Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— Voldemar, — oslovil ho zozadu Mollar. — Voldemar, pomôžte nám s polievkou! Je neobyčajne ťažká.

Jurkovskij sa obzrel. Dauge a Mollar, červení a spotení od námahy, ťahali z kuchyne plne naložený vozík s obedmi. Z misiek sa parilo. Jurkovskij im vyšiel v ústrety, no zistil, že to nie je také jednoduché. Mollar slabo vzdychol a sadol si na dlážku. Tachmasib sa celkom zastavil — to bola jeho konečná stanica.

— Kto pripravil tento obed? — spýtal sa Bykov a prebehol pohľadom po prítomných.

Michail Antonovič ťažko dýchal, v prsiach mu pískalo a hrudou sa opieral o stôl. Tvár mal červenú, spuchnutú.

— Ja, — priznal sa nesmelo Mollar.

— Čo sa stalo? — zaujímal sa Dauge.

Všetci hovorili hlbokým hlasom a s pomerne veľkou námahou; sotva zo seba súkali slová. Mollar sa pokúsil o úsmev a ľahol si horeznak na diván. Bolo mu nevoľno. Tachmasib už neklesal a preťaženie sa stávalo neznesiteľným. Bykov pozrel na Mollara.

— Tento obed vás zabije, — povedal napokon. — Ak ho zjete, viac nevstanete. Roztrhne vás, chápete?

— Och, dočerta, — poznamenal zlostne Dauge. — Zabudol som na narastanie váhy.

Mollar ležal so zatvorenými očami a ťažko dýchal. Spodnú čeľusť mal ovisnutú.

— Zjeme iba bujón, — pokračoval Bykov, — a dosť! Viac ani omrvinku! — Pozrel na Michaila Antonoviča a vyceril naňho v neveselom úsmeve zuby. — Viac ani kúsok, — zopakoval ešte raz.

Jurkovskij vzal naberačku a ponalieval bujón do tanierov.

— Ťažký obed, — povedal.

— Chutne rozvoniava, — poznamenal Michail Antonovič. — Mohol by si mi ešte ti trochu pridať, Voloďka?

— Stačí, — zakročil Bykov prísne. Pomaly chlipkal polievku, držiac lyžicu celou rukou ako dieťa.

Jedli mlčky Mollar s námahou zdvihol hlavu, no opäť si ľahol.

— Nemôžem, — povedal. — Prepáčte mi, nemôžem.

Bykov odložil lyžicu a vstal.

— Odporúčam všetkým cestujúcim ľahnúť si do pretlakových komôr.

Dauge pokrútil záporne hlavou.

— No, ako myslíte, — povedal Bykov. — Mollara tam však bezpodmienečne uložte!

— Dobre, — prikývol Jurkovskij.

Dauge vzal tanier, prisadol si k Mollarovi na diván a začal ho kŕmiť ako chorého. Mollar, ani neotvoriac oči, hlasito prehĺtal bujón.

— A Ivan je kde? — spýtal sa Jurkovskij.

— Má službu, — odvetil Bykov. Potom vstal, zobral hrnček so zvyškom bujónu a podišiel, ťažko vlečúc nohy, ku dverám.

Jurkovskij stisol zuby pri pohľade na jeho ohnutý chrbát.

— Všetko, mládenci, — poznamenal smutne Michail Antonovič. — Začínam odtučňovaciu kúru. To predsa takto nejde. Vážim teraz takmer dvesto kilogramov. Strašné čo i len na to pomyslieť. A bude ešte horšie. Ešte vždy mierne klesáme.

Dohovoril, oprel sa chrbtom do kresla a zapuchnuté ruky zložil do lona. Potom sa ešte trochu pohniezdil, vyložil ruky na operadlá a zaspal.

— Spí si, tučniak, — povedal Deuge, obzrúc sa naňho. — No, Charlie, ešte lyžicu za otecka. Tak! A teraz za mamičku …

— Nemôžem. Prepáčte, — mrmlal Mollar. — Nemôžem. Ľahnem si! — Potom čosi šepotal po francúzsky a ľahol si.

Dauge položil tanier na stôl.

— Michail, — oslovil potichu navigátora. — Miša.

Michail Antonovič ďalej nahlas chrápal.

— Ja-ja ti ho hneď preberiem, — povedal Jurkovskij. — Michail, prihovoril sa mu láskavo, — Michail, podávajú sa mäkkýše s korením.

— Č-čo? — strhol sa navigátor

— Nečisté svedomie, — poznamenal Jurkovskij.

Dauge pozrel nechápavo z jedného na druhého a potom tvrdo zaútočil na navigátora.

— Čo to tam stvárate v kabíne?

