Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Posledný lístok.

„Drahý Timofej Fiodorovič!

Dovoľte, aby som sa vám poďakovala za všetko, čo ste pre mňa a moju dcérku Oľgu urobili. Ako sa vám vodí? Spomeniete si niekedy aj na mňa?“

Pod tým boli popísané ešte dva riadky, no nedali sa prečítať, lebo boli viackrát preškrtané. A bola tam nakreslená borovica. Alebo jedľa. No veľmi neobratne.

Prešlo niekoľko dní. Pavlyš spal a jedol pod svojím tentom a do dlhých chodieb lode vychádzal len do „práce“. Málokedy nadväzoval spojenie.

Po celý čas chodil po Nadeždiných stopách, všetko — loď, jej chodby, sklady, kúty — videl Nadeždinými očami.

Teraz, keď pozná každé slovo v jej zápiskoch, každý jej krok, keď si objasnil význam jej skutkov, keď sa dostal aj na miesta, kam Nadežda nemohla, no kde sa rodili rozhodnutia určujúce osud lode, Pavlyš si už domyslel, čo sa potom odohralo, už vedel, a nemusel hádať.

Zničené vedenie, prevrátený robot, tmavá škvrna na belavej stene, čudný chaos v riadiacej kabíne, stopy po pustošení v mozgu lode — všetko vytváralo obraz posledných udalostí, na ktorých sa priamo zúčastnila aj Nadežda. A Pavlyš už dokonca ani nehľadal stopy, vedel, že tam a tam by mohli byť. A keď ich nenachádzal, šiel ďalej dovtedy, kým nové dôkazy opäť nepotvrdili, čo už vedel.

…Nadežda sa ponáhľala dopísať posledný lístok. Teraz veľmi ľutovala, že za posledné týždne písala tak málo. Zrazu jej napadlo: odletím s trepangmi, a raz sa možno dostane loď do rúk rozumných bytostí, ktoré jej denník dopravia na Zem. A tam ju budú preklínať, že podrobne neopísala svoj pobyt na lodi, deň po dni, neopísala ani trepangy, hoci ich teraz pozná ako svojich príbuzných, ani ostatné tvory, ktoré boli na lodi — niektoré z nich už dávno zahynuli, iné putovali do múzea a tým ostatným je tiež súdené zahynúť, lebo trepangy zistili — omnoho lepšie sa vyznajú v hocakej technike ako Nadežda — prečo sa loď tak dlho nevracia späť na materskú planétu: nie preto, že by to azda malo tak byť, ale došlo k poruche jej systému. Ak nezasiahnú, loď bude do súdneho dňa blúdiť vo Vesmíre a pomaly bude chátrať, umierať.

Posledné dni mala Nadežda veľmi naponáhlo. Robila všeličo možné, často aj to, čomu sama nerozumela, no vedela, že je to dôležité a nevyhnutné, aby dosiahli cieľ, ktorý trepangy vytýčili.

A teraz, len čo dopíše, poukladá si veci, ktoré so sebou vezme, a poponáhľa sa otvoriť troje dverí, ktoré jej trepangy vyznačili do plánu. Ony ich nevedia otvoriť, sú pre nich privysoké.

Nadežda pochopila, že poletia tým „člnom“, ktorý ju kedysi zajal. No nato bude treba vyradiť hlavný stroj. Inak sa k člnu nedostanú, stroj ich jednoducho nepustí z lode. I tu mohla byť Nadežda veľmi užitočná.

Nadežda nespala už druhú noc. Nielen preto, že sa jej zmocnilo vzrušenie, ale najmä preto, že trepangy vôbec nespali a nechápali, načo potrebuje spánok. Práve si chcela ľahnúť, keď zrazu v mozgu pocítila impulz — to ju volali trepangy.

Keď ukladala lístky, zapochybovala, či ich tu vôbec má nechať. Má ich azda vziať na čln? Nie, rozhodla sa, veď ona môže hocikedy svoj príbeh porozprávať, ale tu, na lodi, nič neostane.

Impulz do mozgu. Treba sa poponáhľať. Zrazu sa jej zmocnila predtucha, že sa sem už nikdy viac nevráti. Život, ktorý doposiaľ plynul tak strašne pomaly a jednotvárne, zrazu nabral veľkú rýchlosť a naplno sa rozbehol. A práve teraz sa môže vyslobodiť…

— Pokúsime sa nasmerovať loď k našej planéte, — povedali jej trepangy. — No je to veľmi riskantné. Musíme si preto podriadiť mozog lode. Ak sa nám to nepodarí, pokúsime sa ho vyradiť a vezmeme si záchranný čln. No či poletí tam, kam chceme, či ju budeme vedieť riadiť, ešte nevieme. Preto nám možno aj hrozí smrť. Musíš to vedieť aj ty.

