju nájdeme.
— Nájde sa, nájde… — nedal sa upokojiť Jurkovskij. — Už by bolo na čase. Treba, aby niečo zožrala. Sama si nikdy nepríde pýtať. Skôr zdochne od hladu.
— Vari už zdochýna?! — zapochyboval Dauge.
— Veď dvanásť dní nič nežrala. Od samého štartu. To na ňu zhubne pôsobí.
— Až bude hladná, príde! — povedal presvedčivo Dauge. — Tak by sa zachovala každá živá bytosť.
Jurkovskij pokrútil hlavou:
— Nie, Gríša. Ona veru nepríde!
Znovu vyliezol na stoličku a pustil sa centimeter po centimetri ohmatávať povalu. Ktosi zaklopal na dvere. Vzápätí sa ticho pootvorili a na prahu sa zjavil malý, čiernovlasý Charlie Mollar, rádiooptik.
— Vstúpte? — opýtal sa.
— Pravdaže, — povedal Dauge. Mollar spľasol rukami:
— Mais non! — vykríkol a radostne sa usmieval. Mimochodom, smial sa vždy. — Non „vstúpte“. Chcel som sa spýtať, či možno vojsť?
— Samozrejme, Charlie, — ozval sa Jurkovskij zo stoličky. — Len vojdite!
Mollar vošiel, zasunul dvere a zvedavo zaklonil hlavu.
— Voldemar, — povedal, nádherne pritom ráčkujúc. — Vy učíte chodiť po plafón?
— Oui, madame, — povedal Dauge s príšerným prízvukom. — Totiž monsieur, samozrejme. Vlastne, aby som pravdu povedal, il cherche la Rukavička,
— Nie, nie! — zvolal Mollar, šermujúc pritom rukami. — Nie tak! Po rusky. Rozprávam už len po rusky!
Jurkovskij zoskočil zo stoličky a spýtal sa ho: — Charlie, vy ste nevideli moju Rukavičku?
Mollar mu pohrozil prstom.
— Vy všetci robíte žarty, — poznamenal, dávajúc si záležať na prízvuku. — Vy ma dvanásť dní žartujete. — Posadil sa na diván vedľa Daugeho. — Čo to byť Rukavička? Som už to veľa ráz počul. Dnes vy hľadať ju, no ja nevidel ešte nikdy. Há? — pozrel na Daugeho. — To byť vták? Mačka? Alebo… eh?
— Hroch? — dozvedal sa Dauge.
— Čo to je hroch? — zaujímal sa Mollar.
— No-o, taká lastovienka, — odpovedal Dauge.
— Lastovička, chápeš?
— Ó l’hirondelle! — vykríkol Mollar. — Hroch!
— Yes, — prisvedčil Dauge. — Natürlich.
— Non, non! Len rusky, — zdôrazňoval Mollar a obrátil sa k Jurkovskému. — Gregoar hovorí pravda?
— Ale vtipkuje. Tára dve na tri, — odvetil zlostne Jurkovskij.
Mollar naňho skúmavo pozrel.
— Ste nejaký nesvoj, Voloďa. Môžem vám dajako pomôcť?
— Ale vôbec nie som. Isto, Charlie. Môžeš hľadať. Ohmatávať všetko rukami ako ja…
— Prečo ohmatať? — čudoval sa Mollar. — Povedzte, ako vyzerá, akú má farbu. Pomôžem vám!
— Cha! — zvolal Jurkovskij. — Aj ja by som rád vedel, akú má teraz farbu.
Mollar sa oprel o diván a dlaňou si prikryl oči.
— Je ne comprends pas, — povedal ľútostivo. — Nechápem. Nemá farbu? Alebo nerozumiem po rusky?
— Nie, nie! Všetko je v poriadku, Charlie, — ubezpečoval ho Jurkovskij. — Samozrejme, že má farbu. No mení ju. Chápete? Keď je na strope, má jeho farbu, keď na diváne, tak je zase takej farby ako diván…
— A keď na Gregoar, tak ona byť Gregoar, — povedal Mollar. — Vy všetci moc a moc žartujete.
— Nie, Jurkovskij hovorí pravdu, — prerušil ho Dauge. Rukavička ustavične mení sfarbenie. Mimikry. Chápete? Ochranné sfarbenie. Pozoruhodne sa maskuje, je schopná meniť farbu podľa prostredia.
— Chameleón-lastovička? — zvolal prekvapene Mollar.
Znovu ktosi zaklopal na dvere.
— Smiem ďalej! — zakričal radostne Mollar.
— Vojdite, — pretlmočil jeho slová Jurkovskij. Do kabíny vstúpil Žilín. Ramenatý, červený a trochu hanblivý.
— Prepáčte, Vladimír Sergejevič, — povedal, nakloniac sa mierne dopredu. — Mňa …
— Ó! — zvolal Mollar celý rozžiarený. Mal veľmi rád palubného inžiniera. — Le petit ingénieur! Ako sa máte, dobro?
— Dobre, — odvetil Žilin.
— A čo dievčiny?
— Bon, — povedal Žilin. Už si na túto otázku zvykol.
Читать дальшеИнтервал:
Закладка:
Похожие книги на «Cesta na Amalteu»
Представляем Вашему вниманию похожие книги на «Cesta na Amalteu» списком для выбора. Мы отобрали схожую по названию и смыслу литературу в надежде предоставить читателям больше вариантов отыскать новые, интересные, ещё непрочитанные произведения.
Обсуждение, отзывы о книге «Cesta na Amalteu» и просто собственные мнения читателей. Оставьте ваши комментарии, напишите, что Вы думаете о произведении, его смысле или главных героях. Укажите что конкретно понравилось, а что нет, и почему Вы так считаете.