Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„Môžem vám ten článok vyhľadať. Je to celkom zaujímavé, aj keď, prirodzene, nerozumiem všetkým matematickým dôkazom. V podstate išlo o to, že robil pokusy s akýmisi tunajšími zvieratami — tuším potkanmi — a po experimente na synapsifikátore ich púšťal do bludiska. Viete, čo mám na mysli: chcel ich naučiť nájsť správnu cestu za potravou cez umelý labyrint. Zistil, že potkany našli správnu cestu priemerne o tretinu času skôr, ako na to potrebovali ostatné kontrolované potkany… Uvedomujete si, čo to znamená, pán plukovník?“

Vojak, ktorý vlastne celú diskusiu vyvolal, ľahostajne odvetil: „Nie, pán doktor.“

„Som pevne presvedčený, že ktorýkoľvek vedec schopný vyvinúť takýto prístroj, hoci aj pozemšťan, sa mi dozaista intelektuálne vyrovná, a ak dovolíte, zrejme aj vám.“

Ennius ho prerušil. „Prepáčte, pán doktor. Rád by som sa ešte vrátil k tomu synapsifikátoru. Experimentoval Shekt aj s ľuďmi?“

Arvardan sa usmial. „Pochybujem, pán guvernér. Deväť desatín z jeho synapsifikovaných potkanov totiž pri experimentoch zahynulo. Kým prístroj nezdokonalí, iste sa neodváži experimentovať s ľuďmi.“

Ennius sa s trochu ustarosteným výrazom pohodlnejšie usadil v kresle a do konca večere už nič nevzal do úst a mlčal.

Pred polnocou z banketu nenápadne odišiel, povedal niekoľko slov manželke a vládnym vzducholetom sa vydal na dvojhodinovú cestu do Chica; ustarostený výraz z tváre mu nezmizol a srdce mu zvierala úzkosť.

A tak keď odpoludnia Arbin Maren priviedol Jozefa Schwartza do Chica na experimentálny pokus na synapsifikátore, Shekt už vyše hodiny diskutoval za zatvorenými dverami so samotným guvernérom Zeme.

ARBIN BOL V CHICU CELÝ NESVOJ. CÍTIL SA ako v obkľúčení. Kdesi v strede mesta, jednom z najväčších na Zemi — údajne tu žilo až päťdesiattisíc obyvateľov — sídlili úrady veľkého galaktického impéria.

Ešte nikdy nevidel mimozemšťana, a tak sa ustavične úzkostlivo obzeral, či nejakého nezazrie. V podstate by nevedel vysvetliť, ako by rozoznal pozemšťana od Prišelca, keby aj nejakého stretol, no v hĺbke duše bol pevne presvedčený, že by ten rozdiel zbadal.

Pred vchodom do Ústavu sa obzrel. Jeho vozidlo stálo osamelo na parkovisku so zaplateným parkovacím kupónom na šesť hodín. Nie je to nápadné?… Všetkého sa bál. Všade akoby naňho striehli sliedivé oči a uši.

Musí dúfať, že ten cudzinec zostane schovaný v zadnom priestore vozidla. Nie si je istý, či mu dobre rozumel, hoci nadšene prikyvoval. Odrazu pocítil zlosť sám na seba. Prečo sa dal Grewovi nahovoriť na takúto hlúposť? Dvere sa pred ním otvorili a z myšlienok ho vyrušil hlas. „Čo chcete?“

Znelo to dosť netrpezlivo, možno sa ho to už niekoľko ráz pýtali.

Zachrípnuto odpovedal a slová sa mu pritom zadŕhali v hrdle: „Tu sa možno prihlásiť na experiment na synapsifikátore?“

Vrátnička naňho ostro pozrela a odvetila: „Najprv sa tu zapíšte.“

Arbin schoval ruky za chrbát a priškrteným hlasom zopakoval: „Kde by som sa niečo dozvedel o synapsifikátore?“ Grew mu povedal, ako sa ten prístroj volá, no Arbin sa aj tak trochu zajakával.

Vrátnička mu však neoblomne odsekla: „Kým sa tu nezapíšete, nemôžem vám nič prezradiť. To je predpis.“

Arbin sa bez slova zvrtol, že odíde. Mladá žena za pultom stisla pery a energicky stlačila gombík na bočnom operadle kresla.

Arbina, ktorý chcel zostať čo najnenápadnejší, ovládla úzkosť. Žena si ho premeriavala veľmi pozorne. Zapamätá si ho aj na sto rokov. Najradšej by sa pustil do behu, naskočil do svojho vozidla a vrátil sa na farmu…

Z neďalekej kancelárie rýchlo vyšiel ktosi v bielom laboran-tskom plášti a vrátnička ukázala prstom na Arbina. „Dobrovoľník na synapsifikátor, slečna Shektová,“ oznámila. „Nechce prezradiť meno.“

Arbin zdvihol pohľad. Pred ním stála mladá žena. Na tvári sa mu zjavil rozpačitý výraz. „Vy ste šéfka toho prístroja, slečna?“

„Ale kdeže.“ Veľmi priateľsky sa naňho usmiala a Arbin pocítil, ako ho opúšťa úzkosť.

