Isaac Asimov: Okruhliak na obzore

„Ďakujem,“ povedal Schwartz a vďačne pokývol hlavou.

Muž čosi povedal a zdvihol zo stoličky Schwartzovu košeľu. Pozorne si ju poprezeral, pričom ho zaujali najmä gombíky. Potom ju odložil a doširoka otvoril dvere na skrini; Schwartz si až teraz uvedomil, že steny sú z akéhosi nepriehľadného mliečnobieleho materiálu.

„Plastická hmota,“ zahundral si, ako všetci laici pevne presvedčený, že sa nemýli. Všimol si, že izba nemá ani kúty a steny na seba hladko nadväzujú.

Muž podával Schwartzovi akési predmety a jeho gestá boli jednoznačné. Zrejme od neho žiadal, aby sa umyl a obliekol.

S mužovou pomocou sa mu to akosi podarilo. Nenašiel však nič, čím by sa mohol oholiť, a keď sa to usiloval posunkami naznačiť, muž mu so zjavným odporom v tvári povedal niekoľko nezrozumiteľných slov. Schwartz si poškrabal sivé strnisko a zhlboka vzdychol.

A potom ho muž zaviedol k malému podlhovastému dvojkolesovému vozidlu a naznačil mu, aby nastúpil. Rýchlo uháňali po prázdnej ceste, kým sa pred nimi nezjavili nízke belostné budovy a v diaľke modravá hladina.

„Chicago?“ spýtal sa dychtivo s nádejou, ktorá ho však pomaly opúšťala, lebo podobné mesto v živote nevidel.

Muž neodpovedal.

A posledná iskierka nádeje zhasla.

BEL ARVARDAN, KTORÝ UKONČIL SVOJU TLAČOVÚ konferenciu o chystanej výskumnej expedícii na Zem, by bol najradšej vyobjímal obyvateľov všetkých sto miliónov hviezdnych sústav, vytvárajúcich vesmírne galaktické Impérium. Odteraz už nebude známy len v tomto či susednom sektore. Keď sa potvrdia jeho teórie o vývoji Zeme, rozletí sa jeho meno po všetkých obývaných planétach Mliečnej cesty, po všetkých hviezdach, kam vstúpila ľudská noha za tie státisíce rokov osídľovania vesmíru.

Zvučné renomé, ako aj významné vedecké úspechy získal pomerne rýchlo, ale nie ľahko. Teraz mal iba tridsaťpäť rokov, no jeho vedeckú kariéru už napínali nečakané zvraty. Začala sa senzáciou, ktorá poriadne zatriasla dôstojnými múrmi univerzity na Arcture, kde ako neuveriteľne mladý — dvadsaťtriročný — obhájil doktorát z archeológie. Senzáciu vyvolala redakcia Revue galaktickej archeologickej spoločnosti, keď odmietla publikovať výťah z jeho habilitačnej práce, čo sa stalo po prvý raz v histórii univerzity. Takisto po prvý raz v histórii tohto renomovaného odborného časopisu odmietli nejaký príspevok tak jednoznačne.

Takáto nevraživá reakcia na čisto vedeckú a trochu suchopárnu rozpravu, nazvanú Niektoré artefakty zo sektora Sírius vo svetle expanznej teórie o vývine ľudskej rasy, by laikovi prichodila azda trochu prehnaná. Išlo však o to, že Arvardan sa vo svojej práci plne stotožnil s niekdajšou hypotézou známych mystikov, ktorí sa zaoberali skôr metafyzikou ako archeológiou: že ľudská rasa vznikla na niektorej planéte a odtiaľ sa postupne rozšírila do celej galaxie. Táto hypotéza bola aj obľúbeným námetom spisovateľov vedecko-fantastických románov a zároveň nočnou mórou všetkých seriózne uvažujúcich archeológov v Impériu.

Lenže Arvardan bol odborníkom, akého museli rešpektovať aj tí najrenomovanejší, lebo za desať rokov sa z neho stala uznávaná autorita v oblasti archeologických pamiatok z obdobia predimperiál-nych kultúr, ktoré ešte vždy bolo možné objaviť v niektorých zastrčených kútoch galaxie.

Napísal napríklad monografiu o mechanistickej civilizácii v sektore Rigel, kde roboty počas stáročného vývoja dosiahli taký stupeň dokonalosti, že aktivita obyvateľstva ochabla a flotily medziplanetárnych vojnových korábov ministra vojny lorda Moraya ich ľahko premohli. Prívrženci ortodoxnej archeológie boli naopak presvedčení, že vývoj ľudskej rasy prebiehal samostatne na jednotlivých planétach a rozličné atypické formy civilizácií ako napríklad na Rigeli pokladali za názorný príklad takéhoto izolovaného vývoja, neovplyvneného kontaktom s inými planétami. Arvardan túto teóriu vyvrátil, lebo dokázal, že rozvoj robotov na Rigeli bol iba prirodzeným výsledkom pôsobenia ekonomických a spoločenských faktorov v danej oblasti a v čase.

