Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„Vráťme sa teda k mojej pôvodnej otázke. Už to funguje?“

„Prístroj som vyskúšal na zvieratách.“

„A s akým výsledkom?“

„Nuž, väčšina veľmi chytro zahynula na koaguláciu mozgových bielkovín, niečo podobné ako keď na tvrdo uvaríte vajce.“

Ennius sa strhol. „V týchto chladnokrvných vedeckých pokusoch je čosi nevýslovné kruté. A čo bolo s tými, ktoré prežili?“

„Z toho nemožno robiť závery, nešlo predsa o ľudí. Výsledky sú však uspokojivé… Lenže potrebujem ľudí. Chápete, veľa záleží na prirodzených bioelektrických vlastnostiach jednotlivých mozgov. V každom mozgu sa tvoria mikroprúdy určitého typu, každý mozog má svoje odlišnosti. Možno to prirovnať k odtlačkom prstov alebo obrazcu žiliek na sietnici. Ba dokonca individuálne rozdiely sú ešte zreteľnejšie. Pri pokusoch to musíme brať do úvahy, a ak sa nemýlim, k ďalším koaguláciám už nedôjde… Nemám však na tento experiment dobrovoľníkov. Aj ich hľadám, ale…“ Rozhodil rukami.

„Ani sa nečudujem,“ povedal Ennius. „Ale teraz vážne; ak sa vám prístroj podarí zdokonaliť, aké máte s ním plány?“

Fyzik pokrčil plecami. „To nie je moja starosť. O tom pochopiteľne rozhodne Veľká rada.“

„Nemali by ste námietky, keby sa s vaším objavom čo najskôr oboznámili v celom Impériu?“

„Ja? Vôbec nie. Ale iba Veľká rada je oprávnená…“

„Dočerta s vašou Veľkou radou,“ prerušil ho Ennius netrpezlivo. „Už som s nimi mal do činenia. Ale boli by ste vy ochotný porozprávať sa s nimi, keď nadíde pravá chvíľa?“

„Isteže, ale ako by som ich mohol ovplyvniť?“

„Mohli by ste im vysvetliť, že ak sa na Zemi podarí vyvinúť synapsifikátor, ktorý by sa dal celkom bezpečne využívať aj na ľuďoch, a ak ho Zem poskytne aj ostatným členom Impéria, možno sa zrušia niektoré obmedzenia týkajúce sa emigrácie pozemšťanov na iné planéty.“

„Akože?“ začudoval sa Shekt ironicky, „a riskovali by sa aj e-pidémie zapríčinené našimi odlišnosťami a tým, že vlastne ani nie sme ľudia?“

„Možno by ste sa dokonca,“ povedal Ennius potichu, „mohli presťahovať en masse na inú planétu. Pouvažujte o tom.“

Vtom sa otvorili dvere a do miestnosti vkĺzla mladá žena a ako jarný vánok osviežila potuchnuté ovzdušie skromne zariadenej pracovne. Pri pohľade na návštevníka sa zarazila a trochu začervenala.

„Len pod ďalej, Póla,“ vyzval ju Shekt náhlivo. „Pán guvernér,“ povedal Enniusovi, „rád by som vám predstavil svoju dcéru. Póla, toto je lord Ennius, guvernér Zeme.“

Guvernér vstal a zdvorilo kývol hlavou, akoby si to, že chcela odísť, vysvetľoval len ako slušnosť.

„Milá slečna,“ povedal, „neveril som, že by Zem mohli zdobiť takéto krásne kvety. Teraz som však presvedčený, že by ste boli rovnakou ozdobou ktorejkoľvek inej planéty.“

Póla mu náhlivo, ba až hanblivo podala ruku. Na okamih sa zdalo, že jej ju chce bozkať podľa galantného zvyku starej generácie, no zostalo iba pri symbolickom náznaku. Zrejme si to rozmyslel, lebo jej veľmi rýchlo pustil ruku.

Póla sa akoby na okamih zamračila, ale úctivo odvetila: „Pán guvernér, som úprimne dojatá, ako milo sa správate k obyčajnej po-zemšťanke. Vaša zdvorilosť sa vyrovná vašej odvahe, s akou riskujete možnú infekciu.“

Shekt si odkašľal a skočil jej do reči. „Moja dcéra, pán guvernér, končí štúdium na univerzite v Chicu a je tu na praxi; dva dni v týždni pracuje v mojom laboratóriu ako technička. Je veľmi šikovná, a hoci zo mňa hovorí otcovská pýcha, možno dakedy zaujme moje miesto.“

„Otec,“ povedala Póla potichu, „chcem ti oznámiť niečo dôležité.“ Zaváhala.

„Chcete zostať osamote?“ spýtal sa Ennius zdvorilo.