— Viem, — povedala Nadežda. — Bola som vo vojne.

No trepangom to nič nehovorilo.

Trepangy nemárnili čas. Vyhotovili takú palicu, ktorou keď udrieš Nevedka, zastaví sa a automaticky sa vypne. Dali ju aj Nadežde. Mala ísť ako prvá a otvárať dvere.

Dva trepangy išli hneď za ňou. Ďalšie dva sa poponáhľali, vydriapali sa, skackajúc navrch, kde bola akási kabína so strojmi — akoby kapitánsky mostík na lodi, lenže bez okien.

— Čaká nás troje dverí, — zopakoval trepang. — Lenže za poslednými možno nebude vzduch. Alebo bude inakší, ako bol v našich kabínach. Hneď nevojdi. Počkáme, kým sa nenaplní vhodným vzduchom. Jasné?

Trepangy vždy všetko hovorili jasne, veľmi sa usilovali, aby Nadežda pochopila ich príkazy a želania.

Za prvé dvere sa Nadežda už raz dostala. Pamätala sa, že je tam široký priechod a pri stenách stoja rezervní Nevedkovia. Ako mŕtvoly. Trepangy jej povedali, že Nevedkovia sa tam nabíjajú i odpočívajú. Kedy tu predtým bola a čo chcela, sa už nepamätala. No chodbu so strnulými Nevedkami vo výklenkoch si jasne pamätala.

— Nič ti neurobia, — povedal Dola. — Sme ozbrojení.

— Len sa neutešuj, — odvetila Nadežda.

— Radšej nič neriskuj, — povedal Dola. — Bez teba sa von nedostaneme. Pamätaj na to!

— Uvedomujem si to. Neboj sa.

Nadežda prešla rukou po štvorci v stene a dvere sa odchýlili. V tej chodbe akosi zvláštne smrdelo — bol tam sladkastý a akoby pripálený vzduch. Všetky výklenky boli obsadené.

— Teraz sa musia dlhšie nabíjať, — povedal Dola, ktorý liezol za ňou. — Všimla si si, že ich bolo nejako málo na našich chodbách?

— Áno, všimla som si, — povedala Nadežda.

— Pozor!

Jeden z Nevedkov zrazu prudko vyskočil z výklenku a vrhol sa k nim, aby im zastal cestu.

— Rýchlo, — povedal Dola. — Pohni!

Nadežda pobehla dopredu a chcela Nevedka preskočiť, keď sa jej vrhol k nohám.

No Nevedko — ako len na to mohla zabudnúť? — tiež podskočil a šľahol ju prúdom. Našťastie nie príliš silne. Zrejme sa ešte nestačil nabiť. Nadežda spadla na kolená a vypadla jej palica.

Nevedka zastavil Dola, ktorý mal takú istú palicu ako Nadežda, ibaže kratšiu.

— Čo ti je? — spýtal sa. Jeho hlas bol sipľavý, nevýrazný, no podľa impulzov v hlave Nadežda vedela, že sa znepokojuje.

— Nič, — povedala Nadežda, vstala a nútila sa zabudnúť na bolesť. — Poďme ďalej.

K najbližším dverám bolo takých dvadsať krokov. Ešte jeden Nevedko vyliezol z výklenku, no pomaly.

— Stroj už dostal signál, — povedal Dola. — Sú s ním v spojení.

Nadežda pobehla krivkajúc k dverám, no štvorec na obvyklom mieste nenašla.

— Neviem ich otvoriť, — povedala.

No nik jej neodpovedal.

Obzrela sa. Dola stál za ňou. Nehybne. Druhý trepang paličkou odbil naraz troch Nevedkov.

— Rýchlo, — povedal napokon Dola.

— Niet tu azda inej cesty? — spýtala sa Nadežda a cítila, že jej chladnú ruky. — Tieto dvere neotvoríme.

— Inej cesty niet, — povedal Dola pošepky. Jeho hlas prichádzal akoby odkiaľsi z hlbky a z diaľky. Dvere boli beznádejne zamknuté.

Iní Nevedkovia, malátni, pomaly vyliezali z výklenkov a zdalo sa, akoby sa na trepanga valilo stádo obrovitých pánbožkových kravičiek.

Zrazu sa dvere otvorili. Prudko sa rozleteli, Nadežda len-len že stihla odskočiť.

Aj Dola stačil uhnúť. Trepangy niekedy vedia veľmi svižne skákať.

Z dvier vyskočil Nevedko, ktorého Nadežda predtým ešte nikdy nevidela. Bol takmer taký vysoký ako ona, no nepodobal sa na korytnačku ako ostatní, pripomínal skôr guľu. Mal tri článkované ruky a hlasno a hrozivo vrčal, akoby chcel odstrašiť tých, čo sa odvážili prísť až sem na zakázané miesto.