Kir Bulyčov - Zakon pre draka

Rževskij sa zahľadel na opadávajúcu omietku na poschodí a pomyslel si, že už volá po oprave. Hneď si dá zavolať Aleviča. Že mu samému už nie je hanba!

Chodba bola už prázdna, všetci sa už rozišli po oddeleniach a laboratóriách. V úzkej predsieni pred Rževského kanceláriou tiež nikto nebol. Na sekretárkinom stole bol lístok:

„S. A.! Som na závodnom výbore. Hodnotíme pioniersky tábor. Lena.“

Vedľa leží niekoľko úradných obálok — pozvánky. Nové číslo anglického časopisu. Autoreferát z Leningradu.

Rževskij mal odrazu náladu pod psa. Hľadal dôvod, nechcel si priznať, že na vine sú baraky. Čože to vlastne chcel urobiť? Predvolať Aleviča? Nie, najprv by si mal prezrieť poštu…

Za odchýlenými dverami v kancelárii začul šramot. Potom slabé vrzgnutie. Niekto otváral strednú zásuvku jeho písacieho stola. To mu ešte chýbalo!

Rževskij práve chcel vykročiť ku kancelárii, no zrazu sa zastavil. Premkol ho strach.

Ten strach bol iracionálny. Riaditeľ ústavu sa bál vojsť do vlastnej kancelárie. Rževskij stál a načúval. Hrozne si želal, aby odtiaľ vyšla Léna a povedala: „Trocha som vám na stole upratala.“ No v kancelárii bolo tma, závesy zatiahnuté. Léna by ich určite bola roztiahla.

— Je tu niekto? — spýtal sa Rževskij vo dverách. Hlas mu zlyhal. Musel si odkašlať.

No tomu, čo sa ukrýval v prítmí, sa akosi nechcelo odpovedať. Mlčal, nehýbal sa.

Musí vojsť a rozsvietiť. No zažať v kancelárii nie je také jednoduché. Treba urobiť také dva kroky, aby sa človek dostal k vypínaču na stene vpravo. Od dvier sa nedá dočiahnuť. Na kieho čerta tam zavesili také tmavé závesy? Vari sa tu bude premietať, či čo?

V kancelárii nebolo celkom tma. Oči rozoznali stôl v tváre T. Skrine pri stenách… Rževskij vstúpil do miestnosti a pritískajúc sa chrbtom k stene, približoval sa k vypínaču. Už-už sa ho dotýkal, keď vtom za stolom zbadal tmavú postavu. Zazdalo sa mu, že telo nemá tvár. Vlastne tvár bola čierna, a takisto aj telo a ruky… Tmavá hlava sa pohla, sledujúc Rževského. Vo svetle vnikajúcom dverami sa zaligotali malé očká.

A zrazu mohutné tmavé telo vyletelo, akoby ho vymrštila pružina, a vrhlo sa k Rževskému.

Sotva si mal čas uvedomiť, že telo mieri k dverám. Aj on sa k nim teda vrhol.

Bol pri dverách vo chvíli, keď sa tam dovalila aj čierna masa. Odletel nabok, udrel sa o stôl, svet sa mu zakrútil pred očami, prepadal sa do priepasti… Na niekoľko sekúnd stratil vedomie. Prebral sa na bolesti v chrbte a nohe.

Na strašný nárek a vresk na chodbe.

Na dupot. Krik.

Uvedomil si, že sedí na dlážke a chrbtom sa opiera o sekretárkin stôl.

Alevič pribehol prvý, pomohol riaditeľovi na nohy, chcel privolať prvú pomoc, no Rževskij mu prikázal, aby mu pomohol do kancelárie.

Alevič roztiahol závesy, zodvihol prevrhnuté kreslo. Ľútostivo potriasol hlavou a opakoval:

— Bolo vám to treba! Len si pomyslite!

Sergej Andrejevič mlčal.

Sadol si do kresla. Pozrel do odchýlenej zásuvky, vybral z nej pokrkvaný červený papier, vyrovnal ho a položil na stôl. Zrazu sa usmial. No bol to rozpačitý, ba priam hlúpy úsmev.

— Že som sa nedovtípil, — povedal.

— Klietka zostala z ľahkovážnosti otvorená, — vysvetľoval Alevič, počupiačky zbierajúc papiere, čo popadali zo stola. — Možno sa pokazila zámka. Gurinová prisahá, že včera klietku zamkla.

— A zašla dnes ráno do vivária? — Rževskij zložil červený papierik na dvoje, potom na štvoro, prešiel po okrajoch nechtom a pritlačil dlaňou.

— Dnes ráno…? Hneď ju zavoláme.

— Nechaj tak. Sám ta zájdem.

— Nemali by sme azda zavolať lekára?

