Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— Čo to spieva? — spýtal sa Bykov. Mollar si nikdy predtým nespieval.

Dauge sa započúval pozornejšie a potom začal prekladať:

— Zo oknom môjho hviezdoletu sa bozkávajú dve lastovičky. Ako sa sem dostali do týchto pustých končín? Veľmi ľúbia jedna druhú a vzniesli sa sem pokochať sa vo hviezdach. Tra-la-la. No, čože vás je do nich?

— Tra-la-la, — opakoval zádumčivo Bykov. — Znamenité.

— Ty pre-pre-prekladáš ako samopočítač, — pochválil Jurkovskij Daugeho.

Bykov sa naňho začudovane pozrel.

— Vladimír, čože je to s tebou?

— Za-za-zajakávam sa, celý život už t-tak bude, — odvetil mu Jurkovskij a uškrnul sa.

— Zasiahol ho elektrický prúd, — povedal ticho Dauge.

Bykov stisol pery.

— No, nič to, — povedal po chvíli. — Nie sme prví. A bolo už aj horšie.

Vedel však, že v horšej situácii ešte nebol a ani planétológovia nič podobné nezažili. Z pootvorených dvier sa ozval hlas Michaila Antonoviča.

— Aľoša, hotovo!

— Poď bližšie, — pozval ho Bykov.

Michail Antonovič, tučný a doškriabaný, sa vovalil do spoločenskej kabíny. Nemal košeľu a celý sa blyšťal od potu.

— Uch, máte tu sviežo! — povedal, oblápajúc si mocnú hruď krátkymi tučnými rukami. — U nás vo veliteľskej kabíne je príšerne teplo.

— Ukáž, — dožadoval sa netrpezlivo Bykov.

— Čo je s Vladimírom? — spýtal sa ustarostené navigátor.

— Nože mi to už daj, — nástojil kapitán. — Zasiahla ho elektrina…

— A Charlie je kde? — vyzvedal sa Michail Antonovič ďalej.

— Je živý a zdravý, — odvetil mu Bykov netrpezlivo. — Ako vidíš, všetci sme živí a zdraví. A referuj už!

— No tak je dobre, — uspokojil sa navigátor. — Nuž, mládenci, situácia je asi takáto: Tachmasib klesá a paliva, aby sme sa z toho dostali, niet.

— To je jasné ako facka! Ďalej… — ozval sa Jurkovskij bez zajakávania.

— Pomôcť by nám mohol jedine fotónový reaktor. No zdá sa, že je poškodený — jeho odrážateľ nepracuje. Ale na spomalenie pádu máme paliva dostatok. Prepočítal som to. Ak je všeobecne uznávaná teória o atmosfére Jupitera správna, nezhoríme!

Dauge chcel poznamenať, že takej teórie niet ani nikdy nebolo. No radšej mlčal.

— Už teraz máme dostatočné brzdenie, — pokračoval vo vysvetľovaní Michail Antonovič. — Takže podľa mňa pád nebude až taký nebezpečný. Viac sa urobiť nedá, — navigátor sa previnilo usmial, — ak sa, pravda, nepodarí opraviť odrážateľ.

— Na Jupiteri však nie je technicko-opravárenská základňa, — ujal sa slova Bykov.

Povedal to preto, aby pochopili vážnosť situácie. Zdalo sa mu totiž, že si plne neuvedomujú ich položenie.

Jurkovskij a Dauge mlčali.

— Počúvajte, planétológovia, — naliehal Bykov. — Vy ste predsa odborníci. Čo nás čaká tam dolu? Môžete nám to povedať?

— Ale áno, — vyhlásil Dauge pohotovo. — Onedlho ti to poviem celkom presne.

— Kedy? — ožil Bykov.

— No predsa, keď tam budeme… — zasmial sa Dauge.

— Planétológovia, — ironizoval Bykov. — Špe-ci-a-lis-ti.

