Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

— Aha, — povedal som začudovane. — No je to naozaj opravársky robot?

— Určite, — presvedčivo potvrdil Vanderhose.

— Potom je tu úplná súprava, — povedal som a vrátil som zoznam Komovovi. — Zriedkavo úplná. Akiste ani raz nepristali na ťažkých planétach.

— Ďakujem, — povedal Komov. — Keď bude hotový čistopis záveru, poprosím vás, aby ste podpísali rubriku o úbytku zachovanej kybernetickej techniky.

— Ale veď nijaký úbytok nebol, — namietol som. Komov si ma už nevšímal, no Vanderhose mi vysvetlil:

— To je jednoducho názov rubriky: „Úbytok zachovanej kybernetickej techniky.“ Podpíšeš, že k úbytku nedošlo.

— Tak… — prehovoril Komov ukladajúc na kôpku rozhádzané hárky papiera. — Veľmi vás prosím, Jakov, dajte to všetko do definitívneho poriadku, my to podpíšeme a ešte dnes sa to môže vysielať. A teraz, ak už nikto nemá doplňujúce názory, pôjdem.

Doplňujúce názory neboli, Komov teda odišiel. Vanderhose s ťažkým vzdychom vstal, poťažkal na dlani kôpku hárkov, obsahujúcich záver, zaklonil hlavu, pozrel na nás a tiež odišiel.

— Vander je zrejme nespokojný, — poznamenal som, nakladajúc si na tanier pečené mäso.

— I ja som nespokojná, — ozvala sa Majka. — Vypálilo to všetko tak akosi nedôstojne. Neviem to vysvetliť, možno som detská, naivná… no mali sme… mala byť dáka minúta ticha… A tu raz-dva a už sa to sype jedno na druhé: stav pozostatkov, úbytok kybernetickej techniky, topografické parametre… Fuj! Ani v dákej škole na praktických cvičeniach…

Celkom som s ňou súhlasil.

— Komov nikomu nedovolí ani ústa otvoriť! — pokračovala zlostne. — Všetko mu je jasné, všetko je ako na dlani, lenže v skutočnosti to nie je až také jasné. S meteoritom sa mi to nezdá, no a s palubným denníkom to už vôbec nesedí. Neverím, že jemu je všetko také jasné! Podľa mňa má čosi za lubom a Vander to tiež šípi, len nevie, ako sa doňho zadrapiť… A možno sa nazdáva, že to je nepodstatné…

— Možno to je naozaj nepodstatné, — zašomral som neisto.

— Veď ja netvrdím, že to je podstatné! — namietla Majka. — Jednoducho sa mi nepáči, ako sa Komov správa. Nechápem ho. A vôbec, nepáči sami! Toľko mi s ním pílili uši a teraz len chodím a počítam, koľko dní s ním ešte budem pracovať… Už nikdy v živote s ním nechcem pracovať!

— No, veď ich už neostalo tak veľa, — povedal som upokojujúco. — Isto nie viac ako dvadsať dní…

Na tom sme sa rozišli. Majka šla dať do poriadku svoje merania a ubytovateľské náčrty, ja som sa pobral do kabíny, kde ma čakalo malé prekvapenie: Tom oznamoval, že základy sú položené a navrhoval, aby som prevzal prácu. Prehodil som si kožuch a utekal som na stavenisko.

Slnko už zašlo, súmrak zhustol. Tu je čudný súmrak — tmavofialový ako zriedený atrament. Mesiac tu nie je, zato mohutná polárna žiara, a ešte aká! Gigantické plachty dúhových farieb nehlučne povievajú nad čiernym oceánom, zvinujú sa a rozvinujú, chvejú sa a trasú ani vo vetre, menia bielu, zelenú, ružovú farbu a odrazu hasnú, zanechávajúc v očiach nejasné farebné škvrny a keď sa zasa zjavia, miznú hviezdy, mizne súmrak, všetko vôkol sa sfarbuje neprirodzenými, no veľmi čistými farbami — hmla nad močiarom je teraz červeno-belasá, ľadovec v diaľke sa trbliece ani hruda jantáru a po pláži sa rýchlo vznášajú zelenkasté tiene.

Obzeral som si v tom nádhernom svetle hotové základy a zúrivo som si šúchal mrznúce líca a nos. Tom, ktorý mi šiel tesne v pätách, úslužne oznamoval potrebné údaje, a keď žiara hasla, práve tak úslužne zapínal reflektor. A ako vždy bolo mŕtvolné ticho, iba čo mi pod opätkami škrípal zamrznutý piesok. Potom som počul hlasy: Majka s Vanderhosem sa vyšli nadýchať čerstvého povetria a pokochať sa v nebeskom divadle. Majke sa veľmi páčila polárna žiara — jediné, čo sa jej páčilo na tejto planéte. Bol som od lode dosť ďaleko, asi sto metrov, a nevidel som ich, no hlasy som zreteľne počul. Sprvu som ich počúval len na pol ucha. Majka vravela čosi o poškodených vrcholcoch stromov a Vanderhose hučal o erózii palubnej kváziorganiky — akiste zasa diskutovali o príčinách a okolnostiach záhuby „Pelikána“.

