Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Keď Pavlyš dočítal tento lístok, Dag povedal:

— V podstate uvažovala celkom logicky.

— Mala na to dosť času, — povedal Sato.

— Čas! — rozčúlil sa Numilin. — Veď nevedela nič o kozmických letoch.

— Zrejme to bola prieskumná loď, — odvetil Pavlyš. — No je tu jedna záhada. A Nadežda ju odhalila.

— Záhada? — spýtal sa Sato.

— Podľa mňa je to veľmi zvláštne, že taká obrovská loď, ktorá sa vydala na ďalekú cestu, nemá vôbec spojenie so základňou, s materskou planétou. Podľa všetkého letí veľa rokov. Za také obdobie informácie strácajú na aktuálnosti.

— Nesúhlasím s tebou, — povedal Dag. — Keby si tak bol na ich mieste! Predstav si, že takých lodí je niekoľko. Každá má pridelený určitý úsek Galaxie. Dajme tomu, že lietajú veľa rokov. No a život v organickej podobe objavia prinajlepšom v jednom z tisíc prípadov. V každom prípade hromadia informácie. Čo je to sto rokov pre vyspelú civilizáciu, ktorá si môže dovoliť vyslať takých prieskumníkov? A potom si len tak pre zaujímavosť prezrú trofeje a rozhodnú, kam vyšlú expedíciu.

— Zmocnia sa všetkého, čo sa im dostane do rúk? — spýtal sa Sato, neskrývajúc nevraživosť k majiteľom lode.

— Podľa akých kritérií majú roboty rozlíšiť, či ide o rozumné bytosti?

— Tak napríklad Nadežda bola oblečená. Videli aj naše mestá.

— To nie je dosť presvedčivé, — povedal Pavlyš. — Môžu to byť pre nich mraveniská. Kde je záruka, že inde rozumné bytosti nechodia nahé a neobliekajú svoje domáce zvieratá?

— A pravdepodobnosť, že naďabia práve na rozumné bytosti, je predsa taká malá, — dodal Dag, — že s tým akiste ani nerátajú. V každom prípade sa usilujú o to, aby všetky ich trofeje zostali pri živote.

— Mlátime prázdnu slamu, — zhrnul Pavlyš a vzal do ruky ďalší lístok. — Nič zatiaľ nevieme o tých, čo vypustili loď. A nevieme ani to, čo tým sledovali. V našom úseku Galaxie sme sa s nimi nestretli. To znamená, že sú zďaleka. Vieme iba, že nás navštívili a že sa z neznámych príčin nevrátili domov.

— Možno, že je to tak lepšie, — povedal Dag.

„Raz, ak to ešte stihnem, napíšem o svojich prvých rokoch v zajatí. Teraz sa už na všeličo pamätám iba hmlisto, zdá sa mi to všetko také vzdialené, aj strach, aj zúfalstvo, aj to, ako som hľadala východ, ako som sa chcela dostať k nim do centra a zničiť všetky ich stroje. Aby sme stroskotali! Vtedy som takto uvažovala, lebo som sa bála, že opäť priletia k nám na Zem a čosi vyvedú. Hneď som však pochopila, že s ich loďou si tak ľahko neporadím. Akiste by tu ani sto inžinierov neprišlo na to, ako čo funguje. Teraz by som sa však už mala vrátiť k udalostiam, ktoré sa odohrali nedávno, pred pár mesiacmi, týždňami, po tom, čo som si zohnala papier a začala si písať denník. Noví zajatci, ktorých dovliekli naposledy, sa dostali na to isté poschodie, kde teraz bývam ja, zrejme preto, lebo potrebujú ten istý vzduch. Spočiatku ich držali v komôrke, akoby v karanténe, na prvom poschodí, a potom ich umiestnili do veľkých kabín vedľa môjho kráľovstva. Vtedy sa ma zmocnila nádej: čo ak sú to ľudia alebo aspoň mne podobní? No keď som ich uvidela — nazrela som, keď im Nevedkovia niesli jedlo — pochopila som, že som sa opäť iba strašne sklamala. Raz som v Jaroslavli videla predávať v obchode trepangy. Vtedy som sa čudovala, ako môžu ľudia jesť také svinstvo! Noví väzni mi ich čímsi pripomínali. V kabíne ich umiestnili po dva. Boli veľké asi ako psy, klzké a odporné. Prišlo mi vtedy zle a zavrela som sa do svojej kabíny. Ani som si o nich nič nezapísala do denníka. Na druhý deň som všetko rozpovedala svojej dračici, no ona samozrejme nič nechápala. Trepangy z kabíny nevypúšťali. Vzápätí som sa dozvedela, že ich je päť — dva sú v kabíne, tri v klietke za železnými dverami. O niekoľko dní som ich uvidela. Zistila som aj to, čo jedia, lebo Nevedkovia ubrali z mojej záhradky a v šaflíkoch začali pestovať akúsi pleseň, zrejme živú, lebo sa hýbala a nepríjemne zapáchala. A túto pieseň dávali trepangom.

Hoci som k trepangom cítila odpor, vedela som, že je to nespravodlivé. Nič zlého mi predsa neurobili. Tak som si zvykla žiť medzi kadejakými príšerami a čudnými tvormi, že sa mi dokonca o nich už ani nesníva. Z mojich škrabancov na stene, ktorými odratúvam dni strávené v zajatí, vznikol taký nekonečný a jednotvárny stĺpec, až mi z toho prišlo zle. No keď sa zamyslím, zisťujem, že každý deň sa dozviem čosi nové. Aký je len človek zvláštny tvor! Veď i ja môžem byť pre niekoho hrozný netvor. Možnože i pre moju dračicu.

