Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Odkiaľsi — možno z jeho pŕs, možno, zhora — vzbĺkol plameň, zaplnil celú chodbu, preletel tesne popri Nadežde, ktorá pocítila jeho spaľujúcu blízkosť. Prižmúrila oči, a tak nevidela, že Dola schmatol veľkú palicu a zastavil Nevedka, ktorý znehybnel.

Korytnačky, ktoré sa zhŕkli vo vzdialenejšom kúte chodby, tmavli, akoby uhoľnateli, a druhý trepang, ktorý ich „kryl“, nestihol odskočiť, keď sa otvorili dvere, a vzápätí sa premenil na kopu popola na dlážke.

Nadežde sa zdalo, že sa jej to všetko iba sníva, akoby sa jej nebezpečenstvo a smrť ani netýkali. Pochopila, že teraz sa musí čo najskôr dostať cez druhé dvere, lebo sa môžu každú chvíľu zatvoriť a potom všetko, kvôli čomu zomrel Bal a aj tento trepang, stratí zmysel.

Dola ju vzápätí nasledoval, ani sa neobzrel. Za druhými dverami bola okrúhla miestnosť, akoby horná polovica gule. Len tak-tak to stihli. K dverám sa už valil ďalší Nevedko.

Jeho úlohou však zrejme bolo šľahať a páliť len v chodbe, a stroj už nestihol dať nový príkaz. Dola sa naňho vrhol a zneškodnil ho skôr, než mohol dačo podniknúť.

Nadežda sa ocitla pred viacerými dverami, celkom rovnakými, a obrátila sa k Doloví, aby jej povedal, ako ďalej. No on sa už hnal dopredu, uhýbajúc ako vyľakaná húsenica, vysoko dvíhajúc chrbát, prekĺzol popri dverách, iba na zlomok sekundy sa pred nimi zastavil, akoby vetril, čo je za nimi.

— Tu, — povedal, — hľadaj otvor.

Nadežda už aj bola pri ňom. Tie dvere tiež nemali záporu. Nadeždy sa zmocnilo tupé zúfalstvo. No len tak sa rukou dotkla dverí, a tie akoby len na to čakali, vzápätí sa zvalili.

Ocitli sa pred Strojom. Pred pánom lode, pred tým, čo vydával rozkazy pristáť na cudzích planétach a brať všetko, čo sa len dá, pred tým, čo udržiaval na lodi poriadok, kŕmil, trestal a strážil zajatcov i korisť.

Stroj — to bola vlastne stena s nespočetnými okienkami, rôznofarebnými lampôčkami, sivými a modrými platňami a pákami. Bol to Stroj — nič viac. Nadeždu to ohromilo. Nebola sklamaná, ale ohúrená, lebo za tie roky, čo tu strávila, veľakrát si predstavovala pána tejto lode a pripisovala mu tie najstrašnejšie črty. A práve táto neosobnosť ju ohromovala.

Malý Nevedko, ktorý sedel kdesi hore na stroji, sa zošuchol a prikotúľal k nim. Nadežda ho chcela udrieť palicou, no palicu mal Dola, priplazil sa v ústrety Nevedkovi a zastavil ho.

— Čo teraz? — spýtala sa Nadežda, lapajúc dych. Dola neodpovedal. Stál pred strojom, krútil tou svojou červíčou hlavou a obzeral si ho.

Čosi cvaklo, akoby od Dolovho pohľadu, a v miestnosti sa rozľahlo hlasné prerušované sipenie. Nadežda odskočila, no hneď sa dovtípila, že je to hlas druhého trepanga.

— Všetko v poriadku, — povedal Dola. — Naddvihni ma. Otočím tou pákou.

Nadežda ho zodvihla a Dola čosi pomajstroval v stroji.

— To sú naši, — povedal Dola, keď sa znovu spustil na dlážku a prekĺzol popri stroji, — napojili sa na riadiaci pult. Keď bude všetko fungovať, budeme môcť riadiť loď.

Dola sa započúval do sipenia a hovoril Nadežde, čo má robiť, keď sám nedočiahol nejakú páku alebo gombík. A Nadežda zrazu pochopila, že sú vlastne „v strojovni“ lode a „kapitán“ im z mostíka vydáva rozkazy: „Spomaliť, pridať.“ A čoskoro poletia ďalej, domov.

Zmocnila sa jej akási zvláštna, sladká únava. Sadla si na dlážku, lebo nohy jej vypovedali poslušnosť, a povedala Dolovi:

— Trocha si oddýchnem.

— Dobre, — povedal a ďalej počúval, čo mu hovoria priatelia.

— Oddýchnem si a potom budem pomáhať.

— Pokúšajú sa prepojiť stroj na ručné riadenie, — povedal jej Dola po chvíli a jeho hlas k nej doliehal akoby zďaleka.

Zrazu Dola vykríkol. Nadežda ešte nikdy nepočula trepangy kričať. Muselo sa udiať čosi, čo ho strašne vyľakalo.

