Kir Bulyčov - Zakon pre draka

O niekoľko dní Pavlyš našiel „múzeum“. Tekutina, v ktorej držali preparáty, od kozmického chladu zamrzla. Mnohé z nich sa zničili. Pavlyš pomaly prechádzal od menších nádob k väčším, nazeral do ľadu. Chcel nájsť Nadeždino telo. No v skutočnosti sa toho bál. A v slúchadlách sa Dag a Sato netrpezlivo prekrikovali: „Tak čo?“ Pavlyš ju nechcel nájsť. Rovnako ako Nadežda prežíval strach. Radšej hocičo ako banku s formalínom. No nenašiel ju. Ale zato našiel toho vtáka, pestrofarebného s dlhým chvostom a veľkými očami, bez zobáka. Našiel aj banku, v ktorej bol Bal. O tom sa hovorí na ďalších lístkoch.

„Rozprávajúc svoj príbeh, zakaždým odbočím, lebo to, čo sa odohráva dnes, je dôležitejšie ako všetko predtým. A tak nemôžem opísať svoje dobrodružstvo po poriadku.

Prebrala som sa v kabíne. Svietilo tam matné svetlo. Nebola to tá miestnosť, kde bývam teraz. V tej komôrke sú teraz naukladané skamenené lastúry, ktoré sem Nevedkovia dovliekli pred rokom. Za štyri a pol roka sme šesťnásťkrát prerušili cestu a zakaždým sa strhla trma-vrma, dovliekli sem kadejaké haraburdy, ale aj živé bytosti. A tak sa v komôrke okrem mňa ocitli nádoby, ktoré som kedysi umývala a ktoré sa mi potom veľmi zišli, borovicové konáre, tráva, kamene a rôzny hmyz. Len potom som pochopila, že Nevedkovia takto chceli zistiť, čím ma majú kŕmiť, a dovtípila som sa aj to, že tento výber bol podľa všetkého náhodný. Nepustila som sa do jedenia, vôbec som nemala chuť. Sadla som si, zaklopkala na stenu, no stena bola tvrdá. Všade vôkol bolo počuť akési bzučanie, ako keď na lodi pracujú motory. A okrem toho som pocítila zvláštnu ľahkosť. Tu je vôbec všetko ľahšie ako na Zemi. Vedela som, že na Mesiaci je príťažlivosť menšia, a aj to, že ak sa raz ľudia dostanú ku hviezdam, ako to predpovedal Ciolkovskij, úplne stratia tiaž.

A táto nepatrná príťažlivá sila mi prezradila, že už nie som na Zemi, že ma ukradli, odvliekli, a nijako nemôžu dôjsť do cieľa. Pevne verím, že sa ľudia na Zemi raz naučia lietať v kozmickom priestore. No obávam sa, že to ešte chvíľu potrvá.“

Pavlyš prečítal tieto riadky nahlas. Dag poznamenal:

— A o rok nato vypustili prvý sputnik.

„Doniesli mi jedlo a stáli vo dverách, hľadeli, či sa do toho pustím. Ochutnala som to, no bolo to akési mdlé, málo slané, no čosi hrozné. No už som bola hladná a akási omráčená. Jednostaj som hľadela na Nevedkov, čo stáli vo dverách ako korytnačky, a prosila som ich, aby zavolali svojho veliteľa. Vtedy som ešte nevedela, že ich veliteľ, stroj, zapĺňa celú stenu vedľajšej miestnosti. Nevedela som ani to, že ich skutoční páni /ako vyzerajú neviem ani dnes/ vyslali túto loď iba s kovovými robotmi. Potom som si predstavovala, ako sa asi dohadujú, čo by mi mali dať jesť. Uvažovala som, až som sa dostala do ich laboratória, a tam som sa dovtípila, že keď som bola v bezvedomí, vzali mi krv a dôkladne preskúmali môj organizmus. A pochopili, čo a v akom množstve potrebujem, aby som neumrela od hladu. Ale čo je chutné, to je pre nich španielska dedina. No na Nevedkov sa už nehnevám. Sú ako vojaci, plnia rozkaz. Lenže vojaci aj myslia. A oni nemôžu. Prvé dni som len plakala, prosíkala, aby ma pustili na slobodu, a vôbec som nemohla pochopiť, že odteraz budem len lietať a lietať. A nikdy nepristanem.

