Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„Aha, vidím, že vás to začalo zaujímať. Nazdávam sa, že odpoveď je jednoduchá. Úroveň radiácie, ktorá nedovoľuje vznik nového života, je dosť nízka a nemusí vždy zničiť existujúce formy života. Môže ich pochopiteľne ovplyvniť, ale nie zničiť, iba ak by sa enormne zvýšila… Rozumiete, chemické pochody sú tu trochu odlišné. V prvom prípade stačí zabrániť zhlukovaniu jednotlivých molekúl do reťazcov, kým v druhom treba zničiť už existujúce zložité štrukturálne väzby. A to nie je to isté.“

„Ale aj tak nerozumiem,“ povedal Ennius.

„Dá sa to veľmi ľahko vysvetliť. Život na Zemi vznikol ešte predtým, ako sa planéta stala rádioaktívnou. Pán guvernér, to je jediné možné vysvetlenie, ak nechceme poprieť fakt, že tu život skutočne existuje, alebo postaviť na hlavu celú teóriu chémie.“

Ennius naňho ohromene a neveriaco hľadel. „To azda nemyslíte vážne?“

„Prečo nie?“

„Ale ako by sa planéta odrazu mohla stať rádioaktívnou? Rádioaktívne prvky v zemskej kôre sa predsa rozpadávajú celé milióny rokov. Aspoň toto si pamätám zo svojich štúdií. Tieto prvky tu museli existovať už strašne dávno.“

„Pán guvernér, existuje ešte umelo vyvolaná rádioaktivita, a to aj vo veľkom rozsahu. Existujú predsa tisíce nukleárnych reakcií, pri ktorých uvoľnené množstvo energie stačí na získanie všetkých možných druhov rádioaktívnych izotopov. Ak napríklad predpokladáme, že ľudia tu na Zemi využívali riadenú nukleárnu reakciu na technické účely a táto sa im nejako vymkla z rúk, alebo ju dokonca použili na vojenské ciele — viete si predstaviť, že po takejto celosvetovej nukleárnej vojne by sa väčšina pôdy pochopiteľne stala rádioaktívna. Aký máte na to názor?“

Zapadajúce slnko vykrvácalo na končiaroch vzdialeného pohoria a posledné lúče vrhali purpurový odblesk na Enniusovu chudú tvár. Zaševelil podvečerný vánok a ospanlivý bzukot starostlivo vybraných druhov hmyzu pôsobil ešte upokojujúcej šie.

„Prichodí mi to dosť vykonštruované,“ namietol Ennius. „Neviem si napríklad predstaviť, že by sa nukleárne reakcie využili vo vojne alebo že by sa mohli až do takej miery vymknúť spod kontroly…“

„Prirodzene, pán guvernér, podvedome nukleárnu reakciu podceňujete, lebo žijete v časoch, keď ju vieme veľmi ľahko ovládať. Ale predstavte si, že by niekto — napríklad niektorá armáda — použil takéto zbrane ešte predtým, než sa proti nim našla účinná obrana? Ako keby použili zápalné bomby, keď ešte protivník nevie, že voda a piesok hasia oheň.“

„Hm,“ zahundral Ennius, „hovoríte ako Shekt.“

„Kto je Shekt?“ pozrel naňho chytro Arvardan.

„Istý pozemšťan. Jeden z mala solídnych — chcem povedať, že sa s ním dá rozumne rozprávať. Je fyzik. Aj ten mi raz vykladal, že Zem možno nebola vždy rádioaktívna.“

„Aha… Nuž, na tom nie je nič čudné, pretože na túto teóriu som, prirodzene, neprišiel až ja. Uvádza sa v Kódexe Bratstva, ktorý obsahuje staroveké povesti a mýty o prehistórii Zeme. Svojím spôsobom som vlastne jej siahodlhé litánie pretlmočil stručným odborným výkladom.“

„Kódex Bratstva?“ Na Enniusovej tvári sa zjavil údiv a mierne znepokojenie. „A ako ste sa k nemu dostali?“

„Rozličnými cestami. Nebolo to jednoduché, a podarilo sa mi získať z neho iba jednotlivé časti. Prirodzene, všetky tieto staroveké legendy o tom, že Zem kedysi nebola rádioaktívna, aj keď celkom vedecky nepodložené, sú pre môj projekt dôležité… Prečo sa pýtate?“

„Lebo táto kniha je hotovým písmom svätým pre radikálnu skupinu pozemšťanov. Nijakému mimozemšťanovi sa nesmie dostať do rúk. Tu by ste sa nemali chváliť, že ste ju čítali. Mimozemšťanov či Prišelcov, ako ich oni nazývajú, tu už zlynčovali za menšie veci.“

„Znie to, akoby si s nimi imperiálna polícia nevedela poradiť.“

„Keď ide o takúto svätokrádež, ani by si neporadila. Majte to na pamäti, pán doktor.“

Rozozvučala sa tichá melodická zvonkohra, dokonale harmonizujúca so šumením stromov. Po chvíľke pomaly doznela, akoby sa melódia iba nerada lúčila s pôvabným prostredím.

