Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

Zišli najskôr do skladu po kožušinové bundy, elektrické píly a samozdvižný elektrovozík.

Obyvatelia stanice brali vodu, vlastne ľad, z takzvanej Eisgrotte. Amaltea bola vlastne sploštenou ľadovou guľou o priemere stotridsať kilometrov. Iba na povrchu bol ľad premiešaný s meteorickým prachom, kameňmi a železnými úlomkami. O pôvode tejto neveľkej ľadovej planéty sa nevedelo zatiaľ nič určité. Jedni, nie veľmi zbehlí v kozmonautike, sa domnievali, že Jupiter v dávnych dobách strhol z nejakej planéty, ktorá sa, nevedno prečo a ako, dostala do jeho blízkosti, vodný obal. Druhí sa prikláňali k hypotéze o vzniku piateho Jupiterovho mesiačika, podľa ktorej ľad vznikol kondenzáciou vodných pár. Iní boli zas toho názoru, že Amaltea vôbec nepatrí do našej slnečnej sústavy, ale príťažlivosť Jupitera ju do nej vtiahla. No nech boli teórie o jej vzniku akékoľvek, neobmedzené množstvo vodných zdrojov priamo na planéte bolo pre obyvateľov stanice veľmi výhodné.

Elektrovozík prešiel chodbou a zastavil sa pred širokou bránou Eisgrotte. Gregor z neho zoskočil a hľadal tlačidlo mechanizmu zámky.

— Nižšie, nižšie, — kričal naňho Potapov. — Slepáň akýsi.

Gregor napokon našiel tlačidlo, brána sa roztvorila a všetci vošli dnu. Eisgrotte bola skutočne ľadová jaskyňa, akýsi tunel vykopaný do útrob planéty. Jej vnútro osvetľovali tri podlhovasté plynové lampy, no ich svetlo, odrážajúce sa od krištáľovo čistého ľadu, napínalo jaskyňu takým jasom, že sa zdalo, akoby v nej svietilo nesčíselné množstvo lustrov zo všetkých stien, z povaly i zo zeme.

V jaskyni sa muselo chodiť veľmi opatrne, lebo nemala magnetické pole. Bolo tam dosť chladno.

— Ľad, — konštatovala Gaľa, obzerajúc sa po jaskyni. — Celkom ako na Zemi.

Zojka, trochu schúlená od zimy, si tuhšie pritiahla kožušinovú bundu a pritakávala jej:

— Veru, ako na Antarktíde.

— Ja som bol na Antarktíde, — ozval sa Gregor.

— No veď, kde by si ty chýbal, — dobiedzal doňho Potapov. — Všade si bol.

— Chlapci, ideme! — prerušil ich spor Kozlov.

Vzali píly, pristúpili k stene a začali z nej vypiľovať kocky ľadu. Píly vnikali do ľadu ani do masla. Vo vzduchu sa zablysli ľadové piliny. Zojka i Gaľa pristúpili bližšie.

— Daj, aj ja to skúsim, — prosila Zojka Kozlova.

— Nie, — odvetil stroho Kozlov. — Pokazila by si si oči!

— Úplne ako sneh. Náš pozemský sniežik, — nadchýnala sa Gaľa, chytajúc do rúk ľadové piliny.

— No, toho je aj inde dosť a dosť, — ozval sa Potapov. — Napríklad na Ganymede máš snehu, koľko len chceš.

— Tam som už bol, — ozval sa pohotovo Gregor.

— Chlapci, — skočil mu do reči Potapov, — ja sa z neho asi zbláznim.

Vypol pílu a odvalil zo steny ohromnú ľadovú kocku. — Hľa, aký kúsok!

— Rozrež ho na menšie, — radil mu Stecenko.

— Nie, nie! — skočil mu do reči Kozlov. — Valnoha má radšej, keď sú kocky ľadu čo najväčšie.

— Ľad, — poznamenala Gaľa, — je naozaj celkom podobný nášmu pozemskému. Odteraz pôjdem s vami na každú brigádu.

— Veľmi sa vám cnie za Zemou? — spýtala sa jej placho Zojka, Galina podriadená v astrometrickom laboratóriu. Bola od nej o desať rokov mladšia a nesmelá.

— Veľmi, — odvetila Gaľa. — Tak sa mi žiada posedieť si v tráve, prejsť sa večer po parku, zatancovať si… Nie tieto vzdušné skoky, ale obyčajný valčík. Napiť sa z normálnych pohárov, a nie z našich hlúpych hrušiek. A obliecť si už raz sukňu, a nie večne nohavice.

— Aj mne sa za ňou cnie, — hovorí Potapov.

— Sukňa, hm! To by som si dal povedať, — pridal sa Kozlov.

— Táraji, — prerušila ich Gaľa.

Potom zdvihla úlomok ľadu a hodila ho do Potapova. Ten podskočil tak vysoko, že chrbtom narazil o povalu jaskyne a padol na Stecenka.

— Mierni sa, — poznamenal Kosťa srdito. — Vletíš mi rovno pod pílu.

