Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

— Začneme, — povedal Bykov a podal Žilinovi tenké zmotané lane. — Uviaž jeden koniec vo výťahovej šachte.

Bykov urobil na druhom konci slučku a utiahol si ju okolo pása. Potom si okolo krku prehodil oba testery i prekročil zábradlie.

— Uvoľňuj pomaly lano, — prikázal palubnému inžinierovi a vykročil do prázdna.

Žilin stál pri zábradlí, držal lano oboma rukami a pozeral, ako sa mohutná, neforemná postava v kozmickom skafandri pomaly kĺže po vypuklej stene zrkadla. Okolo skafandra sa tvorila ružová žiara, na čiernej vrúbkovanej kupole ležali ružovkasté tiene.

— Povoľuj rýchlejšie, — velil z laryngofónu Bykovov zlostný hlas.

Postava v kozmickom skafandri sa stratila, splynula s povrchom paraboloidu a zostalo iba tuho napnuté lesklé lano.

— Pozri sa, Ivan, — ozval sa znovu Bykov. — Dolu pozeraj! Dolu!

Hlboko dolu, kam Žilin uprel svoj zrak, vyplával z hnedej pláne obrovský belavý vŕšok, ponášajúci sa na fantastickú muchotrávku. Pomaly sa rozpínal do šírky a na jeho povrchu bolo možno rozoznať čosi podobné klbku zvíjajúcich sa vreteníc, tvoriacich akúsi vlajúcu ozdobu.

— Exosférna protuberancia, — vysvetľoval kapitán. — Je to pomerne zriedkavý jav. Čert aby to vzal. To by mali vidieť chlapci!

Mal na mysli planétológov. Stred vŕšku sa zrazu rozžiaril mihotavým bledolilavým svetlom.

— Ach! — zvolal nevdojak Žilin.

— Povoľ ešte lano! — dožadoval sa Bykov.

Žilin povolil trochu lano, nespúšťajúc očí z neobyčajného úkazu.. Najskôr sa mu zdalo, že Tachmasib letí priamo do oblaku protuberancie, ktorý si odtrhol od hnedej základne a vznášal sa v ružovkastom opare, vlečúc za sebou lepkavý chvost žltých priezračných nití. V nitiach opäť vzbĺklo bledolilavé fluidum a vzápätí celkom zhaslo. Oblak sa rozplynul.

Bykov už pracoval dosť dlho. Niekoľko ráz vyšiel na pracovnú plošinu, trochu si oddýchol a znovu sa spúšťal dolu, zakaždým iným smerom. Keď sa vrátil po tretí či štvrtý raz, mal iba jeden tester.

— Stratil som ho, — povedal stručne.

Žilin nehovoril nič, iba trpezlivo povoľoval alebo zmotával lano, zapierajúc sa pritom nohou do zábradlia. Taký postoj mu vyhovoval a umožňoval mu pozorovať okolie. No nič nezvyčajné sa už neudialo. Keď kapitán vyšiel hore po šiesty raz, vyhlásil:

— Stačí. Ideme.

V tej chvíli si Žilin všimol, že hrdzavá stena hmly vľavo od nich, oblačný povrch Jupitera, je oveľa bližšie.

Vo veliteľskej kabíne už bolo čisto. Michail Antonovič pozametal smeti a črepy a teraz sedel na svojom mieste, schúlený v kožušinovej bunde oblečenej na kombinézu. Z úst sa mu parilo. V kabíne bolo chladno. Bykov si sadol do kresla, lakťami sa oprel o kolená a upreto sa pozeral najskôr na navigátora a potom na Žilina. Navigátor i Žilin mlčky čakali.

— Opravil si prierazy? — oslovil napokon navigátora.

Michail Antonovič niekoľko ráz súhlasne prikývol.

— Ešte máme šancu, — pokračoval Bykov. Michail Antonovič sa vzpriamil a hlasito vydýchol. Žilin od vzrušenia naprázdno prehltol. — Ešte máme šancu, — zopakoval svoje tvrdenie Bykov. — Síce nepatrnú…

— Akú, povedz, Aľošeňka? — spýtal sa ticho navigátor.

— Hneď to bude, — odvetil Bykov, odkašliavajúc si. — Šestnásť percent z plochy odrážateľa je vyradených z prevádzky. Otázka znie: Dá sa využiť zvyšných osemdesiatštyri percent? Ba možno i menej, pretože asi desať percent nebudeme môcť skontrolovať pre poruchu kontrolných buniek.

Navigátor i Žilin počúvali so zatajeným dychom.