Ennius sa zdvihol. „Zrejme je čas na večeru. Prijmite moje pozvanie a využite pohostinstvo, ktoré vám môže ponúknuť tento kúsok Impéria na Zemi.“

Príležitostí na slávnostné večere tu nebývalo vela, a tak každú zámienku radi vítali. Večera mala veľa chodov, sála bola nádherne vyzdobená, muži boli galantní a ženy očarujúce.

A treba dodať, že doktor Bel Arvardan z Baronnu, sektor Sí-rius, bol stredobodom pozornosti.

Ku koncu banketu Arvardan využil príležitosť a zopakoval prítomným, čo predtým rozprával guvernérovi, ale tu sa jeho názory nestretli s takým porozumením.

Brunátny muž v plukovníckej uniforme sa k nemu naklonil s výrazom blahosklonnej zhovievavosti vojaka k civilovi a povedal: „Ak vám dobre rozumiem, pán doktor, chcete povedať, že títo pozemskí psi sú vlastne predstaviteľmi starovekej rasy, z ktorej sa kedysi vyvinulo všetko ľudstvo?“

„Netrúfam si jednoznačne odpovedať, pán plukovník, ale myslím, že takáto zaujímavá možnosť jestvuje. Verím, že o rok to budem vedieť naisto.“

„Ak by sa táto vaša teória potvrdila, o čom silno pochybujem,“ poznamenal plukovník, „bolo by to najväčšie prekvapenie v mojom živote. Slúžim tu na Zemi štvrtý rok a mám už určité skúsenosti. Podľa mňa sú pozemšťania darebáci a podliaci, všetci do jedného. Zďaleka sa nevyrovnajú našej intelektuálnej úrovni. Nemajú ani štipku iskry, čo kedysi dokázala doviesť ľudstvo do všetkých oblastí galaxie. Sú leniví, poverčiví, chamtiví a v ich srdci niet ani stopy po šľachetnosti. Až potom, keď mi vy alebo niekto iný ukáže pozemšťana, ktorý by sa aspoň v niečom vyrovnal normálnemu človeku — napríklad vám alebo mne — uznám, že možno z tejto rasy pochádzajú naši predkovia. Ale dovtedy odo mňa niečo také nečakajte.“

Zavalitý muž na druhom konci stola znezrady povedal:

„Vraví sa, že len mŕtvy pozemšťan je dobrý pozemšťan a ešte k tomu aj páchne,“ a hlučne sa rozosmial.

Arvardan sa zamračil a upierajúc pohľad do taniera pred sebou, povedal: „Nemám najmenšiu chuť polemizovať o rasových rozdieloch, najmä keď táto otázka je celkom podružná. Hovoril som o pozemšťanoch prehistorického obdobia. Ich dnešní potomci boli dlho odlúčení od ostatného Impéria a navyše tunajšie životné podmienky sú také nezvyčajné, že o to väčšmi ich musíme brať do úvahy.“

Obrátil sa k Enniusovi a spýtal sa ho: „Pán guvernér, pred večerou ste spomínali akéhosi pozemšťana.“

„Naozaj? Už ani neviem.“

„Fyzika menom Shekt.“

„Aha, pravdaže.“

„Celým menom sa volá Aŕrret Shekt?“

„Áno. Vari ste o ňom počuli?“

„Myslím, že áno. Odvtedy, čo ste ho spomenuli, stále mi vŕta v hlave, ale už som sa rozpomenul, kam ho nám zaradiť. Nepracuje náhodou v Ústave nukleárneho výskumu v — ako sa len volá to prekliate mesto?“ Udrel si dlaňou po čele. „V Chicu?“

„To je on. A čo je s ním?“

„Ide len o to, že v augustovom čísle Fyzikálnych rozhľadov uverejnil článok. Všimol som si ho, lebo ma zaujíma všetko, čo súvisí so Zemou, a články pozemšťanov sa v galaktických periodikách zjavujú naozaj veľmi zriedkavo… Tvrdí tam, že vyvinul zariadenie, ktoré nazval synapsiŕikátor a ktoré má zlepšiť schopnosť učenia u cicavcov.“

„Naozaj?“ spýtal sa Ennius trochu ostro. „Nepočul som o tom.“