Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Ennius si vzdychol. „Vaši pozemskí priatelia im sami vkladajú do rúk tie najlepšie tromfy. Tým, ako živoria na tejto hnusnej planéte, ako sa ustavične zožierajú bezmocným hnevom, sú vlastne iba hnisavým vredom v organizme galaxie.

Myslím to celkom vážne. Ktorá iná planéta si zachovala v každodennom živote toľko starodávnych zvykov a ľpie na nich s takou masochistickou tvrdohlavosťou? Neprejde deň, aby som z niektorého vášho justičného orgánu nedostal na potvrdenie rozsudok smrti nad úbožiakom, ktorý sa previnil len tým, že vstúpil do zakázanej oblasti, že sa chcel vyhnúť sčítaniu, alebo si iba jednoducho privlastnil viac jedla, ako mu patrilo.“

„Ale zato rozsudok vždy potvrdíte. Neznepokojuje vás to natoľko, aby ste odporovali.“

„Hviezdy sú mi svedkom, že som vždy bojoval za zákaz trestu smrti. Ale čo si pomôžem? Imperátorova vôľa je, aby sa na všetkých planétach Impéria nijako nezasahovalo do miestnych zvyklostí, a to je správne a múdre rozhodnutie, lebo takto si aspoň sami urobia poriadok s rozličnými šialencami, ktorí by inak každú chvíľu podnecovali vzbury. A navyše keby som naďalej zastával iné stanovisko ako všetky tie vaše výbory, kongresy a senáty, zdvihla by sa tu taká búrka odporu, nevraživosti a nenávisti proti Impériu a všetkému, čo sa tu vykonalo, že by som bol radšej dvadsať rokov v pekle ako desať minút na tejto Zemi.“

Shekt si vzdychol a prstami si prešiel po rednúcich vlasoch. „Pre ostatnú galaxiu, ak o nás vôbec vedia, je Zem iba okruhliak na oblohe. Pre nás je to domov, jediný domov, ktorý máme. Ale aj tak nie sme iní ako vy, mimozemšťania, sme len nešťastnejší. Tiesnime sa tu na polomŕtvej planéte, uväznení medzi hradbami rádioaktivity, uprostred ostatných planét galaxie, ktoré nás zavrhujú. Ako nemáme byť zatrpknutí? Súhlasili by ste, pán guvernér, aby sme naše nadbytočné obyvateľstvo presídlili na iné planéty?“

Ennius pokrčil plecami. „Prečo by som nesúhlasil? Ale obyvatelia tých planét by sa postavili proti. Báli by sa, že ich skosia choroby pozemšťanov.“

„Choroby pozemšťanov!“ zamračil sa opovržlivo Shekt. „S tými nezmyslami by sa už malo prestať. Nie sme predsa poslovia smrti. Veď ani vy ste neumreli, a ste tu medzi nami.“

„Pre istotu,“ usmial sa Ennius, „sa s vami stretávam čo najmenej.“

„To iba preto, že podliehate propagande, ktorú si vymysleli tí vaši zadubenci.“

„Akože, pán doktor, vari nie je vedecky podložený názor, že všetci pozemšťania sú rádioaktívni?“

„Ale áno, isteže sú. Ako by sa tomu vyhli? Lenže to ste aj vy. A takisto aj všetci obyvatelia tých stámiliónov planét v celom Impériu. Uznávam, že sme azda trochu rádioaktívnej ši ako ostatní, ale nie natoľko, aby sme niekoho ohrozili.“

„Ale priemerný obyvateľ galaxie si, žiaľ, myslí pravý opak a netúži sa o tom presvedčiť na vlastnej koži. Okrem toho…“

„Chcete povedať, že okrem toho sa aj tak trochu odlišujeme od vás. Nie sme vlastne ani ľudské bytosti, lebo následkom radiácie u nás rýchlo došlo k rozličným zmenám… Ani to sa nedokázalo.“

„Ale všetci tomu veria.“

„A kým tomu budú veriť, pán guvernér, a kým s nami pozemšťanmi budete zaobchádzať ako s dákymi páriami, vždy u nás objavíte vlastnosti, ktoré vám nebudú po chuti. Čudujete sa, že sa bránime, keď nás vháňate do kúta? Prečo vás zaráža, že za nenávisť sa vám oplácame nenávisťou? Nie, my nikomu neubližujeme, nám ubližujú oveľa viac.“

Enniusa zarazilo Shektovo rozhorčenie. Ešte aj tých najlepších z nich, pomyslel si, zaslepujú predsudky, že Zem je sama proti celému vesmíru.