— Môžeme to v každom prípade skúsiť, — pokračoval Bykov. — Treba premiestiť ohnisko spaľovania plazmy tak, aby sa kompenzovala asymetria plochy poškodeného odrážateľa.

— Jasné, — poznamenal Žilin chvejúcim sa hlasom.

Bykov naňho pozrel a pokračoval:

— To je tá šanca, ktorú máme. My dvaja pôjdeme prestavať magnetické lapače. A ty, Michail, vypočítaš najvýhodnejšie ohnisko spaľovania vzhľadom na poškodenie odrážateľa. Hneď ti nakreslím jeho schému. Je to šialený nápad, práca na zbláznenie, ale je to naša jediná možnosť.

Michail Antonovič zdvihol hlavu a jeho pohľad sa stretol s kapitánovým. Bez ďalších slov pochopil, čo chcel Bykov povedať: že sa ich práca možno nevydarí. Možno tam dolu v podmienkach neuveriteľného tlaku napadne korózia konštrukciu lode skôr, ako predpokladali, a Tachmasib sa rozpadne ako kocka cukru v káve, ešte kým skončia potrebné prípravy. Nemali veľa času na presné výpočty novej symetrie a vedeli, že sa ešte nikdy nikomu nepodarilo také plošné straty vykompenzovať.

— Je to naša jediná šanca, — zopakoval Bykov.

— Urobím všetko, Ľošeňka, — povedal Michail Antonovič.— To nie je nič zložité, vypočítať nové ohnisko.

— Schému vyradených plôch dostaneš okamžite, musíme sa ponáhľať. Čoskoro začne narastať preťaženie a bude sa nám ťažko pracovať. A ak padneme prihlboko, vznikne nebezpečenstvo, že pri zapálení reaktora nastane reťazová reakcia v rozžeravenom ovzduší Jupitera. — Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal: — Premeníme sa na plyn.

— Tak je, na plyn, — pritakával Žilin. Už sa mu veľmi žiadalo pustiť sa do práce. Neodkladne, okamžite.

Michail Antonovič natiahol ruku s krátkymi prstami a povedal tenučkým hláskom:

— Schému, Ľošeňka! Schému …

Na paneli havarijného pultu zablikali tri červené svetielka.

— No vidíš, — poznamenal Michail Antonovič. — V havarijných raketách už dochádza palivo.

— Na-na-nabíjaj! — zvolal Jurkovskíj.

Takmer visiac na periskope, vtláčal tvár do okulára. Bol skoro vo vodorovnej polohe, dolu bruchom, s roztiahnutými nohami a lakťami. Vedľa neho voľne plávali vo vzduchu pero a hrubý denník záznamov o pozorovaní. Mollar zručne odsunul uzáver, vytiahol z poličky zásobník s bombami, a tisnúc ho zhora i zdola, namáhavo ho zasúval do nábojovej komory. Konečne zásobník nehlučne zapadol. Mollar zavrel uzáver a zahlásil:

— Hotovo, Voldemar!

Mollar sa vynikajúco držal v podmienkach bezváhového stavu. Občas, pravda, urobil prudkejší, neobozretný pohyb a zastavil sa až pod povalou kabíny. Vtedy ho museli stiahnuť späť. No na nováčika v kozme si počínal skutočne dobre.

— Hotovo, — ozval sa Dauge od exosférickáho spektrografu.

— Salvu! — zavelil Jurkovskij.

Dauge potiahol spúšť. Du-du-du-du, ozývalo sa duto z nábojovej komory. A vzápätí tik-tik-tik, zapraskal zámok spektrografu. Jurkovskij videl cez periskop ako v oranžovej hmle, ktorou sa práve Tachmasib predieral, vybuchovali jeden za druhým biele obláčky a prudko sa vznášali hore. Dvadsať obláčkov, dvadsať výbuchov bômb, vydávajúcich mezónové žiarenie.

— Vý-vý-výborne, — poznamenal ticho Jurkovskij.

Atmosferický tlak vonku stúpal. Bomby sa preto trhali čoraz bližšie.

Dauge sa vrtko obrátil a pozrel hodnoty namerané na prístrojoch.

— Zatiaľ má Kangrén pravdu, — konštatoval po chvíli. — Hľa, už aj barometer prestal pracovať. Tlak je tristo atmosfér a väčší už neregistruje.

— V poriadku, — odvetil Jurkovskij. — Nabíjaj!

— Má to vôbec význam? — namietol Dauge. — Barometer nepracuje, synchronizácia je narušená.

— Skúsime to! — nedal sa Jurkovskij. — Nabíjaj!

Potom sa pozrel na Mollara, ktorý sa smutne usmieval spod povaly.

— Grigorij, — zvolal Jurkovskij, — stiahni ho dolu.