Svetielka na čelnej strane stroja rad-radom vyhasínali, blikali čoraz slabšie, akoby sa lúčil priateľ s priateľkou.

— Rýchlo, — povedal Dola. — K člnu.

S niečím nerátali. Kdesi v stroji, ktorý sa navonok podrobil vzbúreným zajatcom, sa ukrývali bunky, ktoré prikázali stroju zastaviť sa, vypnúť, nepodriadiť sa cudzím.

Nadežda sa zdvihla, cítila, že ju Dola postrkuje, súri, no akosi sa nemohla naozaj zľaknúť: jej vedomie sa kŕčovite držalo spásonosnej myšlienky: „Už je všetko za nami, už je dobre, ide sa domov.“

Aj keď bežala za Dolom po chodbe popri spálených Nevedkoch, keď vybehli von a Dola jej kázal priniesť do člna jedlo a akési okrúhle, ťažké predmety, s ktorými jej pomáhal, ešte stále sa utešovala myšlienkou, že azda sa to všetko dobre skončí. Veď predsa premohli Stroj!

Pri otvore, ktorým sa vchádzalo do člna, Nadežda zložila veci a opäť sa vrátila. Dola sa jej snažil vysvetliť, no zabúdal slová a mýlil sa, že stroj teraz prestal produkovať vzduch a teplo, a preto loď čoskoro vyhasne, a že keď rýchlo všetko nenaložia a nepripravia čln na odlet, nič ich už nezachráni.

Dva trepangy pribehli z veliteľského mostíka, privliekli akési prístroje a začali sa tmoliť v člne. Nadeždu si vôbec nevšímali, pohybovali sa rýchlo, no presne, akoby každá ruka — trepangy ich majú dvadsať — robila čosi iné.

Ako dlho trval tento zhon a chvat, Nadežda si neuvedomila, no keď sa po desiaty či dvadsiaty raz vracala do skleníka, cítila, že sa v lodi citeľne ochladilo a že sa ťažšie dýcha. Prekvapilo ju aj to, že sa Dolova predpoveď tak rýchlo splnila. Loď je predsa uzavretá. Nevedela však, že zariadenie, ktoré pohlcovalo vzduch, čistilo ho a ohrievalo, pracovalo naďalej, no zariadenie, ktoré malo vzduch vpúšťať do lode, sa už vyplo. Loď pomaly odumierala, ale niektoré jej systémy, čo Nadežda taktiež nemohla vedieť, budú ešte dlho pracovať — mesiace, ba aj roky.

Nadežda chcela ešte zájsť do kabíny a vziať si svoje veci, no Dola jej povedal, že o niekoľko minút musia štartovať, a tak sa rozhodla, že namiesto nich radšej dovlečie ešte jednu guľu so vzduchom, ktorý budú všetci potrebovať. Veď bez sukne, šatky a šálok za zaobíde.

Vliekla guľu po chodbe, a hoci bolo na lodi zima, priam blčala. Zadychčala sa.

Keby nebola taká rozrušená — myslela na to, ako sa čo najskôr dostať do člna — iste by bola zbadala veľkého Nevedka, ktorý mal akiste strážiť iné miesto na lodi, no zrejme vytušil, že sa na lodi deje čosi nedobré, keď sa vypol stroj, a rozbehol sa po chodbách, aby odhalil príčinu poruchy.

Nadežda sa ponáhľala k člnu, mala prejsť už iba pár krokov, keď ju Nevedko, ktorý spozoroval čln a nasmeroval svoj ohnivý jazyk k otvoru, aby spálil všetko, čo bolo vnútri, zbadal. Nevedno, čo si zrazu zmyslel, a či vôbec myslel, no zmenil smer lúča.

Ten zlomok sekundy využil Dola nato, aby zavrel otvor. Ďalší Nevedkov výstrel už len opálil blok člna.

Nevedko, vybijúc všetku svoju energiu, znehybnel nad kôpkou popola. Dola odkryl otvor a zrazu všetko pochopil. Nemohol sa už dlhšie zdržať. Možno keby to bol človek, bol by vzal popol, čo zostal po Nadežde, a pochoval by ju doma. No u trepangov to nie je zvykom.

Dola zaskrutkoval príklop otvoru, čln sa odtrhol od umierajúcej lode a vzlietol k hviezdam, k jednej z nich, kde mali trepangy svoj domov. Nevedeli ešte, či sa k nej vôbec dostanú…

Pavlyš zodvihol z dlážky obhorený zdrap látky — všetko, čo zostalo po Nadežde.

Vstal a podišiel k vyhasnutému, zničenému robotu, ktorý urobil všetko, čo sa od neho vyžadovalo, k robotu, ktorý tu tak stál celé tie roky, kým loď padala do vzduchoprázdna. Robot splnil svoju povinnosť — chránil loď pred prípadným nebezpečenstvom.