Arkadij Strugackij - Cesta na Amalteu

Žilin už zo dve hodiny pochyboval o zmysle ich práce. Stratil akúkoľvek nádej i túžbu po živote. No zakaždým, keď sa prebral z bezvedomia, pokračoval v práci, pretože videl vedľa seba Bykova neúnavne a mlčky pracovať.

Ak sa nám podarí vyviaznuť, myslel si Žilin, nepôjdem s expedíciou na Pluto, a vôbec nikam, kým nebudem ako Ryšavý pustovník Bykov. Žilin nevedel, odkiaľ sa vzala taká čudná prezývka. Pokiaľ sa pamätal, všetci starší vedci i piloti si Bykova veľmi vážili. Ak sa z toho dostanem, zaumieňoval si v duchu, musím byť taký ako Bykov. Ak nie, musím zomrieť tak statočne ako on. Keď Žilin upadol do bezvedomia, kapitán robil aj jeho prácu, keď sa prebral, vrátil sa na svoje miesto.

Napokon Bykov povedal: „Poďme!“ a vrátili sa do veliteľskej kabíny. Michail Antonovič spal v kresle pri samopočítači. Občas nahlas zachrápal. Samopočítač nepracoval, bol vypnutý. Bykov sa naklonil ponad navigátora, vzal do ruky mikrofón a oznámil:

— Všetci cestujúci do spoločenskej kabíny, okamžite!

— Čo? — spýtal sa rozospatý navigátor. — Čo to má znamenať? Vari už…

— Už, — odbil ho Bykov. — Poďme do spoločenskej kabíny!

Počkal, kým sa Michail Antonovič, mračiac sa a postonávajúc, vyhrabe z kresla a potom povedal ešte raz:

— Poďme!

Len čo vošli do spoločenskej kabíny, Michail Antonovič zamieril ká kreslu, uvelebil sa v ňom a založil si ruky na brucho. AJ Žilín si hneď sadol, lebo sa mu triasli nohy. Na stole boli ešte taniere a lyžice od obeda, akoby boli iba pred chvíľou dojedli.

Potom sa otvorili dvere vedúce na chodbu a do kabíny vošli cestujúci. Planétológovia viedli medzi sebou Mollara, ktorý stískal v jednej ruke zakrvavenú vreckovku. Dauge a Jurkovskij ho usadili na diván a sadli si vedľa neho.

Žilin si ich obzeral. Vari aj ja mám takú papuľu? To sa pýtal sám seba a ukradomky si pošúchal tvár. Zdalo sa mu, že líca má vpadnuté a podbradok veľmi tučný asi ako Michail Antonovič. Cítil, akoby mu po tvári behali mravce. Že by mu meravela tvár?

— Tak, — vyrušil ho z úvah kapitánov hlas. Bykov vstal zo stoličky v rohu miestnosti, podišiel k stolu a oprel sa oň celou váhou.

— Tak, — začal znovu, — až dosiaľ sme sa zaoberali pre-stav-bou Tachmasibu. Pre-stav-bu sme už skončili. — Hoci sa mu akosi nedarilo správne vysloviť slovo prestavba, nevzdal sa a preslabikoval ho dvakrát za sebou. — Teraz môžeme znovu spustiť fotónový reaktor. No skôr ako to urobíme, chcem vás informovať o možných dôsledkoch. Upozorňujem vás, že som už rozhodol, a nejdem sa teda s vami radiť alebo sa pýtať na váš názor…

— Stručnejšie, Alexej, — súril ho Dauge.

— Už som rozhodol, — zopakoval Bykov, — ale myslím, že máte právo vedieť, ako sa to môže skončiť. Po prvé, spustenie reaktora môže vyvolať explóziu kyslíka okolo nás, ktorá by zničila Tachmasib úplne. Po druhé, prvé vzplanutie plazmy môže zničiť odrážateľ. Je totiž možné, že vonkajšia vrstva zrkadla už podľahla korózii. V takom prípade zostaneme tu. Chápete, čo tým myslím. Po tretie, je tu možnosť, že Tachmasib predsa len prekoná príťažlivosť planéty a…

— Rozumieme, — prerušil Dauge kapitána.

— … dopravíme zásoby potravín na Amalteu, — pokračoval Bykov. — Rozhodol som sa štartovať okamžite. Vyzývam všetkých, aby ihneď odišli do pretlakových komôr. Všetci, bezpodmienečne. Ľahnite si tam, a nijaké čertoviny! — To platilo predovšetkým pre planétológov, na ktorých sa v tej chvíli prísne pozeral. — Preťaženie bude minimálne osemnásobné. Palubný inžinier dozrie na presné splnenie rozkazu.

Ešte raz sa na všetkých pozrel spod obočia, potom sa zvrtol a pevným krokom odišiel do veliteľskej kabíny.

— Mon dieu, — ozval sa Mollar, slabo posmrkávajúc. Znovu mu začala tiecť krv z nosa.

Dauge krútil hlavou a hundral:

— Potrebujeme niekoho, kto by nám priniesol šťastie.

Žilin vstal.

— Je čas, súdruhovia, — povedal ticho. Želal si, aby sa to čím skôr skončilo. No všetci zostali sedieť.

