Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Napokon sa celá záležitosť uzavrela tým, že v jadrovej fyzike je ešte veľa neprebádaného a nejasného.

Doktor Smith sa však nevedel prinútiť, aby vo svojom hlásení, ktoré napokon napísal, uviedol celú pravdu. Nezmienil sa o dierkach, ktoré v laboratóriu objavil. Zamlčal, že dierku bližšiu k tégliku bolo ledva vidieť, že tá na druhej strane termostatu bola o niečo väčšia a že do dierky v stene, trojnásobne vzdialenej od toho desivého miesta, by sa dal strčiť klinec.

Lúč, ktorý by sa priamočiaro šíril od tohto miesta, by vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov dosiahol priemer aspoň troch metrov, ale zakrivenie zemského povrchu by zabránilo ďalším škodám. A potom by sa už neškodne stratil vo vesmíre, čoraz širší a slabší, čudesné vlákenko v zložitom tkanive vesmíru.

Túto teóriu si ponechal pre seba.

Nikomu sa nezmienil ani o tom, že hneď na druhý deň si dal do nemocnice priniesť všetku dennú tlač a pozorne si ju prezrel.

Ale v takom veľkomeste miznú denne bez stopy desiatky ľudí. A nikto nepribehol na políciu vyplašené oznámiť, že mu pred očami zmizol človek (alebo len polovica človeka?). Aspoň sa o ničom takom nikde nepísalo.

Doktor Smith sa napokon prinútil zabudnúť na celý prípad.

Jozefovi Schwartzovi sa to stalo, keď zdvihol pravú nohu, aby prekročil roztrhanú handrovú bábiku. Na okamih ho ovládla čudná nevoľnosť, akoby ho na zlomok sekundy uchvátil vír a vyhodil celého dolámaného na breh. Keď opäť stúpil na pravú nohu, zastenal a pocítil, že sa mu podlamujú kolená a klesá do trávy.

Prižmúril oči a potom ich otvoril.

Nemýlil sa! Sedel na tráve, hoci predtým kráčal po dlažbe.

Domy zmizli! Zmizli rady bielych domov s upravenými trávnikmi!

A nesedel ani na trávniku; tráva okolo neho bola riedka a ne-pestovaná, rástlo tu aj niekoľko stromov a na obzore sa týčili ďalšie.

A vtom zažil najväčší šok, lebo lístie na stromoch bolo zožltnuté a pod rukou mu sucho zašuchotalo. Hoci bol z mesta, vedel, ako vyzerá jeseň.

Jeseň! A keď zdvihol pravú nohu, bol júnový deň a čerstvá zeleň sa len tak ligotala!

Podvedome si pozrel na nohy a s výkrikom sa k nim sklonil… Zočil malú handrovú bábiku, ktorú prekračoval, aspoň nejaký dôkaz reality…

To nie je možné! Keď ju obrátil v trasúcich sa rukách, videl, že nie je celá. Nebola však dajako veľmi poškodená, iba prerezaná. Ale ako! Presne pozdĺž, a netrčal z nej ani kúsok bavlny, ktorou bola vypchatá. Akoby ju boli prerezali britvou.

Na ľavej nohe si všimol čosi nezvyčajné. S bábikou v ruke si dôkladnejšie prezrel topánku. Špica bola hladko odrezaná. Tak hladko, ako by to nedokázal nijaký pozemský nástroj v rukách pozemského obuvníka. Čerstvé okraje neuveriteľne hladkého rezu sa priam ligotali.

Podvedome pocítil zmätok a ten zaplavil Schwartzovi odrazu aj mozog. Hrôzou zmeravel.

Napokon už aj zvuk vlastného hlasu pôsobil naňho upokojujúco v tomto pomätenom svete, preto začal hovoriť nahlas. Hlas mal však slabý a trasľavý.

Hovoril si: „Po prvé, nezošalel som. Cítim sa ako vždy… Pravda, keby som aj bol šialený, uvedomoval by som si to? Nie…“ Už sa ho pomaly zmocňovala hystéria, no s námahou ju potlačil. „Musí existovať nejaké iné vysvetlenie.“

,Žeby sa mi to snívalo?' uvažoval.,Ako zistím, či je to sen alebo skutočnosť?' Uštipol sa, a keď ho to zabolelo, potriasol hlavou.,Aj tá bolesť sa mi možno iba zdá. Nič nedokazuje.“

Zúfalo sa poobzeral. Vari sen môže byť taký živý, podrobný a dlhý? Kdesi čítal, že väčšina snov netrvá dlhšie ako päť sekúnd, že ich vyvolávajú drobné mozgové vzruchy a že ich dĺžka je iba zdanlivá.