Napadlo mi, či tieto trepangy nie sú schopné aspoň trochu myslieť. Raz, keď som prechádzala popri ich klietkach, hľadeli na mňa a začali sa hýbať. Išla som zo záhradky so zväzočkom reďkoviek v ruke. Boli drobné a zvädnuté, no predsa to len boli vitamíny. Jeden trepang sa tmolil tesne pri mreži. Zdalo sa mi, že chce vylomiť zámok. Nuž čože, pomyslela som si, veď aj mne to neraz napadlo. V prvé dni, keď som bola zamknutá, i potom, keď ma zatvárali, lebo sme sa blížili k cudzím planétam. Zarazilo ma to. Čo to má znamenať? Správajú sa presne tak ako ja. Azda myslia? No keď ma trepang zbadal, zasyčal a odplazil sa dovnútra. Jeden Nevedko bol nablízku /ani som ho nezbadala, už som si na nich tak zvykla/ a šľahol trepanga elektrinou. Takto trestajú. Trepang sa schúlil. Okríkla som Nevedka a chcela som ísť ďalej, no zrazu sa ušlo i mne. Tak silno ma šľahol prúdom, že som spadla a reďkovky sa mi rozkotúľali po dlážke. Zrejme mi chcel naznačiť, že s trepangmi sa nemám čo baviť. Len-len že som sa pozviechala, svaly ma v poslednom čase pobolievajú, a odišla som do svojej kabíny. Hoci tu žijem už dosť dlho, nemôžem si zvyknúť, že som tu pre nich ako králik v laboratóriu. Veď ma hocikedy môžu zabiť a strčiť do múzea, do banky. A nič sa im za to nestane. Stisla som zuby a odišla.

Len potom vysvitlo, akú službu mi tým úderom Nevedkovia urobili. Trepangy si spočiatku mysleli, že patrím k ich pánom. Dokonca ma pokladali za ich veliteľa. Keby ma Nevedko nebol potrestal, naďalej by ma boli pokladali za nepriateľa. No takto po troch dňoch, keď som išla popri nich k laboratóriu, aby som ošetrila dračicu, vidím, že sa jeden trepang plazí popri mreži a sipí. Ticho sipí. Obzrela som sa: Nevedkovia nikde. „Čože by si rád, milý,“ pýtam sa, „nie je ti azda dobre?“ Za tie dni som si už na ne tak zvykla, že mi už vôbec neboli odporné ako prvý deň. Ale trepang iba sipí a štrkoce. Vtedy som pochopila, že sa so mnou zhovára. „Nerozumiem,“ odvetila som a chcela som sa usmiať, no rozmyslela som si to. Možno by som im tým pripomínala vlka, ktorý cerí zuby. Zrazu sa na chodbe objavil veľký Nevedko, ruky mal ako kováčik. Smetiar. Hoci som vedela, že títo nebijú prúdom, išla som ďalej. Nechcela som, aby ma videli pri ich klietkach. Keď som sa vracala, znova som si pri nich postala, porozprávala. Aspoň sa mám komu posťažovať. Napadlo mi: možno by sme sa lepšie dorozumeli písomne. Napísala som na lístok svoje meno, ukázala som to trepangovi a vyslovila ho nahlas. No obávam sa, že to nepochopil. Na druhý deň sa jeden trepang pobil s Nevedkami. Podľa všetkého sa mu podarilo otvoriť zámku, no chytili ho na chodbe. Zrejme natrafil na smetiarov a tí ho riadne dobili, kým privolali ostatných. Určite sa bránil. Bola som na chodbe, začula som lomoz, pribehla som, ale bolo už neskoro. Preložili ho do osobitnej komory a dali mu novú zámku. Vidím, že ostatné trepangy v klietkach sú rozrušené a znepokojené. Pokúsila som sa dostať do komôrky k trepangovi, ktorého izolovali. No Nevedkovia ma nechcú pustiť. Nebijú ma síce prúdom, no jednoducho ma nepustia. Vtedy som sa rozhodla, že zlomím ich zaťatosť. Stala som si ku dverám a čakám. Keď otvorili dvere, podarilo sa mi nazrieť dnu. Trepang leží na dlážke celý doráňaný. Nato som sa pobrala do laboratória, vzala som si lekárničku — nie je to prvý raz, čo musím poskytnúť prvú pomoc — a vošla som do komôrky. Keď ma Nevedko chcel zastaviť, ukázala som mu, čo mám v taške. Nevedko znehybnel. Vedela som, čo to znamená: radí sa so Strojom. Čakám. Prešla minúta. Zrazu sa Nevedko odstúpil — nech sa páči, choď si. Pri trepangovi som presedela tri hodiny. Preháňala som Nevedkov ako svojich ošetrovateľov. Doniesli mi vodu aj podložku pre trepanga, iba jedno som nemohla dosiahnuť — aby sem priviedli ešte jedného trepanga. Veď trepang by oveľa lepšie vedel, čo potrebuje môj pacient. Zarazilo ma, že vo chvíli, keď Nevedkovia neboli v komôrke, trepang opäť zasyčal. Z toho syčania som vyrozumela otázku: „Nie je ti dobre, milý?“ Pochopila som, že si zapamätal, čo som mu hovorila, a pokúša sa ma napodobniť. A vtedy som prvý raz za tie dlhé mesiace pocítila ozajstnú radosť…