V ich rozhovore bolo čosi zvláštne. Opakujem: spočiatku som ich počúval nepozorne a až neskôr som pochopil, o čo ide. Zhovárali sa, akoby sa navzájom nepočúvali. Napríklad Vanderhose hovoril: „Jeden planetárny motor ostal nepoškodený, inak by jednoducho nemohli manévrovať v atmosfére…“ A Majka húdla svoje: „Nie, Jakov, najmenej desať-pätnásť rokov. Pozrite na tie nánosy…“

Zišiel som do jedného základu lepšie si prezrieť dno, a keď som odtiaľ vyliezol, rozhovor bol súvislejší, no ešte menej som mu rozumel. Tí dvaja akoby nacvičovali divadelnú hru.

— A čo má byť toto tu? — spytovala sa Majka.

— Vyzerá to ako hračka, — odpovedal Vanderhose.

— Aj mne sa tak zdá. Ale prečo?

— Hobby. Nie je na tom nič zvláštne, je to veľmi rozšírené hobby.

Celkove mi to pripomínalo naše zábavy na základni, kým sme čakali na zoraďovanie. Vadim napríklad z ničoho nič zreval na celú jedáleň: „Kapitán! Rozhodol som sa zhodiť chvostovú časť a odísť do podpriestoru!“ — načo nejaký iný vtipkár ihneď zareagoval: „Súhlasím s vaším rozhodnutím, kapitán! Nezabudnite na prednú časť, kapitán!“ — a tak ďalej.

Tento čudný rozhovor sa však čoskoro skončil. Zreteľne mľaskla membrána prielezu a znova nastalo ticho. Obzrel som si posledný základ, pochválil som Toma za dobrú prácu a prikázal som mu prepnúť Jacka na ďalšiu etapu. Záblesky polárnej žiary zhasli a v tme, ktorá nastala, som nevidel nič okrem bočných svetiel mojich robotov. Cítil som, že konček nosa mi už-už odpadne, preto som sa rozbehol k lodi, nahmatal membránu a skočil som do kesónu. Kesón je nádhera! Je to jedna z najčarovnejších lodných miestností. Akiste preto, lebo je to prvá miestnosť na lodi, ktorá človeku poskytuje sladký pocit domova: vrátil si sa do rodného, teplého, chráneného kúta z ľadovej, hrozivej cudziny. Z tmy do svetla. Zhodil som kožuch a odŕhajúc a šúchajúc si dlane, zamieril som do kabíny.

Vanderhose už tam sedel obložený svojimi papiermi a so smutne sklonenou hlavou na čisto prepisoval ďalšiu stranu záveru. Šifrovací stroj bystro rapotal pod jeho prstami.

— Moji chlapci už skončili základ, — pochvastal som sa.

— Uhm, — ozval sa Vanderhose.

— A aké to tam máte hračky? — spýtal som sa.

— Hračky… — roztržito zašomral Vanderhose. — Hračky? — spýtal sa, pričom stroj neprestával rapotať. — Ach, hračky… — Odložil hotový lista vzal ďalší.

Vyčkal som trochu a pripomenul mu:

— Tak aké sú to hračky?

— Aké sú to hračky… — dôrazne zopakoval Vanderhose, zaklonil hlavu a pozrel na mňa. — Takto staviaš otázku? Nuž, vidíš… Napokon, ktovie, aké sú to hračky. Tam, na Pelikáne… Prepáč, Stas, najprv skončím, čo povieš?

Po prstoch som prešiel k svojmu pultu, chvíľu som sledoval Jacka, ktorý sa už pustil stavať múry meteorologickej stanice, potom som zasa tak potichučky vyšiel z kabíny a pobral som sa za Majkou.

V Majkinej kabíne boli rozsvietené všetky svetlá. Majka trónila so skríženými nohami na lôžku a aj ona bola veľmi zaneprázdnená. Na stole, na lôžku, na dlážke boli porozkladané pozliepané plachty papierov, mapy, náčrtky, roztiahnuté harmoniky leteckých snímok, skice a záznamy a Majka to všetko zaradom prezerala, robila si akési poznámky, zavše chytala lupu, zavše zasa fľašu so šťavou, čo stála vedľa na stoličke. Chvíľu som ju pozoroval, potom som vystihol moment, keď fľaša so šťavou opustila stoličku a sám som sa tam usalašil, takže keď Majka po pamäti kládla fľašu naspäť, strčila mi ju rovno do načiahnutej ruky.