Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— Dobre! — súhlasil veselo Dauge. — A potom nám aj vy rozpoviete niečo veselé, Charlie, áno?

— Ach, vy stále žartujete, — bránil sa Mollar

— A môžete nám aj zaspievať, — nahováral ho Dauge. — Však nám zaspievate, Charlie?

— Ach, — vzdychol Mollar. — Som celkom nanič.

— Zďaleka nie, — uisťoval ho Dauge — Držíte sa výborne, Charlie. A to je najhlavnejšie. Nože, Vladimír, však sa Charlie dobre drží?

— S-samozrejme, — prisvedčil Jurkovskij. — P-pozoruhodne!

— A kapitán nespí, — pokračoval živo Dauge.

— Všimli ste si, Charlie? Náš kapitán čosi vyšpekuloval.

— Áno, — ozval sa Mollar. — Áno! Náš kapitán, to je veľká nádej.

— M-meter deväťdesiatpäť, — poznamenal Jurkovskij.

Mollar sa zasmial.

— Vy všetci žartujete, — povedal po chvíli.

— My debatujeme a pozorujeme, — tvrdil Dauge.

— Charlie, chcete sa pozrieť do periskopu? To je krása! To ešte nikto nikdy nevidel, — presviedčal Mollara a sám priložil oko k okuláru. Jurkovskij videl, ako sa mu narovnal chrbát. Dauge sa chytil oboma rukami podstavca periskopu.

— Bože môj, — zvolal. — Planétolet!

V ružovom priestore visel planétolet. Bolo ho veľmi dobre vidieť, rozoznávali na ňom všetky detaily. Podľa všetkého nebol od Tachmasibu vzdialený viac ako dva-tri kilometre. Bol to fotónový dopravný planétolet prvej triedy s parabolickým odrážateľom, pripomínajúcim rozprestretú sukňu, s guľatou obývacou gondolou a diskovitým priestorom pre náklad. Na ďaleko vyčnievajúcich konštrukciách trčali tri cigary havarijných rakiet. Planétolet visel bez pohybu. Bol celý sivý ako v čiernobielom filme.

— Kto je to? — spýtal sa Dauge takmer šeptom. — Vari len nie Petruševskij?

— P-pozri sa mu na odrážateľ, — upozornil ho Jurkovskij.

Odrážateľ sivého planétoletu bol na okraji rozbitý.

— Nemali šťastie, chlapci, — prehodil Dauge

— Ó! — vykríkol Mollar. — Tam byť ešte jeden. Druhý planétolet, presne taký istý, visel o kúsok hlbšie ako prvý.

— Aj ten má rozbitý odrážateľ, — poznamenal Dauge.

— Už r-rozumiem, — zvolal víťazoslávne Jurkovskij. — To je náš Tachmasib. Je to fatamorgána!

Išlo tu dokonca o dvojitú fatamorgánu. Dolu v hĺbke sa zrazu vynorilo niekoľko dúhovo sfarbených bublín. Prudko stúpali hore k vidine Tachmasibu, ktorá sa začala chvieť až napokon zmizla. No o kus ďalej sa zjavila znovu, dokonca až tri.

— Aké pekné bubliny, — obdivoval ich Mollar. — A spievajú!

Potom si znovu ľahol na chrbát. Z nosa mu začala tiecť krv. Posmrkával, mračil sa a občas sa pozrel na planétológov, či nevidia, čo sa mu stalo. Tí sa, samozrejme, tvárili, že nič nezbadali a usilovali sa nepozerať na Mollara. Krvácanie z nosa nemožno zastaviť. Musí prestať samo. Rádiooptika by bolo treba uložiť do pretlakovej komory, lenže… No, nič to, hádam sa zastaví aj samo od seba. Mollar ticho posmrkával.

— Aha, tam je ešte jedna fatamorgána, — ozval sa po chvíli mlčania Dauge.

Jurkovskij pozrel do periskopu. Nie, to nie je možné, pomyslel si. To nemôže byť pravda. Tachmasib sa plavne vznášal nad vrcholom obrovskej sivej skaly. Jej úpätie sa strácalo v ružovom opare. Vedľa sa vypínala druhá skala, holá, na niekoľkých miestach kolmo rozčesnutá. A o kus ďalej sa tiahla reťaz ostrých končistých vrcholcov. Do observatória doľahlo dunenie, podobné zvuku valiacej sa lavíny.

— T-to už nie je fatamorgána, — povedal Jurkovskij. — To sa podobá jadru.

— Nezmysel, — prerušil ho Dauge.

— D-dosť možné, že Jupiter predsa len má jadro.

— Hlúposti, hlúposti, — opakoval netrpezlivo Dauge.

Horský masív pod Tachmasibom nemal konca-kraja.

— Hľa, ešte, — poznamenal Dauge.

