Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

Slovom, keď Majka začala vyzivovať a ponosovať sa, že sa nevyspala, poslal som ju zdriemnuť si pred obedom a zaliezol som najprv do knižnice, pohľadal som výkladový slovník a pozrel som, čo znamená „nekrotický“. Interpretácia tohto pojmu urobila na mňa pochmúrny dojem a rozhodol som sa, že hneď začnem s údržbou. Najprv som však zabehol do kabíny pozrieť, ako pracujú moji chlapci, a zastihol som tam Vanderhoseho vo chvíli, keď pedantne ukladal na kôpočku svoj znalecký záver.

— Idem to zaniesť Komovovi, — povedal, keď ma zbadal, — potom to dám pozrieť Majke a predebatujeme to, čo povieš? Mám ťa zavolať?

Požiadal som, aby ma zavolal, že budem v oddelení bezpečnostných opatrení. Zvedavo pozrel na mňa, no nepovedal nič a odišiel.

Zavolali ma o dve hodiny. Vanderhose mi interkomom oznámil, že všetci členovia komisie si už prečítali záver, a spýtal sa ma, či si ho nechcem prečítať i ja. Prirodzene, že by som chcel, no údržba bola v plnom prúde, strážno-prieskumná družica napoly vypitvaná, lebo sa jej prehrial mechanizmus, takže som odpovedal, že čítať to asi nebudem, ale na diskusiu určite prídem, len čo si dokončím robotu.

— Mám ešte hodinu práce, — povedal som, — takže sa naobedujte bezo mňa.

Keď som prišiel do jedálne, obed sa končil a práve začali diskutovať o znaleckom závere. Nabral som si polievky, sadol som si bokom a zároveň som jedol i počúval.

— Nemôžem celkom bezvýhradne prijať meteoritnú hypotézu, — vyčítavo vravel Vanderhose.

— „Pelikány“ sú pred zásahom meteoritu výborne chránené, Gennadij. Jednoducho by sa mu vyhol.

— Nepopieram, — odpovedal Komov, pričom upieral pohľad na stôl a s odporom mrštil tvár.

— No predpokladajte, že k meteorickému útoku došlo vo chvíli, keď loď vychádzala z podpriestoru…

— Áno, prirodzene, — súhlasil Vanderhose. — V takom prípade prirodzene. No pravdepodobnosť…

— Prekvapujete ma, Jakov. Loď má celkom zničený motor. Obrovská diera skrz-naskrz so stopami silného termického pôsobenia. Podľa mňa každému normálnemu človeku musí byť jasné, že to môže byť len meteorit.

Vanderhose sa tváril veľmi nešťastne.

— Nuž tak dobre, — povedal. — Nech je teda po vašom… Gennadij, vy jednoducho nechápete… nie ste astronaut… Jednoducho nechápete, aké je to nepravdepodobné. Práve vo chvíli, keď loď vychádza z podpriestoru, obrovský meteorit obrovskej energie… Také je to nepravdepodobné, že prosto neviem, s čím by som to porovnal.

— V poriadku. Čo teda navrhujete?

Vanderhose prešiel pohľadom po všetkých, hľadajúc podporu, a keď ju nenašiel, povedal:

— Dobre, nech je teda tak. No trvám na tom, aby formulácia mala podmieňovací odtienok. Napríklad takto: „Uvedené fakty nútia predpokladať…“

— Urobiť záver, — opravil ho Komov.

— Urobiť záver? — Vanderhose sa zamračil.

— Ale kdeže, Gennadij, aký tu môže byť záver? Jedine predpoklad! „…nútia predpokladať, že loď bola zasiahnutá meteoritom vysokej energie vo chvíli, keď vyšla z podpriestoru.“ Nuž tak. Navrhujem súhlasiť.

Komov pár sekúnd sústredene uvažoval, až sa mu hrče na škraniach pohybovali, potom prikývol:

— Súhlasím. Prechádzam k ďalšej korekcii.

— Chvíľočku, — prerušil ho Vanderhose. — A ty, Majka?

Majka mykla plecami.

— Úprimne povediac, nevidím rozdiel. Vcelku súhlasím.

Ďalšia korekcia, — netrpezlivo pokračoval Komov. — Nemusíme sa spytovať základne, čo máme robiť s pozostatkami. Táto otázka vôbec nepatrí do znaleckého záveru. Stačí vyslať špeciálny rádiogram, že pozostatky pilotov sú uložené do kontajnerov, zaliate vrstvou skla a v najbližšom čase budú prepravené na základňu.

— Predsa však… — so zmäteným výzorom začal Vanderhose.

— Pustím sa do toho hneď zajtra, — skočil mu do reči Komov. — Sám.

