Arkadij Strugacki - Planeta pre Pantanov

— Odkiaľ roboty mohli vziať skaly?

— Nuž… — začal som a hneď som aj stíchol. Naozaj, odkiaľ?

— Všade okolo je piesočná pláž, — pokračoval Komov. — Nikde ani kamienok. Roboty stavenisko neopúšťali. Teda odkiaľ sú na pristávacej ploché okruhliaky a konáre? — Prebehol po nás pohľadom a uškrnul sa. — Sú to, prirodzene, len rečnícke otázky. Môžem vám povedať, že za kormou, rovno pod majákom, máme celú kopu okruhliakov. Veľmi zaujímavú kopu. Mohol by som tiež dodať… Prepáčte, Stas, skončili ste? Ďakujem. A teraz počúvajte, ako to bolo so mnou.

Vysvitlo, že ani Komovovi nebolo ľahko. Pravda, jeho útrapy boli trochu odlišného druhu. Boli to útrapy intelektu. Druhý deň po príchode, keď púšťal do jazera panťanské ryby, dvadsať krokov od seba spozoroval čudnú jasnočervenú škvrnu, ktorá sa rozplynula a zmizla, skôr ako si trúfol priblížiť sa k nej. Nasledujúci deň našiel na samom vrcholci kóty 12 zdochnutú rybu, zrejme jednu z tých, čo včera vypustil do jazera. Štvrtý deň nad ránom sa prebudil a jasne cítil, že v kabíne je niekto cudzí. Nenašiel nikoho, no zdalo sa mu, akoby počul cvaknúť membránu prielezu. Keď vyšiel z lode, našiel, po prvé, hŕbu skál pri korme a po druhé, skaly a kôpky konárov na stavenisku. Po rozhovore so mnou si už bol istý, že v okolí lode čosi nie je v poriadku. Prieskumné skupiny si akiste nevšimli nejaký nesmierne dôležitý faktor, pôsobiaci na planéte. Nepodnikol veľmi rázne kroky len preto, lebo bol hlboko presvedčený, že prieskumníci by si nemohli nevšimnúť rozumný život. Urobil však všetky opatrenia, aby sa oblasť, kde pracuje naša skupina, nestala objektom invázie „zvedavých zaháľačov“. Preto sa zo všetkých síl usiloval sformulovať znalecký záver tak, aby nevzbudil ani najmenšie pochybnosti. Moje vzrušenie, striedajúce sa so stavmi depresie, mu skvele potvrdzovalo predbežný záver, že neznáme bytosti môžu prenikať do lode. Vyčkával na tú chvíľu a dočkal sa jej dnes ráno.

— Zhrňujem, — pokračoval ani na prednáške. — Napriek údajom predbežných výskumov prinajmenšom túto oblasť planéty obývajú veľké stavovce, pričom sa dá s určitosťou predpokladať, že sú to rozumné bytosti. Zrejme sú to troglodyty, ktoré sa prispôsobili životu v podzemných priestoroch. Vychádzajúc z toho, čoho sme boli svedkami, priemerný domorodec anatomicky pripomína človeka, má veľmi výraznú schopnosť mimikry a akiste v súvislosti s tým i schopnosť vyvolávať fantómy, ktoré ho majú chrániť a lákať pozornosť od neho. Musím povedať, že z veľkých stavovcov sa táto schopnosť doteraz prejavila len u niektorých hlodavcov na Pandore, na Zemi u niektorých druhov hlavonožcov mäkkýšov. A teraz by som chcel osobitne zdôrazniť, že i pri týchto neľudských a vcelku nehumanoidných vlastnostiach tunajší domorodec nielen v anatomickom, ale i vo fyziologickom a hlavne v neurologickom zmysle je neobyčajne, neslýchane blízky pozemšťanovi. Skončil som.

— Ako to — skončil? — vykríkol som preľaknuto. — A moje hlasy? Teda to boli halucinácie?

Komov sa usmial.

— Upokojte sa, Stas, — povedal. — S vami je všetko v poriadku. Vaše „hlasy“ sa dajú ľahko vysvetliť, ak predpokladáme, že hlasový orgán domorodcov je identický s naším. Zhoda hlasového orgánu plus vyvinutá schopnosť imitovať plus hypertrofická fonetická pamäť…

— Počkajte, — ozvala sa Majka. — Chápem, že mohli vypočuť naše rozhovory, ale čo ten ženský hlas?

Komov prikývol.

— Áno, musíme predpokladať, že boli pri agónii.

Majka zahvízdala.

— Priveľmi zložité, — zašomrala zamyslene a pochybovačne.

