Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— R-B-Bykov o tom iste nič nevie, — povedal Jurkovskij. A ani vedieť nebude, pomyslel si.

Dauge vzal denníky so záznamami pozorovaní a prezeral si ich. A Jurkovskij sa o ne zaujímal. Po chvíľke sa začali škriepiť o pôvode meteoritov a o príčine zrážky s nimi. Dauge sa domnieval, že išlo o náhodný roj. Jurkovskij sa skôr prikláňal k názoru, že to bol prstenec meteoritov, obiehajúcich okolo Jupitera.

— Prstenec? Okolo Jupitera? — opakoval pochybovačné Dauge.

— Áno, — trval na svojom Jurkovskij. — Už dávno som na to myslel A teraz sa mi to iba potvrdilo.

— Nie, — namietal Dauge. — To nie je prstenec. Skôr polkruh.

— Tak nech je to polkruh, — súhlasil Jurkovskij.

— Kangrén je chlapík, — pokračoval Dauge. — Jeho výpočty sú úplne správne. Presné!

— No, nie celkom, — protirečil mu Jurkovskij.

— A to už prečo? — spýtal sa Dauge.

— Preto, lebo teplota stúpa pomalšie, — vysvetľoval Jurkovskij.

— Je to vnútorné žiarenie neklasického typu, — namietol Dauge.

— Áno, neklasického, — prisvedčil Jurkovskij.

— Kangrén s tým nemohol rátať, — pokračoval Dauge.

— Mohol, — odporoval mu Jurkovskij. — Už sto rokov sa o tom polemizuje, takže s tým mohol rátať.

— Ty sa jednoducho hanbíš, — tvrdil Dauge. — Tak si sa s ním vtedy o tom v Dubline škriepil, že ti je teraz hanba.

— Si obyčajný chruňo, — nazlostil sa Jurkovskij. — Ja som rátal s neklasickými efektmi…

— Viem, — prerušil ho Dauge.

— Ak to teda vieš, — povedal Jurkovskij dôrazne, — tak potom netáraj hlúposti!

— Nekrič na mňa, — ohradil sa Dauge. — To nie sú hlúposti. Neklasické efekty, neklasické efekty… Ty si s nimi rátal, no a aký to malo význam, vidíš sám.

— Pre teba to malo taký význam, že si dosiaľ neprečítal môj posledný príspevok, — odvrkol nahnevane Jurkovskij.

— Dobre, dobre, — chlácholil ho Dauge a dodal: — Mám opuchnutý chrbát.

— Aj ja, — povedal Jurkovskij. Obrátil sa na brucho a vzoprúc sa nohami i rukami, pokúšal sa kľaknúť. Nebolo to jednoduché. Naklonil sa k periskopu a zahľadel sa doň.

— P-p-pozri sal — vykríkol po chvíli. Dauge sa pritiahol k periskopu.

Tachmasib sa vznášal v prázdnom priestore, ožiarenom ružovým svetlom. Široko ďaleko nevideli nijaký pohyb, nič, na čom by mohlo oko spočinúť. Všade vôkol bolo len ružové svetlo. Zdalo sa, že hľadíš zblízka na svetielkujúcu obrazovku.

— Smutné, čo? — ozval sa Jurkovskij.

Potom si napravil podušky a znovu si ľahol na chrbát.

— Toto ešte nikto nevidel, — povedal Dauge.

— T-takéto pozorovanie nemá cenu, — mienil Jurkovskij. — Ne-nejako by sme mali zapojiť k periskopu spektrograf.

— Hlúposť, — namietol Dauge, sotva ševeliac perami. Potom sa aj on zošmykol do podušiek a uložil sa na chrbát. — Škoda, — poznamenal o chvíľu, — veď to ešte nikto nikdy nevidel.

— Ech, či mi je nanič, keď nemôžem pracovať,— ponosoval sa ľútostivo Jurkovskij.

Dauge sa zrazu zdvihol na lakťoch, naklonil hlavu a započúval sa.

— Čo je? — spýtal sa Jurkovskij.

— Ticho! — zahriakol ho Dauge. — Počúvaj!

Jurkovskij sa započúval. Do observatória odkiaľsi doliehal slabučký, sotva počuteľný hukot, ktorý pozvoľne narastal a opäť tíchol. Ponášalo sa to na bzučanie obrovského čmeliaka.

— Čo je to? — spýtal sa Dauge.

— N-neviem, — odvetil mu potichu Jurkovskij. Potom si sadol a dodal: — Možno začína pracovať reaktor.

— Nie, to je odtiaľ, — ukázal Dauge rukou smerom k periskopu. — Nože… — a znovu sa započúval. Opäť bolo počuť postupne silnejúce dunenie, potom „obrovský čmeliak“ zmĺkol, no o sekundu sa to začalo zas.