Neskôr sa venoval výskumu zaostalej planéty Ophiuchus, ktorú ortodoxná archeológia uvádzala ako klasický príklad primitívnej ľudskej spoločnosti, čo nedospela ani k etape medziplanetárnych letov. Každá učebnica používala túto planétu za najpádnejší dôkaz migračnej teórie, že ľudská rasa predstavuje prirodzený vrchol evolučného vývinu na každej planéte s kyslíkovo-vodným chemickým režimom a primeranou teplotou a gravitáciou, že jednotlivé formy ľudskej rasy sa môžu navzájom krížiť a po rozvoji medziplanetárnych letov k tomuto kríženiu aj došlo.

Arvardanovi sa však podarilo odkryť stopy ranej civilizácie, predchodkyni desaťtisícročného primitívneho obdobia na Ophiuchu-se, a skonštatovať, že už v prvých zachovaných záznamoch na planéte sa spomínajú medziplanetárne lety. A napokon jednoznačne dokázal, že človek na túto planétu prišiel ako civilizovaná bytosť.

Až po tomto sa v RGAS-e (ako znela skratka archeologickej revue), vyše desať rokov po obhajobe, rozhodli uverejniť Arvarda-novu habilitačnú prácu.

A teraz Arvardana priviedli vedecké záujmy na azda najbezvý-znamnejšiu planétu celého Impéria — na planétu Zem.

Arvardan pristál na jednej z opustených náhorných plošín severne od Himalájí, ktorá na Zemi predstavovala kúsok Impéria. Tu, na mieste, kam rádioaktívne žiarenie nikdy nepreniklo, sa ligotal palác, architektonicky očividne odlišný od pozemského štýlu. V podstate išlo o kópiu miestodržiteľských palácov, roztrúsených po okolitých, šťastnejších planétach. Všade navôkol rástla mäkká hustá tráva. Desať štvorcových kilometrov bezútešného skalnatého povrchu pokryli vrstvou úrodnej pôdy, zavodnili a pomocou umelej atmosféry pretvorili na trávniky a kvetinové záhrady.

Spotreba energie na vybudovanie a udržiavanie tohto zázraku bola podľa pozemských kritérií závratná, no umožňovali ju priam nevyčerpateľné zdroje desiatok miliónov planét Impéria, ktorých počet neustále vzrastal. (Podľa štatistických údajov z roku osemstod-vadsaťsedem galaktickej éry získavalo čestný štatút provincie asi päťdesiat nových planét denne, pričom podmienkou bolo, aby počet obyvateľstva dosahoval aspoň päťsto miliónov.)

V tejto rajskej záhrade žil guvernér Zeme a zavše sa mu v umelej nádhere podarilo na čas zabudnúť, že je guvernérom bezvýznamnej planéty, a uvedomiť si, že je aristokratom z preslávenej patricijskej rodiny.

Jeho manželka si však ich osamelosť uvedomovala častejšie, najmä keď si vyšla na trávnatý vŕšok a v diaľke zazrela ostrú, rozo-klanú hradbu pohorí, čo ich oddeľovala od pustej divočiny ostatnej Zeme. A vtedy v nej ani všetky farebné fontány (v noci svetielkujúce, čím pripomínali šľahajúce chladné plamene), chodníky ovrúbené ružami či idylické hájiky nevedeli zahnať vedomie, že sú tu vlastne v exile.

Preto Arvardana privítali možno ešte srdečnej šie, ako predpisoval protokol. Napokon, Arvardan bol pre guvernéra poslom zo samotného srdca Impéria, prinášal mu závan vesmíru a neohraničených diaľav.

A aj Arvardan tu našiel veľa pozoruhodného.

„Máte to tu veľmi pekné, čo svedčí o vašom dobrom vkuse,“ povedal. „Neuveriteľné, ako kultúra zo sídelného mesta preniká až do najvzdialenejších okrskov Impéria, lord Ennius.“

Ennius sa usmial. „Obávam sa, že guvernérovo sídlo tu na Zemi sa väčšmi páči návštevníkom ako jeho trvalým obyvateľom. Je to ako keď poklopkáte na peknú mušľu a zistíte, že je dutá. Sídelné mesto zastupujem vlastne iba ja so svojou rodinou a služobníctvom, vojenská posádka v niekoľkých dôležitých mestách na planéte a občasný návštevník, ako teraz vy. A to veru nie je veľa.“