Aká slabá útecha! Vyhrnul si rukáv košele a pozrel na hodinky. Sekundová ručička neúnavne obiehala po ciferníku. Ak je to sen, tých päť sekúnd sa vlečie na zbláznenie. Odvrátil pohľad od hodiniek a z čela si utrel studený pot.,Žeby som strácal pamäť?'

Pomaly zložil hlavu do dlaní, nenachádzajúc odpoveď. Čo ak vo chvíli, keď zdvihol pravú nohu, mu myseľ skĺzla z vychodených a dobre známych koľají, po ktorých sa tak dlho spoľahlivo pohybovala… Čo ak sa mu pamäť vrátila až v tejto chvíli, keď na jeseň po troch mesiacoch, alebo po desiatich rokoch a troch mesiacoch, stúpil pravou nohou na zem na tomto čudesnom mieste? Ale kde teda bol a čo robil po celý ten čas?

„Nie!“ vykríkol mimovoľne. To nemôže byť pravda! Pozrel sa na košeľu. Túto košeľu si obliekol dnes ráno a je čistá. Rozmýšľal a potom chytro siahol do vrecka saka a vytiahol jablko.

Zúfalo doň zahryzol. Bolo šťavnaté a studené, lebo ešte pred dvoma hodinami bolo v chladničke.

Ale ako si potom vysvetliť tú preťatú handrovú bábiku? Zmocňovala sa ho hystéria. Musí to byť sen, lebo inak asi zošalel.

Uvedomil si, že sa deň zmenil. Bolo neskoré popoludnie a tiene sa pomaly predlžovali. Odrazu naňho ochromujúce doľahlo ticho a opustenosť okolia.

Vyskočil na rovné nohy. Musí nájsť niekoho, kohokoľvek. A teda najlepšie by bolo pohľadať dajaký dom, ktorý bude najskôr pri ceste.

Bez rozmýšľania sa pustil tadiaľ, kde sa mu tráva videla najredšia.

Keď konečne narazil na rovný pruh asfaltovej cesty, premkol ho prvý večerný chlad a vrcholce stromov, ktoré sa navôkol varovne týčili, sa strácali v šere. Uľahčené si vzdychol, vyšiel na cestu a s pôžitkom vnímal pevnú zem pod nohami.

No všade naokolo sa rozprestierala úplná pustatina a Schwar-tzovi akoby chladná ruka opäť zovrela srdce. Dúfal však, že sa čoskoro zjaví nejaké auto. Nebude predsa nič jednoduchšie, ako naň zamávať a spýtať sa — vo svojej nedočkavosti to už vyslovil nahlas — „Nejdete náhodou do Chicaga?“

Ale čo ak je ďaleko od Chicaga? Nuž nech ho teda vezmú do najbližšieho mesta, hocikam, kde bude telefón. Vo vrecku má síce iba štyri doláre a dvadsaťsedem centov, ale môže sa predsa obrátiť na políciu…

Kráčal stredom autostrády a zavše sa obzrel. Ani nádherný západ slnka, ani prvé vychádzajúce hviezdy naňho teraz nezapôsobili.

Na ceste sa nezjavilo jediné auto. Ani jediné! A tma hustla.

Zľakol sa, že sa ho opäť zmocňuje nevoľnosť, lebo celá ľavá strana obzoru akoby svetielkovala. Spoza tmavých kontúr stromov prenikala chladná modrastá žiara. Nebola to plápolavá červeň lesného požiaru, ale slabé, plazivé žiarenie. A aj asfaltová cesta pod nohami akoby trochu svetielkovala. Zohol sa a dotkol sa jej: obyčajná cesta. Bol však presvedčený, že asfalt vskutku trochu svetielkuje.

Odrazu sa pristihol, že zúfalo beží po autostráde a v ušiach sa mu rozlieha jeho ťažký, nerovnomerný dupot. Uvedomil si, že v ruke ešte vždy zviera zničenú handrovú bábiku, a zlostne ju zahodil.

Vyškierajúca sa, zlomyseľná spomienka na predchádzajúci život…

A potom zdesene zastal. Nech už je to akokoľvek, ale bábika zároveň dokazuje, že je normálny. A preto ju nesmie zahodiť! Kľakol si do trávy a hmatkal okolo seba, až ju zasa našiel, tmavú škvrnu na svetielkujúcom pozadí. Roztržité jej napchal do brušká vytŕčajúcu plsť, ktorou bola vypchatá.

Opäť vykročil; na beh sa cítil priveľmi vyčerpaný.

Práve keď si začal uvedomovať, že je hladný a naozaj vydesený, zazrel na pravej strane svetlo.

Ved'jetodom!

Divo vykríkol, a hoci mu nikto neodpovedal, dom tam skutočne stál, prvá iskierka reality v posledných hrozných, neskutočných hodinách. Zišiel z cesty a rozbehol sa krížom cez priekopu, pomedzi stromy a krovie a prebehol cez potok.