— Treba sa na to pozrieť, — povedal Dauge. Kľakol si a tvárou sa oprel o okulár periskopu.

— Pozri! — zakričal.

Aj Jurkovskij sa zdvihol k periskopu.

Zo žltoružového nekonečna sa vynárali obrovské dúhové gule Ponášali sa na mydlové bubliny, hrajúce zelenou, modrou i červenou farbou. Na pohľad to bolo veľmi pekné, ale vonkoncom nepochopiteľné. Gule rozličnej veľkosti sa s rastúcim dunením rýchlo približovali a potom mizli z dohľadu. Dauge sa kŕčovito chytil vrúbkovaného bubna diaľkomeru. Jedna mimoriadne veľká guľa sa mihla celkom blízko Tachmasibu. Na niekoľko okamihov naplnil kabínu neznesiteľne nepríjemný bzukot. Tachmasib sa mierne zakolísal.

— Hej, observatórium, — ozval sa v amplióne Bykovov hlas. — Čo je to tam vonku?

— Fe-fenomény, — odvetil mu Jurkovskij, skloniac hlavu k mikrofónu.

— Čo? — spýtal sa Bykov.

— Akési bubliny, — začal vysvetľovať Jurkovskij.

— To vidím aj ja, — zavrčal Bykov a odmlčal sa. Bubliny zmizli.

— Hľa, — povedal Dauge. — Priemery: päťsto, deväťsto a tritisíc tristo metrov. Ak sa, pravdaže, v tomto prostredí dá merať. Viac som nestihol. Čo to len môže byť?

V ružovom priestore sa ukázali ešte dve bubliny. Hlboký basový zvuk mohutnel a znovu stíchol.

— Nikdy sa nedozvieme, čo sa tam deje, — vzdychol si Jurkovskij.

— Bubliny v plyne? — neprestával sa čudovať Dauge. — Ale napokon, akýže plyn, veď má hustotu benzínu…

Po týchto slovách sa obzrel. Na prahu otvorených dverí sedel Mollar s hlavou opretou o veraje. Koža na tvári mu pod vplyvom príťažlivosti ovisla. Čelo mal bledé a krk tmavočervený.

— To byť ja, Mollar, — hlásil sa

Ľahol si na brucho a priplazil sa k svojmu miestu pri závere vrhača bômb. Plenétológovia naňho mlčky pozerali, potom Dauge vstal, vzal svoje dve podušky a dve od Jurkovského a pomohol Mollarovi pohodlnejšie sa uložiť.

— Veľmi smutno sa cítim, — prerušil napokon mlčanie Mollar. — Nemôžem byť sám. Tak sa mi chce rozprávať. — Hovoril zrozumiteľne ale s nepredstaviteľne zlým prízvukom.

— Charlie, — oslovil ho Dauge. — Sme šťastní, že letíte s nami. — A potom ešte úprimne dodal: — Aj nám je smutno, ale my tu celý čas diskutujeme.

Mollar sa pokúsil posadiť, rozmyslel si to však a zostal ležať. Ťažko dýchal a hľadel do povaly.

— Tak čo, ako sa máme? Aký je život? — spýtal sa ho Jurkovskij.

— Život, život je krásny, — odvetil Mollar so smutným úsmevom. — Len ho je málo!

Aj Dauge si ľahol a upieral pohľad dohora. — Málo máme života, pomyslel si. Oveľa menej, ako sa nám žiada. — A polohlasne po lotyšsky zahrešil.

— Čo? — spýtal sa Mollar.

— Ale, kľaje, — vysvetlil mu Jurkovskij.

Mollar vzápätí vysokým hlasom povedal:

— Priatelia moji!

Planétológov jeho slová akoby zelektrizovali. Obaja sa naňho pozreli.

— Priatelia, — zopakoval Mollar. — Čo mam robiť? Vy ste skúsení medziplanetárni letci. Ste veľkí ľudia, hrdinovia. Áno, hrdinovia! Mon dieu! Vy ste pozerali častejšie do očí smrti ako ja pozerať do očí dievčaťa. — Žalostne pokýval hlavou. — Ja vôbec nemám skúsenosti. Cítim sa zle a chcel by som veľa povedať, no teraz je už čoskoro koniec a ja neviem, ako to povedať. Áno, áno, ako to vlastne teraz len hovoriť?

Hľadel na Daugeho a Jurkovského planúcimi očami.

— Dočerta! — zahundral rozpačito Dauge a pozrel na Jurkovského, ktorý ležal s rukami založenými pod hlavou a úkosom pozoroval Mollara

— Dočerta! — začal znovu Dauge. — Už som na to aj zabudol.

— M-môžem vám porozprávať, ako mi chceli amputovať nohu, — navrhol Jurkovskij.