Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

Dauge sa natiahol, chytil Mollara za nohu a stiahol ho.

— Charlie, — vysvetľoval mu trpezlivo, — nerobte prudké pohyby. Zaprite sa nohami, tu hľa, a držte sa!

Mollar si iba ťažko vzdychol a otvoril uzáver. Prázdny zásobník doslova vyplával von. Udrel ho do pŕs a potom letel rovno na Jurkovského, ktorý sa mu však šikovne uhol.

— Znovu! — vzdychol si Mollar previnilo. — Prepáčte. Och, tento bezváhový stav!

— Nabíjaj, nabíjaj! — súril Jurkovskij.

— Slnko, — zvolal zrazu Dauge.

Jurkovskij sa pritisol k periskopu. V oranžovom opare sa na niekoľko sekúnd ukázal červený disk.

— To je už naposledy, — povedal Dauge a odkašlal si.

— Ó, vy už tri razy hovoril, to je naposledy, — odvetil Mollar, uzavierajúc nábojovú komoru. Potom ešte skontroloval zámok uzáveru a dodal:

— Zbohom, Slnce, tak hovoril aj kapitán Nemo. No dopadlo to tak, že to nebolo naposledy. Voldemar, som pripravený.

— Aj ja, — hlásil Dauge. — Ale už budeme vari končiť!

Do kabíny observatória, klopkajúc magnetickými podkovami, vošiel Bykov.

— Skončite prácu! — prikázal im stroho.

— P-prečo? — spýtal sa Jurkovskij, zdvihnúc hlavu od periskopu.

— Vonku je obrovský atmosferický tlak. O chvíľu vám budú bomby explodovať priamo v kabíne.

— S-salvu! — zavelil náhlivo Jurkovskij. Dauge chvíľu váhal, no napokon predsa len stlačil spúšť. Bykov počul, ako v nábojovej komore zadunelo. Potom povedal:

— Tak, a už dosť! Upchať všetky vodiace drážky. A toto riadne uzatvorte! — ukázal rukou na nábojovú komoru. — Rozumiete?!

— A p-pozorovať p periskopom môžeme? — spýtal sa Jurkovskij.

— Pozorovanie perískopom sa povoľuje, — povedal Bykov vážne. — Zabávajte sa.

Obrátil sa a vyšiel z kabíny. Keď odišiel, Dauge poznamenal:

— No veď som to povedal! Celkom nič sa nepodarilo. Chyba synchronizácie!

Potom vypol všetky prístroje a začal vyťahovať pásku z diktafónu.

— P-p-podľa mňa Alexej niečo vymyslel, č-čo povieš? — ozval sa Jurkovskij.

— Neviem, — odvetil Dauge, pozerajúc naňho.

— Podľa čoho súdiš?

— Má t-taký zvláštny výraz v tvári, — vysvetľoval mu Jurkovskij. — Ja ho už p-poznám.

Potom chvíľu mlčali, iba Mollar, ktorého občas vynieslo hore, hlasito vzdychal. Napokon Dauge povedal:

— Mám hlad. Charlie, kde je polievka? Vám sa rozliala, ale my sme hladní. Kto má dnes službu?

— Ja, — ozval sa Mollar. Keď spomenuli jedlo, začalo ho mykať ešte viac. No ticho riekol:

— Pôjdem a pripravím novú.

— Slnko, — zvolal náhle Jurkovskij.

Dauge sa pritisol k periskopu.

— No vidíte, — povedal Mollar. — My opäť vidíme Slnko.

— To nie je Slnko, — tvrdil Dauge.

— T-tak je, — opravil sa Jurkovskij. — T-to, prosím, nie je Slnko.

Vzdialený kotúč svetla v jasnohnedej hmle bledol, až sa napokon rozplynul do sivastých fľakov a zmizol. Jurkovskij, sledujúc neznámy výjav, mocne stisol zuby, až mu zaprašťalo v sluchách.

— Chcem jesť, — opakoval nástojčivo Dauge.

— Poďme do kuchyne, Charlie.

Šikovne sa odlepil od steny, plavne sa vzniesol ku dverám a otvoril ich. Mollar ho nasledoval, no jeho pohyby boli prudšie, vynieslo ho a hlavou narazil o okraj dverí. Dauge ho chytil za ruku a vtiahol do chodby. Jurkovskij ešte počul, ako sa Charlieho spytuje:

— No, ako sa cítite? Dobre?

— Dobro! No nie celkom, — odvetil Mollar.

— To nič, — povedal Dauge srdečným hlasom.

— Zvyknete si.