— Súdruhovia, je čas, — zopakoval Žilin.

— P-prav-depodobnosť priaznivého výsledku nie je väčšia ako desať percent, — poznamenal zamyslene Jurkovskij, trúc si pritom rukami tvár.

Michail Antonovič stonajúc vstal z kresla.

— Mládenci, — oslovil prítomných. — Zdá sa, že sa nám prichodí rozlúčiť. Viete, pre každý prípad… Všeličo sa môže stať, — dodal a vystrúhal pritom nepeknú grimasu.

— Keď lúčiť, tak lúčiť, — ozval sa Dauge. — Tak sa teda rozlúčme.

— Ale ja neviem ako, — povedal Mollar.

Aj Jurkovskij vstal.

— Rozíďme sa radšej do pretlakových komôr, — radil. — O chvíľu prifrčí Bykov a bude zle. Má ťažkú ruku. P-pamätám sa ako dnes a bolo to veru už pred desiatimi rokmi.

— Áno, áno, — prerušil ho Michail Antonovič, — Poďte, mládenci, poďte nech sa s vami rozlúčim.

Objal sa s Jurkovským, potom s Daugem a s Mollarom.

— A ty, Miša, kde budeš? — spýtal sa Dauge.

Michail Antonovič pobozkal Žilina, vzlykol a povedal:

— V pretlakovej komore ako všetci.

— A ty, Ivan?

— Ja tiež, — odvetil Žilin.

— A kapitán?

Vyšli na chodbu a tam všetci zastali. Zostávalo im už iba niekoľko krokov do kabín.

— Alexej Petrovič hovorí, že tu nad planétou neverí automatike, — povedal ticho Žilin. — Sám bude riadiť celú operáciu.

— B-Bykov je Bykov, — poznamenal Jurkovskij, šibalsky sa pritom usmievajúc. — V-všetkých nás má na svojich ramenách.

Michail Antonovič vošiel do svojej kabíny,

— Pomôžem vám, monsieur Mollar, — navrhol mu Žilin.

— Hej, — súhlasil rádiooptik a poslušne sa zavesil do Žilina, ktorý ho zaviedol do kabíny a uložil do pretlakovej komory.

— Ako sa máte, Vaňa? — spýtal sa ho smutne Mollar. — Dobre?

— Dobre, monsieur Mollar, — prikývol Žilin.

— A čo dievčatá?

— Ó, vynikajúce, — odvetil rýchle Žilin. — Na Amaltei sú fantastické dievčiny.

Potom sa zdvorilo usmial a zavrel príklop na komore. Úsmev mu čoskoro zmizol z tváre pri pomyslení na to, čo ich čaká. Už aby sme to mali za sebou, vzdychol si v duchu.

Vyšiel na chodbu, ktorá sa mu zdala v tej chvíli strašne pustá. Pobúchal po každej pretlakovej komore a znútra mu odpovedal podobným spôsobom.

Potom sa vrátil do veliteľskej kabíny.

Bykov sedel v navigátorovom kresle. Na sebe mal kozmický skafander, ktorý Žilinovi pripomínal kuklu húsenice. Iba ryšavá hlava mu vytŕčala z kombinézy. Vyzeral celkom normálne, bol len veľmi unavený a srditý.

— Všetko v poriadku, Alexej Petrovič, — hlásil Žilin.

— Dobre, — povedal Bykov. — Nemáš strach, chlapče?

— Nie, — odvetil Žilin.

Skutočne sa nebál. Želal si len, aby sa to už čo najskôr skončilo. Zrazu veľmi zatúžil vidieť otca, ako vystupuje zo stratoplánu, mohutný, fúzatý, s klobúkom v ruke. Túžil mu predstaviť Bykova.

— No, choď už, Ivan! — vyrušil ho Bykov zo zamyslenia. — O desať minút štartujem!

— Dobrú plazmu, Alexej Petrovič, — želal mu na rozlúčku Žilin.

— Ďakujem. A choď už! — posielal ho Bykov.

Musím to vydržať, pomyslel si Žilin. Dočerta, vari to nevydržím? Prišiel ku dverám svojej kabíny a zbadal tam Rukavičku. Ledva sa vliekla, pritisnutá k stene. Keď uvidela Žilina, zdvihla k nemu trojuholníkovú hlavu a mdlo zamrkala.

— Chúďa! — poľutoval ju nahlas Žilin. Potom ju opatrne chytil za kožu na krku, vovliekol ju do kabíny, otvoril príklop pretlakovej komory, pozrel na hodinky a vložil Rukavičku dnu. Napokon vošiel aj on do pretlakovej komory a zatvoril za sebou príklop. Ležal v úplnej tme, počul, ako okolo šumí vzduch, a cítil, že tlak sa vyrovnáva a telo každým okamihom stráca na váhe. Cítil sa neobyčajne príjemne. Iba Rukavička sa občas zahniezdila a fúzami, ostrými ako tŕne, ho pichala do ruky. Musím vydržať, pripomínal si znovu, musím. Tak ako on. Vo veliteľskej kabíne Alexej Petrovič Bykov stlačil ukazovákom vrúbkovanú klávesnicu štartu.