Dnes sa mi snívalo o Oleňke. A vo sne som sa čudovala, prečo nerastie, prečo je ešte stále taká malá. Mala by už predsa byť väčšia. No ona sa len smiala. Potom som sa celý deň len motala. Nemohla som obsedieť. Medziiným mi napadlo, či dobre odratúvam dni. Vždy ráno, keď vstanem, urobím ryhu. A čo keď nevstávam práve ráno? Možnože teraz častejšie spím. Alebo zriedkavejšie. Ktovie. Tu je všetko také jednotvárne. A čo keď prešli odvtedy len dva roky, a nie štyri? Alebo iba jeden. Možnože i viac — päť, šesť, sedem rokov! Koľko rokov môže mať teraz Oleňka? A ja? Koľko rokov mám ja? Možnože je zo mňa už starena. Tak som sa preľakla, že som sa rozbehla k zrkadlám. Vôbec to nie sú zrkadlá. Sú len trochu vypuklé, oblé a pripomínajú televíznu obrazovku. Obyčajne po nich behajú zelené a modré krivky. Dlho som sa obzerala v tých obrazovkách. Už aj Nevedkovia, ktorí tam mali službu, mi signalizovali, či niečo nepotrebujem. Iba som hodila rukou. Už sú preč tie časy, keď som ich nazývala katmi, mučiteľmi, fašistami. Teraz sa ich už nebojím. Bojím sa len Stroja. Veliteľa. Dlho som sa obzerala v zrkadlách, chodila som od jedného k druhému a hľadala to najsvetlejšie. Ale nič som nezistila. Zdá sa, že som to ešte stále ja. Aj nos, aj ústa sú tie isté, len oči sú vpadnuté a tvár akási popoľavá. No možno je to len odraz od zrkadla. Váčky pod očami… A vrátila som sa do komôrky.“

— Je to veľmi zaujímavé, — povedal Dag. — Ty, Pavlyš, čo si o tom myslíš?

— O čom?

— No, o tom všetkom. Izolovať človeka na niekoľko rokov tak, aby nevedel, ako plynie čas mimo jeho priestoru. Zmení sa potom jeho biologický cyklus?

— Teraz nie o tom rozmýšľam, — odpovedal Pavlyš.

„Drak je na tom veľmi zle. Zdá sa, že čoskoro zahynie. Včera som uňho pobudla dosť dlho, opäť som mu vymývala rany. Je veľmi slabý. No na čosi som prišla. Keď som s ním, zdá sa mi, že nejako môže vplývať na moje myšlienky. Niežeby som mu rozumela, ale keď trpí, cítim to aj ja. A viem, že je rád, keď za ním prídem. Teraz mi je veľmi ľúto, že som si ho predtým nevšímala. Bála som sa. Veď on je takisto väzeň. Ako ja. Lenže ešte nešťastnejší. Po celý čas ho držia v klietke. Zrazu mi čosi napadlo a trpko som sa usmiala. Možnože tento drak je tiež zdravotná sestra v nemocnici na nejakej vzdialenej planéte. A tiež išla navštíviť svoju dcérku. A dostala sa do našej zoologickej záhrady. A strávila tu veľa rokov, v klietke. Jednostaj chcela Nevedkom vysvetliť, že nie je hlúpejšia ako oni. A tak aj umrie, a nič nevysvetlí. Najprv som sa usmiala, potom rozplakala. A tak len sedím a plačem…

Ako tak rozmýšľam o drakovi /medzitým som sa presvedčila, že je ešte živý/, usudzujem, že mňa postihol lepší osud ako jeho. Predsa mám len akú-takú voľnosť. A to od samého začiatku. Veľa som rozmýšľala, prečo je to tak, veď všetci ostatní väzni, neviem, koľko ich tu je /za múrmi na ostatných poschodiach je iný vzduch, tam sa ja nedostanem, a akiste sú aj tam väzni/, sedia za mrežami. Iba ja si slobodne chodím po poschodiach. Podľa čoho Nevedkovia usúdili, že nie som pre nich nebezpečná? Možnože ich páni sú mi podobní. Neviem, a zdá sa, že sa nikdy ani nedozviem. Pustili ma aj do záhrady a ukázali mi, kde majú semená. Aj do laboratória môžem chodiť. Dokonca ma Nevedkovia poslúchajú. Ten, kto raz bude čítať tieto riadky, sa akiste bude čudovať, kto sú to tí Nevedkovia. Volám tak železné korytnačky. Akonáhle som sa dozvedela, že sú to stroje a že nechápu jednoduché veci, nazvala som ich Nevedkami. Len tak pre seba. Teda predsa len, ak sa tak nad tým zamyslím, zdá sa mi, že sa mi tu vodí nie oveľa lepšie ako tým, čo sú v klietkach. A v komorách. Jednoducho moja izbietka je o čosi priestrannejšia ako tie ostatné miestnosti. A to je všetko. Usilovala som sa prostredníctvom Nevedkov vysvetliť Stroju, Veliteľovi, že je to hotový zločin — chytiť živého človeka a držať ho len tak. Chcela som im vysvetliť, že by bolo lepšie, keby nadviazali spojenie s nami, so Zemou. No potom som sa presvedčila, že okrem strojov tu nikoho niet. A stroje sú naprogramované: musia lietať vo vesmíre, zbierať, čo im príde do cesty, potom podať hlásenie. Lenže cesta späť trvá akosi pridlho. Ešte vždy dúfam, že sa toho dožijem a že sa s Nimi stretnem a všetko im vysvetlím. Možnože oni ani nevedia, že niekde vo vesmíre žijú rozumné bytosti, ľudia! Nazdávajú sa azda, že oni sú jediní?“