— Navrhnite iné vysvetlenie, — chladne povedal Komov. — Napokon akiste sa čoskoro dozvieme mená mŕtvych. Ak sa pilot volal Alexander…

— No dobre, — povedal som. — A detský plač?…

— Ste si istý, že plakalo dieťa?

— S čím by som si to mohol pomýliť?

Komov sa na mňa zahľadel, prstom si mocne pritlačil hornú peru a odrazu tlmene zabrechal. Presne tak — zabrechal, iné slovo na to neviem nájsť.

— Čo to bolo? — spýtal sa. — Pes?

— Vyzerá to tak, — povedal som s rešpektom.

— Nuž aby ste vedeli, práve som povedal vetu v jednom nárečí Leonidy.

Ohromilo ma to. Majku tiež. Chvíľu všetci mlčali. Bolo to nepochybne tak, ako povedal Komov. Všetko sa vysvetlilo, všetko vyšlo nádherne, ale… Prirodzene, bolo veľmi príjemné uvedomovať si, že všetky hrôzy sú za nami a že práve našej skupine sa pošťastilo objaviť ďalšiu humanoidnú rasu. Zároveň to však znamenalo rozhodujúcu zmenu v našich osudoch. A nielen v našich. Po prvé, i laikovi bolo jasné, že to znamená koniec projektu „Koráb“. Táto planéta je obývaná, pre Panťanov sa bude musieť pohľadať iná. Po druhé, ak sa definitívne zistí, že domorodci sú rozumné bytosti, určite nás odtiaľto hneď poženú a namiesto nás sem príde Komisia pre kontakty. Všetky tieto dôsledky boli jasné nielen mne, ale, prirodzene, aj ostatným. Vanderhose sa rozladene mykol za bokombrady a povedal:

— Ale prečo práve rozumné bytosti? Podľa mňa, predbežne vôbec nič nedokazuje, že sú rozumné, čo poviete, Gennadij?

— Netvrdím, že sú rozumné — ozval sa Komov.

— Povedal som len, že sú všetky dôvody predpokladať to.

— Ale aké sú to tie všetky dôvody? — pokračoval namrzene Vanderhose. Vôbec sa mu nechcelo opustiť vysedené miestečko. Táto jeho slabosť — láska k vysedeným miestam — bola známa. — Čo sú to vlastne za dôvody? Nebodaj vonkajší výzor…

— Nejde len o anatómiu, — povedal Komov.

— Skaly pod majákom sú poukladané v istom poriadku, sú to akési znaky. Skaly a konáre na pristávacej ceste… Nechcem nič kategoricky tvrdiť, no všetko nasvedčuje, že sa s nami pokúšajú nadviazať kontakt humanoidy s prvobytnou kultúrou. Tajný prieskum a zároveň dary, alebo azda varovanie…

— Áno, to by mohlo byť, — zahundral Vanderhose a upadol do depresie.

Chvíľu sme všetci mlčali, potom sa Majka potichu spýtala:

— A z čoho vyplýva, že sú nám svojím fyziologickým a nervovým založením takí veľmi blízki?

Komov spokojne prikývol.

— Aj pre tento predpoklad máme len nepriame dôvody, — povedal. — No sú to dostatočne závažné dôvody. Po prvé, domorodci vedia vniknúť do lode. Loď ich vpúšťa. Pre porovnanie pripomeniem, že ani Tagorec, ba ani Panťan, hoci sa tak veľmi ponášajú na človeka, nevedia prekonať membránu prielezu. Jednoducho prielez sa pred nimi neotvorí.

Tu som sa plesol po čele.

— Doparoma! To teda znamená, že moje roboty boli úplne v poriadku. Podľa všetkého domorodci jednoducho pobehúvali pred Tomom a ten sa zastavil, lebo sa bál, že vrazí do človeka… Domorodci pravdepodobne pokladali Toma za živú bytosť, rozhadzovali rukami a celkom náhodou mu zasignalizovali: „Nebezpečenstvo! Hneď do lode!“ To je predsa veľmi jednoduchý signál… — Ukázal som im ho. — No a moji chlapci sa opreteky hnali do podpalubia… Pravdaže, takto to všetko bolo… Veď som to práve videl na vlastné oči: Tom reagoval na domorodca ako na človeka.

— A to ako? — rýchlo sa spýtal Komov.

— Nuž tak, že keď sa domorodec ocitol v poli jeho hľadáčikov, Tom zasignalizoval: „Čakám na príkazy.“

— To je veľmi cenné zistenie, — povedal Komov. Vanderhose si ťažko vzdychol.

— Nuž tak, — ozvala sa Majka, — a je po projekte „Koráb“. Škoda.

— Čo bude teraz? — spýtal som sa len tak do prázdna.