— Netreba, nič sa mi nestalo, — povedal Rževskij. — Trochu som sa udrel. To je všetko. Mal som sa skôr dovtípiť. Zľakol som sa.

— To sa stáva, — podotkol Alevič, — aj riaditeľom. Podišiel k dverám, také dva kroky za Rževským, vo dverách sa obrátil, zrakom zmeral vzdialenosť k písaciemu stolu a pokrútil hlavou:

— To teda bol skok!

Oba šimpanzy boli umiestnené na prízemí vo veľkej miestnosti rozdelenej napoly hrubou riedkou sieťou. Boli izolované od psov, ktoré sa tiesnili v suteréne a zavše tam robili pekelný hurhaj, akoby sa búrili proti svojmu osudu pokusných zvierat.

Gurinová mala vlhké oči.

— Zamkla som, — tvrdila. — Skontrolovala som zámku pred odchodom, naozaj som ju skontrolovala.

Šimpanzy sa na seba veľmi podobali. Iba z výrazu tváre Johna, dospelého samca, zmizlo šibalstvo a roztopašná živosť. Spokojne si škrabkal brucho, trochu prižmúril oči a solídne kývol Rževskému. Nezačal drankať — vedel, že od neho beztak nič nevydranká. Ak bude chcieť, dá aj sám. Lev — ten je živší. Zmraštil tvár, zarážajúco podobnú na otcovu. Opice majú rozličný obličaj, podobne ako ľudia, ak sa s nimi človek zblíži, nikdy si ich nespletie. Lev vyceril zuby. Bol spokojný sám so sebou.

— Ty hnusoba, len-len že si nezabil riaditeľa, — vyčítal mu Alevič.

— Čia je to klietka? — spýtal sa Rževskij.

— Akože čia? — nechápala Gurinová.

— Je Lev vo svojej klietke?

— Áno, vo svojej, — odvetila Gurinová.

— Mýlite sa, — opravil ju Alevič. — My sme ho sem preložili iba tento týždeň. Vymenili sme klietky.

— Tak je, — povedal Rževskij. — V tom prípade je všetko jasné.

— Čo? — Gurinová bola veľmi pekná, krehká ružová kráska, akoby vystrihnutá z nemeckej vianočnej pohľadnice. Len oči mala teraz červené.

Rževskij pristúpil ku klietke a strčil ruku dovnútra. Lev vystrel labu a ukazovákom sa mu dotkol ruky.

— Pozor, — zašepkala Gurinová.

— Nič sa nebojte, Svetlana, — upokojoval ju Rževskij. — My sme starí známi. Poznáme sa už päť rokov.

Gurinová mu neoponovala, neodvážila sa. Lev sa ocitol vo viváriu pred tromi týždňami. Predtým ho Rževskij nemohol vidieť. Ale nemalo význam mu protirečiť. Riaditeľ by mal vedieť, čo hovorí. Ak, pravda, neutrpel otras mozgu.

— Nože mi ukáž, Lev, — prikázal Rževskij, — ako sa otvára táto zámka.

John sa pohniezdil vo svojej klietke, zavrčal, bol akýsi nesvoj.

— No, čo je to s tebou, — nástojil Rževskij. — My už vieme o tvojom malom tajomstve.

Lev sklonil hlavu nabok. Všetko rozumel. Potom si známym pohybom — celkom ako John — poškrabkal brucho.

— Už si to zožral, — povedal Rževskij. — Odmena sa dvakrát nedáva. Zjedol si bez povolenia.

Vybral z vrecka červený papierik od cukríka a ukázal ho Levovi. Johna to priviedlo do zúrivosti. Lomcoval klietkou, chcel sa dostať k synovi, potrestať ho za svojvôľu.

Lev lenivo zdvihol labu, dlhými prstami mykol zámkou, trocha ju nadvihol. Zámka cvakla a otvorila sa.

— Tak, a toto je celé tajomstvo, — povedal Rževskij. — Ďakujem, že si nám to predviedol, Lev.

— Nevedela som, čestné slovo som o tom nevedela, — povedala Gurinová.

— Pravdaže. Nemohli ste to vedieť. Vedel to iba John a ja. No John to nevyužil. Veď nič nepotreboval. Je to chlapík, ako sa patrí…

„Chlapík“ zatiaľ zúril ďalej. Mal strašné žlté očné zuby a od hnevu gúľal očami, že mu bolo vidno len bielka.

— Vymeníme zámku, — uisťoval Alevič riaditeľa. — Hneď aj zavolám zámočníka. Naničhodník akýsi! Našiel cestu do vašej kancelárie. Aký je len bystrý!

— Ďakujem, Lev, — povedal Rževskij, — ďakujem ti, si chlapík.