„Pán doktor, ospravedlňujem sa za svoju netaktnosť,“ začal zmierlivo. „Na vine je moja neskúsenosť a veľká nuda. Stojí pred vami sotva štyridsaťročný chudák — štyridsať rokov je v úradníckej kariére priam dojčenský vek — ktorý si tu na Zemi odsluhuje učňovské roky. Môže trvať ešte celé roky, kým si ma tí hlupáci z Ministerstva vonkajších provincií všimnú, aby ma povýšili a poslali na nejaké menej nebezpečné miesto. Takže obaja sme vlastne väzňami Zeme, ale zároveň aj občanmi veľkého sveta duchovná, kde niet rozdielov medzi planétami ani ľudskými vlastnosťami. Podajme si ruky a buďme priatelia.“

Vrásky na Shektovej tvári sa vyhladili a z jeho výrazu bolo vidieť, že sa mu zlepšila nálada. Zasmial sa. „Slová sú síce zmierlivé, ale tón prezrádza sebavedomého diplomata Impéria. Nie ste najlepší herec, pán guvernér.“

„Tak ma poučte ako dobrý učiteľ a povedzte mi niečo o tom vašom synapsifikátore.“

Shekt sa mykol a zamračil. „Akože, vy už o ňom viete? Nie ste teda iba úradník, ale aj fyzik?“

„Mojou povinnosťou je byť informovaný o všetkom. Ale vážne, pán doktor, rád by som sa o ňom dozvedel niečo bližšie.“

Fyzik sa uprene pozrel na svojho spoločníka, zdalo sa, že sa nevie rozhodnúť. Vstal a suchou rukou si začal zamyslene poťahovať peru. „Vlastne ani neviem, čím začať.“

„Nuž, pri hviezdach nad nami, ak neviete, ktorou matematickou teóriou začať, pomôžem vám. Nemusíte spomenúť ani jednu, aj tak tým vašim funkciám a tenzorom nerozumiem.“

Shekt zažmurkal. „Nuž, ak sa mám obmedziť len na opis vlastnej funkcie prístroja, jeho úlohou je zdokonaliť ľudskú schopnosť učiť sa.“

„Ale čo! A funguje to?“

„To by som aj ja rád vedel. Vyžiada si to ešte veľa práce. Poviem vám základné fakty, pán guvernér, a posúďte si ich už sám. Nervový systém človeka — aj zvierat — tvorí neuroproteínová štruktúra. Túto štruktúru tvoria veľké molekuly navzájom spojené veľmi citlivou bioelektrickou väzbou. Aj ten najmenší impulz podráždi niektorú z molekúl, ktorá sa potom uvedie do pôvodného stavu tým, že odovzdá vzruch susednej a tá zasa ďalšej, až kým sa vzruch nedostane do mozgu. Mozog samotný je obrovským zoskupením podobných molekúl, prepojených všetkými možnými spôsobmi. Pretože počet týchto molekúl sa pohybuje medzi desiatym a dvadsiatym rádom — čiže až do jednotky s dvadsiatimi nulami na konci — množstvo možných kombinácií prepojenia predstavuje faktoriál čísla desať až dvadsať. Toto číslo je také závratné, že keby zo všetkých elektrónov a protónov v kozme vznikli nové kozmy a z týchto zasa ďalšie, súčet všetkých elektrónov a protónov v takto vzniknutom novom vesmíre by nebol ničím v porovnaní so… Rozumiete?“

„Žiaľ, ani slovo. Keby som sa o to aj usiloval, iste by som od tej duševnej námahy zavýjal ako pes.“

„Hmm. Teda to, čo my nazývame nervovými vzruchmi, je vlastne iba narušenie bioelektrickej rovnováhy medzi molekulami, ktoré putuje cez nervy až do mozgu a potom späť do nervov. Chápete?“

„Áno.“

„Potom ste hotový génius. Cez nervovú bunku postupuje tento vzruch rýchlo, pretože neuroproteínové molekuly sa vlastne dotýkajú. No jednotlivé nervové bunky oddeľuje veľmi tenká membrána — synapsa — bez tejto neuroproteínovej štruktúry. Inými slovami, dve susediace nervové bunky nie sú navzájom spojené.“

„Aha,“ poznamenal Ennius, „čiže nervový vzruch musí túto synapsu prekonať.“

„Presne tak. Synapsa zoslabuje intenzitu vzruchu a spomaľuje rýchlosť jeho šírenia v závislosti od druhej mocniny svojej hrúbky. To isté platí aj pre mozog. A teraz si predstavte, že by sa podarilo nájsť spôsob, ako znížiť dielektrickú konštantu tejto synapsy.“

„Akú konštantu?“

„Inými slovami to možno nazvať izolačným odporom synapsy. Ak by sa nám ho podarilo znížiť, vzruchy by ju prekonávali ľahšie. Uvažovali by ste rýchlejšie a rýchlejšie by ste aj chápali.“