Michail Antonovič najskôr zažmurkal červenými viečkami, potom sa zamrvil v kresle a veľmi ticho povedal:

— Ach, celkom som zabudol… — a pokúšal sa vstať.

— Seď! — prikázal mu Dauge.

— T-tak čo tam robíte? — pridal sa Jurkovskij.

— Nič zvláštne, — odvetil vyhýbavo Michail Antonovič a obzrel sa pritom na dvere veliteľskej kabíny. — Naozaj nič, mládenci. Iba…

— Mí-Míša, — nedal sa odbiť Jurkovskij. — M-mne sa vidí, že on niečo vy-vymyslel.

— Hovor, brucháč, — naliehal ostro Dauge.

Navigátor sa znovu pokúsil vstať.

— S-seď! — zadržal ho Jurkovskij nemilosrdne.

— Mäkkýše. S korením. Vrav!

Michail Antonovič očervenel ako rak.

— Nie sme už deti, — povedal Dauge. — Neraz sme boli vo vážnej situácii. Čo to tam máte za tajnosti?

— Ešte je nádej, — takmer zašepkal Michail Antonovič.

— Nádej, nádej, — opakoval nespokojne Dauge. — Hovor konkrétne!

— Nepatrná nádej, — dodal navigátor. — Naozaj, chlapci, ja už musím ísť.

— A čo to vlastne robia? — nástojil Dauge. — Čo robí Ľoša a Ivan?

Michail Antonovič sa pozrel s ťažkým srdcom na dvere veliteľskej kabíny.

— On vám to nechcel povedať, — zašepkal. — Nechcel vás upokojovať planou nádejou. Alexej dúfa, že sa z toho dostaneme. Teraz prestavujú systém magnetických lapačov… Prosím vás, nechajte ma už! — zakričal napokon tenkým prenikavým hlasom. Akosi sa mu podarilo vstať a kolísavým krokom odišiel do veliteľskej kabíny.

— Mon dieu, — vzdychol si ticho Mollar a znovu si ľahol horeznak.

— Ech, to všetko sú hlúposti, — hundral Dauge.

— Napokon Bykov nevie nečinne sedieť, ani keď už smrť číha za chrbtom. Poďme! Poďte, Charlie, uložíme vás do pretlakovej komory. Tak rozkázal kapitán.

Vzali Mollara popod pazuchy, zdvihli ho a viedli na chodbu. Mollar bol taký slabý, že ani hlavu neudržal rovno. Kolembala sa mu z boka na bok.

— Mon dieu, — šeptal. — Prepáčte, ja byť celkom nedobrý medziplanetárny letec. Ja byť rádiooptik_…

Šlo sa im ťažko a navyše museli vliecť Mollara. No napokon sa predsa len akosi dostali do jeho kabíny a uložili ho do pretlakovej komory. Ležal tam poľutovaniahodný, zadýchaný, ubolený, sinavý.

— O chvíľu bude dobre, Charlie, — utešoval ho Dauge.

Jurkovskij mu mlčky zamával a v tom momente sa skrútil od bolesti v chrbtici.

— Po-poležte si, od-oddýchnite si, — dodal po chvíli.

— Dobro, ďakujem vám, súdruhovia, — ďakoval im Mollar.

Dauge potom zavrel vrchnák pretlakovej komory a zabúchal naň. Mollar mu odpovedal zabúchaním.

— No, to by bolo v poriadku, — poznamenal Dauge. — Teraz by sme sa mali obliecť do pretlakových kombinéz.

Jurkovskij zamieril ku dverám. Na Tachmasibe však boli iba tri také obleky pre posádku. Predpokladalo sa, že cestujúci budú v čase preťaženia v pretlakových komorách.

Obišli preto všetky kabíny a pozbierali podušky a prikrývky, ktoré našli. V kabíne, kde bolo observatórium, si ich potom poukladali okolo periskopov, aby mohli robiť pozorovania. Obložení zo všetkých strán poduškami potom ležali a mlčky oddychovali. Dýchalo sa im ťažko. Mali pocit, akoby im na prsiach ležal obrovský balvan.

— S-spomínam si, že v škole sme na tréningu absolvovali veľké preťaženia, — ozval sa Jurkovskij. — Mnohí sme vtedy začali pestovať „štíhlu líniu“.

— Áno, — prisvedčil mu Dauge. — Ale aby som nezabudol. Čo je to za hlúposť s tými mäkkýšmi s korením?

— Po-podarené, čo? — zasmial sa Jurkovskij. — Náš navigátor si tajne viezol niekoľko konzerv a explodovali mu v batožine.

— Ale čo? — začudoval sa Dauge. — To je kontraband. Nedisciplinovanosť. Má šťastie, že Bykov teraz nemá čas na také veci.