Nad skalné končiare čnela temná neforemná silueta obrovského balvanu, ktorý ako sa zjavil, tak zmizol. Vzápätí sa však zjavil druhý, tretí a ďaleko za nimi sa vŕšila sotva viditeľná obrovská masa týchto balvanov. Horský masív pomaly klesal, až celkom splynul s okolím. Jurkovskij, nespúšťajúc oči ž periskopu, si priložil k ústam mikrofón. Bolo počuť, ako mu pri tomto pohybe zapraskalo v kĺboch.

— Bykov, — zakričal do mikrofónu. — Alexej!

— Alexej tu nie je, Vladimír, — ozval sa z ampliónu navigátorov hlas, trochu zadychčaný, ale silný. — Je pri reaktore.

— M-Michail, letíme nad skalami, — oznámil mu Jurkovskij.

— Nad akými skalami? — spýtal sa vyľakane navigátor.

V diaľke sa zjavila nápadne rovná, akoby zvalcovaná rovina, ovenčená nevysokou hradbou oblých pahorkov a rovnako nečakane zasa zmizla v ružovom nekonečne.

— Ne-nevieme, — odvetil Jurkovskij.

— Hneď sa pozriem, Voloďka, — povedal Michail Antonovič.

V periskope sa znovu zjavil obraz skalnatej krajiny, no vrcholce jej hôr, čuduj sa svete, boli obrátené smerom dolu, k zemi. Bol to zvláštny, fantastický pohľad. Jurkovskij si najskôr myslel, že aj to je fatamorgána. No potom pochopil.

— Jo-Johanič, to nie je jadro planéty. To je cintorín.

Dauge nechápal.

— To je cintorín svetov, — vysvetľoval mu Jurkovskij. — Planéta ich pohltila.

Dauge dlho mlčal a potom zašepkal:

— Aké objavy, aké objavy! Prstenec, ružové žiarenie, cintorín svetov… Škoda, večná škoda.

Obzrel sa a oslovil Mollara. Ten mu neodpovedal. Ležal doluznačky v bezvedomí.

Odniesli ho do pretlakovej komory. Priviedli ho k vedomiu. Bol veľmi opuchnutý, vyčerpaný a okamžite zaspal. Keď sa vrátili do observatória, znovu si sadli k periskopom. Popod Tachmasib, popri ňom a občas i nad ním plávali v stlačenom kyslíku zvyšky neznámych svetov: horské masívy, obrovské balvany i priezračné mračná prachu. Potom prúdenie odnieslo Tachmasib stranou a v periskope bolo vidieť len prázdny ružovkastý priestor.

— Som unavený ako pes, — povedal Dauge a ľahol si na bok.

— Myslel som si, že je to jadro planéty, — poznamenal po chvíli Jurkovskij.

— Nie, to nemohlo byť jadro, — oponoval mu Dauge.

Jurkovskij si pretrel tvár dlaňami a znovu volal Daugeho k periskopu.

Ešte dlho pozorovali. Mnoho videli a počuli, alebo sa im to aspoň zdalo. Obaja boli veľmi unavení a občas sa im zatmelo v očiach. Steny observatória akoby sa rozplynuli a všade bolo iba ružové ma-rivo. Videli blesky neobyčajnej veľkosti a sily, ktoré sa križovali v tme nad Tachmasibom i pod ním v ružovej priepasti. Zazreli čosi, čo im pripomínalo vlniace sa kusy látky, ktoré s hvizdotom preplávali okolo nich. Usilovali sa rozpoznať tajomné tiene, ktoré sa občas zjavili v hmle. Škriepili sa o ích veľkosti. Počuli pískanie, vytie, hrmot i neobyčajné, tajomné zvuky, ponášajúce sa na ľudské hlasy. Dauge navrhol, aby ich zachytili na magnetofónovú pásku, no vtedy už Jurkovskij spal, ležiac na bruchu. Obrátil ho na chrbát, znovu sa vrátil k periskopu a pozoroval ďalej sám.

Do observatória sa pootvorenými dverami vplazila Rukavička, vlečúc brucho po zemi. Bola celá modrá so škvrnou na hlave a usalašila sa Jurkovskému na kolenách. Dauge ju chcel odohnať, no nemal toľko sily. Ani len hlavu už nevládal držať rovno. Aj Rukavička ťažko dýchala a ťarbavo mihala očami. Fúzy na tlame mala zježené a polmetrový chvost sa jej kymácal v rytme dýchania.

Žilinovi sa pracovalo nepredstaviteľne ťažko. Niekoľko ráz upadol do bezvedomia. Vynechávalo mu srdce a občas všetko zalievala červená hmla. V ústach cítil chuť krvi. Veľmi sa hanbil, pretože Bykov pracoval bez prestania, húževnato a rytmicky ako stroj, hoci zrejme ani jemu nebolo ľahko. Mal bledú tvár, červenú opuchnutú šiju a namáhavo dýchal.