— T-t-treba urobiť prepočty, — ozval sa pokojne Jurkovskij. — Nech to M-Michail urobí na samopočítači. V akej výške prestaneme klesať a zostaneme visieť.

— Podľa Kangréna tlak na Jupiteri stúpa veľmi rýchlo, — poznamenal kapitán. — Prepočítaj to. Potrebujeme poznať tlak a príťažlivosť.

— Hej, — prisvedčil Dauge. — Aký bude tlak. Možno nás zdeformuje.

— To nie je isté, — skočil mu do reči Bykov.

— Vydržíme tlak až dvestotisíc atmosfér. Fotónový reaktor a konštrukcia lode i viac.

Jurkovskij pohýbal nohami a posadil sa.

— Kangrénova teória nie je o nič horšia ako druhé, — poznamenal a potom dodal, pozerajúc na navigátora:

— Mohli by sme to prepočítať aj my, ale samopočítač je rýchlejší…

— Ale samozrejme, — súhlasil ochotne navigátor. — Načo o tom vôbec hovoríte, mládenci.

— Michail, — poprosil ho Bykov. — Daj mi program. Pozriem sa naň. A potom ho over v samopočítači.

— Už sa stalo, Ľošeňka, — priznal previnilo navigátor.

— Aha! — zašomral Bykov. — No čože, celkom správne. — Vstal. — Tak teraz je už všetko jasné. Atmosferický tlak nám neublíži, no naspäť sa nedostaneme. Hovorím to otvorene, chlapci. Nie sme prví. Žili sme čestne, čestne umrieme. Pokúsim sa so Žilinom opraviť odrážateľ. No neviem, neviem… — zmraštil fialový nos a pokrútil hlavou.

— A čo budete robiť vy?

— Pozorovať, — odvetil mu stručne Jurkovskij.

Dauge na znak súhlasu pokýval hlavou.

— Veľmi správne! — pochválil ich Bykov a vzápätí dodal: — Mám k vám prosbu. Dohliadnite na Mollara.

— Tak, tak! — prisviedčal mu Michail Antonovič.

— Je to nováčik a… stávajú sa všelijaké veci. Veď viete.

— Dobre, Ľoša, — sľúbil Dauge a dobrácky sa usmieval. — Môžeš byť pokojný.

— Nuž tak, — povedal Bykov odchádzajúc. — Ty, Michail, pôjdeš do veliteľskej kabíny a urobíš všetky prepočty a ja si pôjdem trochu pomasírovať bok. Mám ho poriadne udretý.

Keď zatváral za sebou dvere, počul ešte ako Dauge hovorí Jurkovskému:

— V istom zmysle máme vlastne šťastie, Vladimír. Uvidíme čosi, čo dosiaľ nik nevidel. Poď, pripravíme sa!

— Po-poďme, — súhlasil Jurkovskij.

Mňa neoklamete, pomyslel si Bykov. Vy ste predsa nepochopili všetko. Ešte stále veríte. Myslíte si: Alexej nás vytiahol z Čiernych pieskov Golgoty, vytiahol nás zo smradľavých močiarov, vytiahne nás aj z tejto hrobky. Dauge iste tak uvažuje: Ale čo, Alexej nás vytiahne. Možno sa mu to predsa len podarí!

V kabíne prvej pomoci sa Mollar, fučiac od bolesti, natieral tanínovou masťou. Tvár mal červenú a veľmi sa mu leskla. Keď uvidel Bykova, prívetivo sa usmial a hlasno zanôtil svoju pieseň o lastovičkách. Bykovovi sa zdalo, že sa už ako-tak zmieril s osudom. Mollar však spieval čoraz hlasnejšie a hlasnejšie a z času na čas zasyčal od bolesti.