„Ale môžem vás poslať za šéfom,“ pokračovala. Potom sa dychtivo spýtala: „Naozaj sa chcete podrobiť pokusom na synapsifi-kátore?“

„Chcem hovoriť so šéfom,“ zopakoval Arbin tvrdošijne.

„V poriadku.“ Nezdalo sa, že by sa jej dotkla jeho nedôvera. Vkĺzla do dverí, odkiaľ vyšla, a chvíľku jej nebolo. Potom mu po-kývla prstom…

S búšiacim srdcom ju nasledoval do predsienky. Prívetivo mu povedala: „Ak počkáte takú polhodinku, doktor Shekt vás prijme. Teraz je veľmi zaneprázdnený… Ak by ste si dovtedy chceli pozrieť nejaký film, prinesiem vám prehliadačku.“

Arbin však iba mlčky pokrútil hlavou. Zdalo sa mu, že štyri steny malej miestnosti sa naňho valia a takmer mu nedovolia dýchať. Je tu v pasci? Prídu si poňho agenti Bratstva?

Bolo to najdlhšie čakanie v jeho živote.

Lord Ennius, guvernér Zeme, nezažil pri svojej návšteve u doktora Shekta takéto ťažkosti, hoci chvíľami pociťoval tiež vzrušenie. Po štyroch rokoch vo funkcii guvernéra bola preňho cesta do Chica ešte vždy vítanou zmenou. Ako oficiálny zástupca vzdialeného imperátora bol de jure vicekráľom rozsiahlych galaktických sektorov, ktorých hviezdne svety zaberali celé stovky parsekov, no v skutočnosti nebolo toto miesto skoro o nič lepšie ako vyhnanstvo.

Guvernér, uväznený v sterilnej prázdnote himalájskej náhornej plošiny, uprostred jalových škriepok obyvateľstva, ktoré nenávidelo jeho a Impérium, čo zosobňoval, pokladal návštevu Chica za únik pred každodennou nudou.

Jeho úniky bývali vždy krátke, lebo aj tu v Chicu musel mať na sebe po celý čas, dokonca aj v spánku, ochranný odev, a čo bolo ešte nepríjemnejšie, musel stále užívať metabolin.

Práve sa na to ponosoval Shektovi.

„Metabolin,“ povedal a ukázal mu červenkastú tabletku, „možno najpresnejšie symbolizuje, čo za úskalia prináša so sebou pobyt na vašej planéte. Jeho úlohou je zrýchliť všetky moje metabolické pochody, pokým som medzi vami, obklopený rádioaktívnym oblakom, ktorý na vás nemá škodlivé účinky.“

Prehltol tabletku. „A je to! Teraz sa mi rozbúcha srdce, zrýchli tep a pečeň naplno rozbehne všetky chemické pochody, pre ktoré ju lekári nazývajú najdôležitejšou továrňou nášho organizmu. A neskôr sa u mňa dostavia bolesti hlavy a malátnosť.“

Doktor Shekt ho trochu pobavene počúval. Hoci nemal okuliare, ani neprižmuroval oči, zdalo sa, že je krátkozraký, lebo za dlhé roky si zvykol všetko pozorne prezerať a každé slovo starostlivo zvažovať. Mal okolo päťdesiatky, bol vysokej štíhlej postavy a trochu sa hrbil.

Dobre poznal celú galaktickú kultúru a neprejavovali sa uňho stopy nepriateľstva a podozrievavosti, akými väčšina pozemšťanov odpudzovala aj takého kozmopoliticky založeného predstaviteľa Impéria, ako bol Ennius.

„Som presvedčený, že by ste sa zaobišli aj bez tej — tabletky,“ namietol. „Sám dobre viete, že užívanie metabolinu je len predsudok. Keby som vám namiesto neho podstrčil tabletku cukru, necítili by ste sa o nič horšie. A dokonca by ste si potom namysleli aj bolesti hlavy.“

„Vravíte to len preto, že vám toto prostredie vyhovuje. Chcete azda poprieť, že váš bazálny metabolizmus funguje rýchlejšie ako môj?“

„To, prirodzene, nechcem, ale čo na tom? Viem, že v celom Impériu je zakorenené, ako sa my pozemšťania líšime od ostatných ľudí, ale podľa mňa nie v základných veciach. Alebo teraz tlmočíte názory antiterrestrialistov?“