— Azda by sme ich mali pochovať tu? — ticho povedala Majka.

— Nemám námietok, — povedal Komov. — No v takých prípadoch sa pozostatky zvyčajne prepravujú na Zem… Čo? — otočil sa k Vanderhosemu.

Vanderhose už-už otváral ústa, no len pokrútil hlavou a povedal:

— Nič.

— Tak teda stručne, — povedal Komov. — Navrhujem vyškrtnúť túto otázku zo záveru. Súhlasíte, Jakov?

— Azda, — povedal Vanderhose. — A ty, Majka?

Majka váhala. Chápal som ju. Všetko prebiehalo priveľmi vecne. Pravda, neviem, ako ináč by to malo prebiehať, no podľa mňa takéto otázky sa nedajú riešiť hlasovaním.

— Výborne, — povedal Komov, akoby nič nepozoroval. — A teraz o príčine a okolnostiach smrti pilotov. Zápisnica o pitve a fotomateriály mi celkom vyhovujú, navrhujem takúto formuláciu:,Poloha mŕtvol svedčí o tom, že smrť pilotov nastala v dôsledku toho, že loď narazila na povrch planéty. Muž zahynul skôr ako žena a stačil ešte pred smrťou zotrieť palubný denník. Už nevládal dostať sa z kresla pilota. Žena žila ešte nejaký čas a pokúšala sa opustiť loď. Smrť ju zastihla už v kesónovej komore.“ No a ďalej podľa vášho textu.

— Hm… — ozval sa Vanderhose a v hlase mu znela veľká pochybnosť. — Nie je to všetko priveľmi kategorické, čo myslíte, Gennadij? Veď ak sa pridržiavame zápisnice o pitve, proti ktorej nemáte námietky, tá chuderka sa jednoducho nevládala doplaziť do kesónu.

— Jednako tam bola, — chladne poznamenal Komov.

— Predsa práve táto okolnosť… — presvedčivo začal Vanderhose a pritisol si ruky k prsiam.

— Počúvajte, Jakov, — skočil mu do reči Komov. — Nikto nevie, čoho je človek schopný v kritických podmienkach. A najmä žena. Pripomeňte si príbeh Marty Priestleyovej. Alebo históriu Kolesničenkovej. Pripomeňte si vôbec históriu, Jakov.

Nastalo ticho. Vanderhose sedel s nešťastnou tvárou a nemilosrdne sa poťahoval za bokombrady.

— A mňa vôbec neprekvapuje, že bola v kesóne, — ozvala sa Majka. — Čosi iné mi tu nie je jasné. Prečo zotrel palubný denník? Predsa došlo k nárazu, človek umiera…

— No, to práve… — neisto prehovoril Vanderhose. — To sa môže stať. Agónia, rukami šmátral po pulte, zachytil kľúč…

— Otázka palubného denníka, — povedal Komov, — je nastolená v časti faktov osobitného významu. Podľa môjho názoru sa táto záhada nikdy nevyrieši… mimochodom, ak je to záhada a nie náhodný zhluk okolností. Pokračujme. — Rýchlo roztriedil lístky, čo mal porozhadzované pred sebou. — Vlastne už ani nemám ďalšie pripomienky. Zemská mikroflóra a mikrofauna zrejme zahynula, v každom prípade stopy po nej sa nezachovali…Tak… Osobné papiere. Rozoberať ich nie je naša vec a okrem toho sú v takom stave, že môžeme len narobiť škody. Zajtra ich zakonzervujem a priveziem sem… Áno! Tu je niečo z vášho odboru, Popov. Poznáte kybernetické vybavenie lodí typu „Pelikán“?

— Áno, pravdaže, — povedal som a náhlivo som odtisol tanier.

Buďte taký láskavý, — hodil mi papierik, — tu je zoznam všetkých nájdených kybernetických mechanizmov. Skontrolujte, či je všetko v poriadku.

Vzal som súpis. Všetci vyčkávajúco pozerali na mňa.

— Áno, — povedal som, — zdá sa, že všetko je v poriadku. Sú tam ešte aj iniciačné detektory, zriedka bývajú kompletné… A tomuto tu nerozumiem. Čo je to: „Opravársky robot prerobený na šijacie zariadenie?“

— Jakov, vysvetlite mu to, — nariadil Komov. Vanderhose zaklonil hlavu a vystrčil čeľusť.

— Chápeš, Stas, — povedal zamyslene. — Ťažko je tu dačo vysvetľovať. Jednoducho je to opravársky robot zmenený na šijacie zariadenie. Na zariadenie, čo šije, rozumieš? Jeden z nich, akiste žena, mala trochu nezvyčajného koníčka.