To nič, zopakoval si v duchu Jurkovskij. Čoskoro bude všetkému koniec. Potom pozrel do periskopu. Bolo vidieť, ako hore, odkiaľ padal ich planétolet, hustla hnedá tma. No dolu v bezodnej kyslíkovej priepasti sa mihotalo zvláštne ružovkasté svetlo. Jurkovskij privrel oči. Žiť, pomyslel si. Žiť dlho! Večne žiť! Hoci hluchý, slepý i nemý. Len žiť! Cítiť na vlastnej koži slnečné lúče, vietor a priateľa vedľa seba. I bolesť, bezvládnosť a žiaľ ako teraz. Nech je vždy tak ako teraz! Oboma rukami si vošiel do vlasov a z celej sily sa za ne pomykal. Zrazu si uvedomil, ako prudko dýcha. Strhol sa. Pocit strašného, neznesiteľného úžasu sa stratil. Áno, mal už takéto pocity. Pred devätnástimi rokmi na Marse, potom pred desiatimi na Golgote a predminulý rok opäť na Marse. Záchvaty šialenej túžby po živote. No to prejde. Treba to pretrpieť ako nemoc, ako bolesť. Ľoša im prikázal utesnit vodiace drážky. Zdvihol hlavu z dlaní a zistil, že sedí na dlážke. Klesanie Tachmasibu sa spomalilo, veci nadobudli svoju váhu.

Jurkovskij sa pobral k neveľkému pultu a poupchával vyústenie líšt, rozličné zásuvky pre káble. Veľmi dôkladne uzavrel zámok nábojovej komory, uložil porozhadzované zásobníky. Potom sa pozrel do periskopu. Zdalo sa mu, že tma nad nimi bola skutočne hustejšia a ružovkastý opar dolu sýtejší. Zamyslel sa. Tak blízko k Jupiteru sa nedostal ani jeden človek, hádam len Sergej Petruševskij, česť jeho pamiatke, no najpravdepodobnejšie zahynul skôr. Aj on mal poškodený odrážateľ.

Vyšiel na chodbu a pobral sa do spoločenskej kabíny, nazerajúc cestou do každých dverí. Tachmasib ešte stále klesal, hoci už zďaleka nie tak prudko. Jurkovskij kráčal po prstoch ako pod vodnou hladinou a rukami udržiaval rovnováhu. Z času na čas nedobrovoľne poskočil.

V prázdnej chodbe sa zrazu rozľahol pritlmený výkrik Mollara, pripomínajúci niečím vojenský povel:

— Ako sa máte, Gregoar, dobro?

Daugemu sa zrejme podarilo dostať rádiooptika do jeho zvyčajnej nálady. Gregoarovu odpoveď už Jurkovskij nepočul.

— Dobre, — zašepkal si sám pre seba a ani nespozoroval, že sa už nezajakáva.

Nazrel do kabíny Michaila Antonoviča. Bola v nej tma a zacítil akúsi zvláštnu, dráždivú vôňu. Vošiel dnu a zažal svetlo. Uprostred kajuty ležal spadnutý kufor. Jurkovskij ešte nikdy nevidel kufor v takom neporiadku. Vyzeral, akoby v ňom explodovala menšia nálož. Matná povala i steny kabíny boli postriekané akýmisi hnedými slizkými machuľami, ktoré vydávali dráždivú vôňu.

— Mäkkýše so špeciálnym korením, — skonštatoval okamžite Jurkovskij. Túto špecialitu mal aj on veľmi rád, no žiaľ, z jedálneho lístku kozmonautov ju nemilosrdne vyškrtli. Obzrel sa a tesne nad dvermi videl stopu po zrážke s meteoritom. Všetky oddelenia gondoly pre posádku bolí hermetické. Pri zrážke s meteoritom sa prívod vzduchu automaticky zastavil, kým smoloplast dieru po náraze meteoritu nezalial. Trvalo to jednu, maximálne dve sekundy. No i za takýto krátky čas mohol tlak v kabíne zaznamenať značné výkyvy. Pre ľudí to nebolo nebezpečné, no konzervy pri poklese atmosferického tlaku explodovali.

Ach, kontraband, pomyslel si Jurkovskij. Ej ty starý maškrtník. No počkaj! Dostaneš od kapitána svoje! Bykov takéto veci na palube jednoducho neznášal.

Jurkovskij sa ešte raz poobzeral po kabíne, potom zhasol svetlo a vyšiel na chodbu. Vtedy pocítil únavu, ba priam olovenú ťarchu \/ celom tele

— Dočerta, ako som zmľandravel — zahundral.

Vzápätí však pocítil, ako ho reže šnúrka, na ktorej mal na krku zavesený laryngofón, a pochopil, čo je vo veci. Klesanie sa končí. O niekoľko minút sa príťažlivosť zdvojnásobí. Nad hlavou budú mať desaťtisíc kilometrov stlačeného kyslíka a pod nohami šesťdesiattisíc kilometrov stlačeného, až tekutého kyslíka. Každý kilogram váhy tela bude vážiť dva kilogramy i viac.

— Chudák Charlie, — vzdychol si. — A úbohý Miša.