„Nie, netreba,“ odmietol Shekt. „O čo ide, Póla?“

„Máme dobrovoľníka, otec.“

Shekt na ňu vyjavené pozrel. „Na synapsifikátor?“

„Aspoň to tvrdí.“

„Nuž, vidím, že som vám priniesol šťastie,“ poznamenal Ennius.

„Tak to vyzerá.“ Shekt sa obrátil k dcére. „Povedz mu, nech počká. Odveď ho do izby C a ja prídem čoskoro za vami.“

Keď Póla odišla, pozrel na Enniusa. „Môžete ma ospravedlniť, pán guvernér?“

„Isteže. Ako dlho experiment potrvá?“

„Niekoľko hodín. Chceli by ste sa na ňom zúčastniť?“

„Nič skľučujúcejšie si neviem predstaviť, milý pán doktor. Až do zajtra budem vo vládnom paláci. Oboznámili by ste ma potom s výsledkom?“

Zdalo sa, že Shektovi odľahlo. „Ale isteže.“

„Dobre… A porozmýšľajte, čo som vám povedal o tom vašom synapsifikátore. O tej vašej novej kráľovskej ceste za poznaním.“

A Ennius odišiel ešte nespokojnejší, ako prišiel; vlastne sa nič nedozvedel a jeho obavy vzrástli.

LEN ČO SHEKT OSAMEL, ROZVÁŽNE A POMALY stisol gombík bzučiaka a do miestnosti náhlivo vošiel mladý technik v belostnom plášti so starostlivo zopnutými dlhými hnedými vlasmi.

„Povedala vám Póla…“ začal Shekt.

„Áno, pán doktor. Pozorovala ho skrytou kamerou a nepo-chybne je to ozajstný dobrovoľník.“

„Čo myslíte, mám to ohlásiť Rade?“

„Ťažko povedať. Rade by sa iste nepáčilo, že ste použili bežné komunikačné prostriedky. Viete, že sa všetko odpočúva.“ Oživené dodal: „Ale mohol by som ho poslať preč. Hoci mu povedať, že potrebujeme iba mužov do tridsať rokov. Tento má určite najmenej tridsaťpäť.“

„Nie, to nie. Najprv sa naňho pozriem.“ Shektovi hlavou vírili myšlienky. Doteraz sa mu darilo držať situáciu pevne v rukách. Za informácie, čo publikoval, by ho nemohli obviniť, že niečo tají. A teraz sa mu zrazu prihlásil ozajstný dobrovoľník, a to ešte rovno po Enniusovej návšteve. Nesúvisí to nejako? Shekt mal iba hmlistú predstavu o sile jednotlivých tajných politických zoskupení, ktoré na spustošenej Zemi znova súperili o moc. Svojím spôsobom však toho vedel dosť. Dosť na to, aby si uvedomil, že im je vydaný na milosť a nemilosť, a iste vedel toho viac, ako si o ňom mysleli členovia Bratstva.

Ale čo môže robiť, keď je medzi dvoma mlynskými kameňmi?

O desať minút si už so záujmom prezeral šľachovitého farmára, ktorý stál pred ním s čiapkou v ruke a s poodvrátenou hlavou, akoby sa chcel vyhnúť skúmavému pohľadu. Shekt usúdil, že má iste menej ako štyridsať, no ťažká práca na poli nikomu na mladistvom výzore nepridá. Mužova ošľahaná hnedá tvár teraz sčervenela a na čele a na sluchách sa mu perlili kvapôčky potu, hoci v miestnosti bolo príjemne chladno.

Nervózne si mädlil prsty.

„Môj milý,“ začal Shekt prívetivo, „chápem, že nám nechcete prezradiť svoje meno.“

Arbin si tvrdohlavo húdol svoje. „Povedali mi, že sa dobrovoľníka nebudete na nič vypytovať.“

„Hm. A máte vôbec v úmysle prezradiť nám niečo o sebe? Či sa chcete rovno podrobiť experimentu?“

„Ja? A hneď?“ zľakol sa Arbin. „Ale veď ja nie som ten dobrovoľník. Nič také som ani netvrdil.“

„Nie? Teda dobrovoľníkom je niekto iný?“

„Pravdaže. Načo by som sa…“

„Rozumiem. A ten druhý muž je tu s vami?“

„Vlastne áno,“ povedal Arbin neurčito.

„Dobre. Pozrite, povedzte nám len to, čo uznáte za vhodné. Všetko, čo sa od vás dozvieme, zostane v prísnej tajnosti a všemožne sa pousilujeme pomôcť vám. Súhlasíte?“

Farmár sklopil zrak, akoby naznačoval svoj rešpekt. „Ďakujem. Je to totiž takto, pane. Na farme máme istého muža, — hm, nášho vzdialeného príbuzného. Pomáha nám, chápete…“