Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— Veľmi, veľmi ďaleko od Slnka je čosi, čo ešte nepoznáme, — odpovedal im Lachov. Žilin si vtedy pomyslel, že o niekoľko rokov poletí Chius-Blesk tam, kde je to neznáme čosi.

Smiešne, povedal si Žilin. Mám už na čo spomínať. Napríklad vo štvrtom ročníku som robil zápočtový let na geodetickej rakete a pohonná jednotka prestala pracovať. Musel som núdzovo pristáť na sovchozných poliach pri Novojenisejsku. Chvíľu to trvalo, kým som sa vymotal spomedzi vysokofrekvenčných automatických pluhov a až podvečer som stretol človeka. Bol to telemechanik-operátor. Celú noc sme potom preležali v jeho maringotke, sledujúc červené svetlá pluhov, pohybujúcich sa po tmavom poli. Jeden z nich prešiel v tesnej blízkosti a s jeho monotónnym vrčaním prenikol do maringotky aj zápach spalín. Operátor bol veľmi pohostinný. Ustavične vynukoval jedlom i pitím. Zdá sa, že som toho veselého strýčka nepresvedčil, že kozmonauti nepijú ani kvapku alkoholu. Ráno prišli s transportérom po raketu. Železný Čen mi veľmi vyčítal, že som sa nekatapultoval.

Alebo taká diplomová práca Či-fej Luna, akou bol let na trase SPU-16 — Zem. Vtedy člen skúšobnej komisie, pokúšajúc sa dostať nás z letovej dráhy, kričal: „Sprava asteroid tretej veľkosti! Rýchlosť približovania sa dvadsaťdva!“ Boli sme šiesti diplomanti a jeho správanie nám pripadalo neznesiteľné, iba Ján, vedúci skupiny, nás tíšil a presviedčal, že ľuďom treba odpúšťať ich slabôstky. Predpokladali sme, že prelet nebude nič mimoriadne, a tak sa nikto nenaľakal, keď zrazu začalo po ostrej zákrute vibrovať celou kozmickou loďou a na nás doľahlo štvornásobné preťaženie. Rýchlo sme sa nahrnuli do veliteľskej kabíny, kde člen skúšobnej komisie predstieral, že od takého vysokého preťaženia stratil vedomie, a okamžite sme sa ujali riadenia. Keď bolo už všetko v poriadku, otvoril náš skúšajúci oči a povedal: „Ste chlapíci!“

Po týchto slovách sme boli ochotní prepáčiť mu všetko, lebo dosiaľ nás nikto tak nenazval okrem našich materí a dievčat. No aj keď hovorili „môj milý medziplanetárnik“, z ich hlasu a výrazu tváre bolo cítiť, ako tŕpnu o tvoj osud.

Tachmasibom zrazu tak silno trhlo, že sa Žilin zvalil na chrbát a zátylkom sa udrel o stojan.

— Pľuhavstvo akési, — zvolal Jurkovskij. — Ale teraz už žarty nabok. Lebo ak nás bude i ďalej takto mykať, nebudeme môcť pracovať.

— Veru tak, — prisvedčil mu Dauge, zakrývajúc si dlaňou pravé oko. — Takto sa skutočne nedá pracovať.

Všetko nasvedčovalo, že na trase letu je čoraz viac meteoritov a povelové zariadenie protimeteorickej ochrany spolu s automatickým pilotom čoraz častejšie stŕhali kozmickú loď z jednej strany na druhú.

— A čo keď je to celý roj? — poznamenal Jurkovskij, chytajúc sa pevnejšie vidlice periskopu.

— Chúďa Rukavička, ako prežíva to trmácanie?

— No, mohla sedieť doma, — povedal nazlostene Dauge. Pravé oko mu rýchlo opuchlo, ohmatával si ho prstami a pritom čosi nezrozumiteľne hundral po lotyšský. Už nekvočal, ale spoly ležal na dlážke, naťahujúc si pohodlne nohy.

Žilin sa rukami pridŕžal nábojovej komory i poličky s kazetami. Dlážka mu zrazu unikla spod nôh, potom akoby poskočila a podrazila mu nohy. Dauge skríkol od prekvapenia. Žilinovi sa podlomili nohy. Vtom sa ozval z ampliónu Bykovov zachrípnutý hlas:

— Palubný inžinier Žilin do veliteľskej kabíny! Všetci ostatní okamžite do vzduchotesných kabín!

Žilin sa vrávorajúc rozbehol ku dverám. Dauge za jeho chrbtom poznamenal:

— Akože do vzduchotesných kabín?

— Ba kieho! — zahundral Jurkovskij.

Čosi sa s kovovým treskom gúľalo po dlážke. Žilin vyskočil na chodbu. To bol začiatok príhody.

