Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Sedeli za neskorého popoludnia pod stĺporadím v záhrade; zapadajúce slnko zalievalo svojím purpurovým svetlom zahmlené končiare na horizonte a vzduch, preniknutý vôňou kvitnúcich kvetov a kríčkov, sa takmer nehýbal.

Prirodzene, guvernérova dôstojnosť vyžadovala, aby sa len veľmi nenápadne zaujímal o plány svojho hosťa, no keďže bol tak dlho izolovaný od všetkého diania v Impériu, nepridržiaval sa toho až tak prísne.

„Dokedy máte v úmysle sa tu zdržať, pán doktor?“ spýtal sa.

„Ešte neviem, lord Ennius. Prišiel som pred svojou expedíciou, aby som sa oboznámil s pozemskou kultúrou a vybavil potrebné formality. Musím napríklad od vás získať oficiálne povolenie na zriadenie archeologických táborov na vhodných miestach a podobne.“

„Ale prirodzene, prirodzene! A kedy chcete začať s vykopávkami? A čo mienite nájsť v tejto mizernej hŕbe skália?“

„Dúfam, že ak všetko dobre pôjde, zriadime si pracovisko za niekoľko mesiacov. A pokiaľ ide o túto planétu, nemožno ju označiť za mizernú hŕbu skália. Je to najunikátnejšia planéta galaxie.“

„Najunikátnejšia?“ začudoval sa guvernér. „To by som ani nepovedal! Je to obyčajný zapadákov, posledná diera, ohavné smetisko, najodpornejšie miesto celého vesmíru, na aké si len spomeniete. A okrem všetkých týchto nelákavých označení by ste asi sotva našli planétu, ktorá by sa jej vyrovnala v primitívnosti a hrubosti svojho obyvateľstva.“

„Ale nezabúdajme,“ namietol Arvardan, trochu zmätený záplavou pohŕdavých slov, „že celá planéta je rádioaktívna.“

„No a čo? V galaxii je niekoľko tisíc rádioaktívnych planét a niektoré sú oveľa rádioaktívnejšie ako Zem.“

Vtom upútal ich pozornosť servírovací stolík s nápojmi, ktorý kĺzavým pohybom zastal pri nich.

Ennius naň ukázal a spýtal sa Arvardana: „Na čo máte chuť?“

„Ani neviem. Azda si dám citronádu.“

„Nech sa páči. V stolíku je všetko potrebné… S chenseyom, či bez?“

„Iba trošku,“ ukázal Arvardan prstami.

„Hneď to bude.“

Vo vozíku (azda najatraktívnejšej ukážky ľudského dômyslu) pracovalo elektronicky riadené dávkovacie zariadenie, ktoré miešalo jednotlivé prísady priam v lekárnický naprogramovaných dávkach a ktoré nepredstihol ani najtalentovanejší barman.

Na stolíku sa ako zázrakom zjavili dva plné poháre.

Arvardan si vzal pohár so zelenkavou tekutinou a na okamih si pritisol chladné sklo na líce. Potom priložil pohár na pery a ochutnal nápoj.

„Výborné,“ povedal. Vložil pohár do vtipne riešeného držiaka na bočnom operadle kresla a pokračoval: „Máte pravdu, pán guvernér, rádioaktívnych planét sú celé tisíce, ale iba jedna z nich je obývaná. A to je táto.“

„Nuž,“ Ennius si odpil zo svojho nápoja a zdalo sa, že lahodná chuť ho naladila trochu zmierlivejšie, „možno v tomto ohľade je skutočne unikátna. Ale nie je to závideniahodné prvenstvo.“

„Nejde tu iba o štatistickú zvláštnosť,“ povedal Arvardan a zavše si upíjal z pohára. „Otázka má hlbší význam a možno ďalekosiahle dôsledky. Biológovia totiž vyhlasujú, že na planétach, kde rádioaktívne žiarenie v atmosfére a oceánoch dosiahne istú hladinu, nerozvinú sa určité formy života… Úroveň radiácie tu na Zemi túto hladinu podstatne prevyšuje…“

„Zaujímavé, to som ani nevedel. Zrejme takto budete môcť definitívne dokázať, že formy života tu na Zemi sa diametrálne líšia od foriem života v ostatnej galaxii… To vám iste nebude proti mysli, keďže aj vy pochádzate zo Šíria.“ Trochu ironicky sa pousmial a dodal dôverne: „Viete, že najväčším problémom pri riadení tejto planéty je prekonávať silný antiterrestrializmus zakorenený v celom sektore Sírius? A tunajší pozemšťania im to rovnako intenzívne odplácajú. Prirodzene, netvrdím, že antiterrestrializmus vo viac či menej zastretej forme by sa nevyskytoval aj inde v galaxii, no na Síriu sa zrejme silnejšie zakorenil.“