— Veru, veru, — prisviedčal mu Kozlov, ktorý tiež vypílil zo steny obrovskú kocku ľadu. — Poďte, uložíme to…

Zatiaľ čo prví dvaja kontrolovali uloženie ľadu, Potapov zdvihol najskôr Gaľu, potom aj Zojku a posadil ich na ľadový náklad na elektrovozík. Zojka od prekvapenia vynikla a chytila sa Gale.

— Poďme! — zakričal Potapov. — Teraz každý dostane odmenu: tanier chlorelovej polievky.

— Veru by som sa neodhodil, — ozval sa Kozlov.

— Čo, ty!? Ani skôr si sa nedal núkať dva razy, a nie teraz, keď nás trápi hlad, — poznamenal Stecenko.

Elektrovozík vyšiel z tunela a Gregor zatvoril bránu.

— Vari je toto hlad? — ozvala sa Zojka z ľadového nákladu. — Nedávno som čítala knihu o vojne s fašistami. Vtedy bol skutočný hlad. Napríklad v obkľúčenom Leningrade počas blokády.

— Ja som bol v Leningrade, — nezabudol zahlásiť Gregor.

— My dostávame čokoládu, — pokračovala Zojka.

— Tam dávali stopäťdesiat gramov chleba na deň. A ešte akého chleba! Len z polovice bol z múky, druhú polovicu tvorili rozličné prímesy: piliny a podobne.

— Vari aj piliny? — zapochyboval Stecenko.

— Predstav si, že áno.

— Čokoláda je čokoláda, — zamiešal sa Kozlov, nesúci na pleci elektrickú pílu ako pušku. — Ale ak nepríde Tachmasib, bude nám všelijako.

— Príde, — povedala presvedčivo Gaľa a zoskočila z elektrovozíka. Stecenko ju rýchlo zachytil.

— Stále uvažujem, — pokračoval Kozlov, — že vedeniu stanice treba navrhnúť, aby znížilo denný prídel. Aspoň mužom.

— To je hlúposť, — skočila mu do reči Zojka. — Čítala som, že ženy znášajú oveľa lepšie hlad ako muži.

Chvíľu kráčali ticho za pomaly napredujúcim elektrovozíkom, potom sa zrazu ozval Potapov:

— Ženy? Veď sú útlučké ako deti!

— Kdeže! — nedala sa Zojka. — Sú ako zo železa, ba priam z ocele!

— Mládenci, pravda, nie, — zakončil spor Kozlov. — Ak zajtra nepríde Bykov, treba zvolať schôdzu a spýtať sa, či ostatní súhlasia s návrhom znížiť dávky.

— Nuž čo, — pridal sa Stecenko. — Predpokladám, že nikto nebude proti.

— Ja budem hlasovať za tvoj návrh, — ponáhľal sa s ubezpečením Gregor.

— No to je dobre, — povedal Potapov. — Ja som sa už trápil, čo sa stane, ak ty budeš proti.

Gaľa ich rozhorčene prerušila:

— Nechápem, ako sa môžete toľko baviť o svojom žalúdku.

Potapova zaliala červeň až po uši a stíchol. Zvyšok cesty až do kuchyne prešli mlčky. Tam ich čakal Valnoha, sediac vedľa ionizačnej jednotky na čistenie vody. Keď elektrovozík zastal, kuchár stroho prikázal:

— Zložte to!

V kuchyni panovalo nezvyčajné ticho, vanul z nej chlad a vôňou sa už vonkoncom neponášala na prípravňu jedla. Najťažšie znášal tento stav práve kuchár.

— Prosím, strýko Valnoha, — odvetil za všetkých Kozlov.

V tichosti zložili ľadové kocky do nádrží. Valnoha brigádnikom poďakoval.

Potom odišli do skladu, kde odovzdali kožušinové bundy a náradie. Keď sa vrátili do spoločenskej miestnosti, Gaľa si vzala knižku a usadila sa do kresla k magnetofónu. Stecenko nerozhodne prešľapoval vedľa nej, pozerajúc sa na Rozloha a Zojku, ktorí si sadli za stôl k úlohám. (Zojka diaľkovo študovala na energetickom inštitúte a Kozlov jej pritom pomáhal.) Napokon si zhlboka vzdychol a pobral sa do svojej izby. Potapov povedal Gregorovi:

— Choď, si na ťahu …

Do odrážateľa zrejme narazil veľký meteorit, symetria rozdelenia ťahu na povrchu paraboloidu sa na okamih narušila a Tachmasib dostal rotáciu. Vo veliteľskej kabíne zostal pri vedomí iba kapitán Bykov. Pravda, aj jeho čosi udrelo do hlavy, potom do boku a chvíľami vôbec nemohol dýchať. Napriek tomu sa však všemožne usiloval udržať v kresle, do ktorého ho hodil prvý náraz. S veľkou námahou sa mu podarilo dostať sa k riadiacemu panelu. Všetko vôkol neho sa neobyčajne rýchlo krútilo. S hlavou pritiahnutou k panelu napokon našiel správny kláves a stlačil ho.