Vesmírnu loď ustavične metalo z boka na bok ako triesku na vlnách mora. Žilin, bežiac po chodbe, si v duchu hovoril: To bolo mimo nás. Aj toto, aj toto a ešte aj to. Všetko mimo… Za chrbtom sa mu zrazu rozľahlo syčanie. Oprel sa o stenu a obrátil sa. V prázdnej chodbe, asi desať krokov od neho, sa zjavilo biele mračno pary, ako keď praskne oceľová bomba s tekutým héliom. Sykot rýchlo za-nikol. Chodbou zavial ľadový chlad.

— Zasiahol nás, had jeden! — zvolal Žilin a odlepil sa od steny. Biely mrak mu išiel v pätách, pomaly sa rozplývajúc.

Vo veliteľskej kabíne bolo veľmi chladno. Žilin zbadal na stenách i dlážke námrazu a v nej odblesk všetkých siedmich farieb dúhy.

Michail Antonovič s purpurovočerveným zátylkom sedel pri samopočítači a priam z neho ťahal zápis s informáciami. Bykova nebolo vidieť. Bol za izoláciou reaktora.

— Znovu zásah?! — zakričal tenkým hlasom navigátor.

— Kedy sa už konečne dostaví palubný inžinier? — ozvalo sa namiesto odpovede spoza reaktora.

— Tu som, — hlásil sa Žilin.

Utekajúc cez veliteľskú kabínu, pošmykol sa na inovati. Bykov mu vyšiel v ústrety. Ryšavé vlasy mal zježené.

— Prekontroluj chod odrážateľa! — prikázal Žilinovi.

— Rozkaz! — odvetil palubný inžinier.

— Navigátor, aké máme výhľady? Prešmykneme sa?

— Nie, Ľošeňka. Hustota je všade rovnaká. Veď vidíš, ako nás to…

— Vypni odrážateľ. Prejdeme na havarijné riadenie.

Michail Antonovič sa rýchlo obrátil na otáčavom kresle k riadiacemu pultu. Položil ruku na klaviatúru a začal:

— Možno, že by…

No vetu nedokončil. No tvári sa mu zračil úžas. Pult s riadiacou klaviatúrou bol miestami prehnutý, o chvíľu sa však vyrovnal a potom nehlučne skĺzol na dlážku. Žilin začul, ako Michail Antonovič zakvílil od prekvapenia, a tak mu pribehol na pomoc. Na stene veliteľskej kabíny, v jej mäkkej izolácii sa usadila poldruhametrová jašterica z Marsu Rukavička, ktorú tak dlho hľadal Jurkovskij. Presná kresba klávesníc riadenia na jej bokoch už začala blednúť, no na strašnej trojuholníkovej hlave ešte stále blikalo vyobrazenie červenej stoplampy. Michail Antonovič, pozerajúc na meniacu sa Rukavičku, iba ťažko lapal po vzduchu a chytal sa za srdce.

— Heš! — zakričal Žilin.

Rukavička sa pohla a kamsi zaliezla.

— Ja ju zabijem! — vykríkol Bykov. — Žilin, doparoma, choďte na svoje miesto!

Žilin sa obrátil a v tom momente sa to stalo. Tachmasib dostal poriadny zásah.

Po večeri vošiel kuchár Valnoha do spoločenskej miestnosti a povedal:

— Potrebujem vodu. Kto by išiel dobrovoľne?

— Ja, — ozval sa Kozlov.

Potapov zdvihol hlavu od šachovnice a tiež sa prihlásil.

— Samozrejme, že aj ja, — ozval sa Kosťa Stecenko.

— Aj ja môžem? — spýtala sa Zojka Ivanova tenučkým hláskom.

— Prirodzene, — odvetil jej Valnoha, pozerajúc do povaly. — Príďte všetci.

— Veľa vody je treba? — opýtal sa Kozlov.

— Ani nie, tak desať ton, — povedal Valnoha a vyšiel von.

— Aj ja idem s vami, — ozval sa Gregor.

— Ty len radšej zostaň tu a rozmýšľaj, — radil mu Potapov. — Si teraz na ťahu. A ty vždy rozmýšľaš nad jedným ťahom aj pol hodiny.

— To nič, — nedal sa Gregor. — Ešte stačím aj porozmýšľať.

— Gaľa, poď s nami, — volal Stecenko vedúcu astrometrického observatória.

Gaľa ležala v kresle a počúvala magnetofón. Ozvala sa dosť neochotne:

— Pre mňa za mňa!

Potom vstala a lenivo sa pretiahla. Bola to dvadsaťosemročná vysoká, driečna dievčina. Najkrajšia na celej stanici. Polovica chlapcov z posádky bola do nej zaľúbená.

— Poďme, — povedal Kozlov, zapínajúc si pracky magnetických pantoflí. Potom vykročil ku dverám.