Arvardan mu nedočkavo a energicky odpovedal. „Lord Ennius, s týmto vaším názorom nemôžem súhlasiť. Nie som o nič neznášan-livejší ako ostatní. Celým svojím srdcom vedca verím v jednotu ľudskej rasy, a do toho rátam aj Zem. A rovnako aj forma života je iba jediná, založená na existencii zložitých bielkovinových molekúl v koloidnom roztoku nazvanom protoplazma. Rádioaktívne žiarenie, o ktorom sme hovorili, nepôsobí len na niektoré formy ľudského života či niektoré formy života vôbec. Pôsobí na všetko živé, lebo pôsobí na molekuly bielkovín. Pôsobí na vás, na mňa, na pozemšťanov, na pavúky i na mikróby.

Ako iste viete, bielkoviny sú nesmierne zložité zoskupenia a-minokyselín a ďalších komponentov, usporiadané do komplikovaných trojrozmerných štruktúr, ktoré sú také menlivé ako slnečné lúče na rozbúrenej hladine. A práve v tejto ich menlivosti je život, pretože sa ustavične preskupujú a pritom si zachovávajú identitu — je to niečo podobné, ako keď akrobat balansuje dlhou tyčou na nose.

Lenže predtým, ako vznikol život, musel tento nádherný chemický zázrak, bielkoviny, vzniknúť z anorganických prvkov. A tak na samom začiatku sa pod vplyvom slnečných lúčov vytvárali v obrovských organických roztokoch, nazývaných oceány, čoraz zložitejšie organické molekuly, od metánu cez formaldehydy až po cukry a škroby a od močoviny až po aminokyseliny a bielkoviny. Prirodzene, vytváranie i zánik jednotlivých zhlukov atómov sú čisto náhodné a proces, ktorý na jednej planéte trval milióny rokov, by na druhej mohol trvať len niekoľko storočí. Pravdepodobnejšie však je, že aj na tej druhej planéte potrvá približne rovnako dlho, a najpravdepodobnejšie sa možno ani nezačne.

Organickí chemici už celkom presne určili všetky podmienky, za akých tieto reakcie prebiehajú, najmä ich energetické bilancie, to znamená spotreba alebo uvoľnenie energie pri každom preskupení atómov. Jednoznačne sa dokázalo, že niektoré základné pochody pri vytváraní živých prvkov môžu prebehnúť iba za neprítomnosti svetelného žiarenia. Možno sa vám to vidí čudné, pán guvernér, ale fo-tochémia, zaoberajúca sa skúmaním reakcií spôsobovaných svetlom, pozná nespočetné množstvo jednoduchých pochodov, ktoré môžu prebehnúť takým či onakým smerom v závislosti od prítomnosti či neprítomnosti svetla.

Na väčšine planét je jediným alebo prinajmenšom najintenzívnejším zdrojom svetelnej energie slnko. A pod mrakom alebo v noci tu dochádza k ustavičnému utváraniu a premodelovávaniu rozličných štrukturálnych väzieb uhlíka a dusíka, ktoré je možné len vďaka tomu, že ich slnko nebombarduje svetelnými časticami — fotóny tu mô- zeme prirovnať ku kolkárskym guliam hodeným do nesčíselného množstva maličkých kolkov.

Ale na rádioaktívnych planétach, či už za najtmavšej noci, alebo hlboko v podzemí, každá kvapka vody svetielkuje od tvrdého gama žiarenia, ktoré pôsobí na atómy uhlíka — aktivizuje ich, ako vravia chemici — a usmerňuje isté základné reakcie len určitým smerom, ktorý však nevedie ku vzniku života.“

Arvardan dopil. Prázdny pohár položil do servírovacieho vozíka. Pohár okamžite zmizol a v oddelenej časti bol umytý, sterilizovaný a pripravený na ďalšie použitie.

„Dáte si ešte?“ spýtal sa Ennius.

„Ďakujem, možno po večeri,“ odvetil Arvardan. „Nateraz mi stačí.“

Ennius poklopkal dlhým špicatým nechtom na operadlo kresla a spýtal sa: „Váš výklad znie veľmi zaujímavo, ale ako potom vysvetlíte existenciu života tu na Zemi? Ako vôbec vznikol?“