Žilin opravoval autoblok kontroly odrážateľa. Vo veliteľskej kabíne bolo veľmi horúco, dusno, zrejme nefungovala ventilácia alebo celý systém výmeny vzduchu v lodi mal poruchu. No na jeho opravu nebolo teraz času a ani to nebolo rozhodujúce. Žilin najskôr zhodil blúzu, potom aj pracovný oblek a zostal iba v košeli a trenírkach. Rukavička sa usalašila na hŕbe šatstva a čoskoro splynula s modrou farbou pracovného obleku, iba občas zdvihla hlavu a zažmurkala veľkými vypuklými očami.

Palubný mechanik vyťahoval z kontrolného autobloku jeden panel za druhým. Boli to vlastne dosky z umelej hmoty, upravené systémom tlačených spojov. Skontroloval ich stav, dobré vkladal späť a poškodené vyraďoval. Pracoval systematicky, pokojne, ani keby bol v škole pri zápočtovej skúške. Napokon, ani sa nebolo prečo náhliť. Jeho práca už aj tak nebola potrebná. No na to radšej nemyslel. Vlastne nechcel myslieť na nič. Tešilo ho, že nezabudol schému, že takmer nemusel siahnuť po príručke. Tak sa zahĺbil do práce, že zabudol na odreniny na tvári, ktoré už pozaschýnali a prestávali bolieť. Za fotónovým reaktorom bzučal samopočítač a Michail Antonovič pri ňom šuchotal papierom a hundral si čosi popod nos. Nie, nebola to pieseň, hoci Michail Antonovič si občas zaspieval pri práci.

Zaujímalo by ma, čím sa teraz vlastne zaoberá, pomyslel si Žilín. Možno robí čosi iba preto, aby nemusel myslieť na katastrofu, ktorá nás postihla. To je dobrá vlastnosť. Aj planétológovia iste pracujú, zhadzujú bomby a pozorujú výbuchy sond. Škoda, že neuvidím, ako vybuchuje taká séria bômb. A nielen to, o mnoho iného prídem. Napríklad o pohľad na Jupiter z Amaltey; je vraj veľmi zaujímavý. A ja som tak veľmi túžil zúčastniť sa na medziplanetárnej expedícii vedcov-výskumníkov, ktorí skúmajú na iných planétach stopy „prišelcov“ z iných civilizácií… Hovorí sa, že na stanici sú ohromné dievčatá. Dobre by bolo zoznámiť sa s nimi a potom o tom porozprávať Pierrovi Huntovi. Pierre lieta na trase Zem-Mesiac a veľmi sa svojmu zaradeniu tešil, čudák. No teraz už sotva bude príležitosť. Mnohé sa nesplní. Otca to veľmi zarmúti. To je zle! Hneď pri prvom lete! Dobre, že som sa s ňou vtedy pohneval, preblesklo zrazu Žilinovi mysľou. Takto je to všetko oveľa jednoduchšie. Michailovi Antonovičovi je horšie ako mne. Je ženatý, má dve, nie, tri deti. Najstaršia dcérka má už šestnásť rokov. Vždy nám sľuboval, že nás zoznámi so svojou rodinou. Aj kapitán má ženu. Krásnu, veselú, zdá sa, i múdru. Odprevádzala ho a iste ani len nepomyslela, že je to naposledy! Možno, že aj áno, no nedala to najavo. Za tie roky si už privykla. Človek si na všeličo zvykne. Ja som si napríklad zvykol na stav preťaženia. Zo začiatku mi bývalo veľmi zle, už som sa nazdával, že ma preložia na špecializáciu staničného riadenia. V škole tomu vravievali „oddisponovať k dievčatám“, lebo tento odbor študovali prevažne dievčatá. Ak tam preložili chlapca, pociťoval to ako hanbu. Nechápem prečo, veď dievčatá išli pracovať po skončení štúdia na rozličné SPU i na stanice vybudované na cudzích planétach a nepracovali o nič horšie ako chlapci. Ba často aj lepšie… Veľmi dobre, pomyslel si znovu Žilin, že sme sa vtedy pohnevali. Ako by to dnes prežívala?