Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Shekt odstúpil, vyčerpaný, ale spokojný. Chrbtom ruky si utrel čelo. „Je v poriadku.“

Energicky sa obrátil k Arbinovi: „Musí tu zopár dní zostať.“

V Arbinových očiach sa opäť zjavil vydesený výraz. „Ale veď… veď…“

„Nie, nie, musíte mi dôverovať. Tu bude v bezpečí, na to dám krk. Vlastne už teraz riskujem, že oň prídem. Nechajte ho tu, okrem nás ho nikto neuvidí. Keby ste ho teraz odviezli, azda by to ani neprežil. A čo by ste z toho mali? A keby zomrel, museli by ste všetko vysvetľovať Bratstvu.“

Posledné Shektove slová trafili do čierneho. Arbin preglgol a spýtal sa: „Ale počujte, ako sa dozviem, že si mám poňho prísť? Svoje meno vám neprezradím!“

To už bola kapitulácia. Shekt mu odpovedal: „Nepýtam sa vás naň. Príďte presne o týždeň večer o desiatej. Budem vás čakať pri dverách do garáže, kam ste dnes vošli svojím bimotom. Musíte mi veriť, človeče, nemáte sa čoho báť.“

Už bol večer, keď Arbin vyrazil z Chica. Iba dvadsaťštyri hodín uplynulo od chvíle, čo im neznámy zabúchal na dvere, a za ten čas viac ráz porušil všetky najprísnejšie Nariadenia.

Keď vo svojom bimote uháňal po prázdnej ceste, často sa mimovoľne obzrel. Nesleduje ho niekto? Nechcú vypátrať, kde býva? Alebo ho už potajme odfotografovali? A teraz si tú fotografiu pohodlne porovnávajú dakde v spravodajskej centrále Bratstva vo Was-henne, kde sú založené osobné materiály všetkých žijúcich pozemšťanov kvôli evidencii, kedy sa kto dožije šesťdesiatky.

Šesťdesiatky, ktorej sa napokon nikto nevyhne. Hoci on má pred sebou ešte dvadsaťpäť rokov, prenasleduje ho tento prízrak denne vďaka Grewovi a teraz aj vďaka cudzincovi.

A čo keby sa už v Chicu neukázal?

Nie! S Loou by nevládali robiť za troch, a len čo by neodovzdali predpísaný kontingent, vyšiel by najavo ich prvý prečin, ukrývanie Grewa. A tak keď niekto raz poruší jedno z Nariadení, nevyhnutne musí porušiť aj to ďalšie.

Arbin vedel, že sa do Chica vráti, aj keď sa to spája s veľkým rizikom.

Až neskoro po polnoci si Shekt uvedomil, že by si mal oddýchnuť, aj to len preto, že ustarostená Póla naňho naliehala. No ani potom nevedel zaspať. Vankúš akoby ho rafinovane pridúšal a prikrývka ho omotávala tak pevne, že sa nevládal hýbať. Vstal a odniesol si stoličku k obloku. Mesto bolo teraz temné, ale na horizonte oproti jazeru sa slabo mihotala modravá smrtonosná žiara, ktorá zalievala celú Zem.

Udalosti rušného dňa sa mu opäť bláznivo vynárali v mysli. Len čo presvedčil vyplašeného farmára, aby odišiel domov, spojil sa videofónom s vládnym palácom. Ennius sa osobne prihlásil, akoby už čakal. Ešte vždy bol v ťažkom ochrannom odeve.

„Dobrý večer, pán doktor. Experiment ste skončili?“

„Áno, ale chudák dobrovoľník ho ledva prežil.“

Ennius sa zatváril vydesene. „Dobre som usúdil, že urobím lepšie, ak odídem. Povedal by som, že ani nie je veľký rozdiel medzi vami vedcami a vrahmi.“

„Ale veď ešte nezomrel, pán guvernér, a možno ho aj zachránime, hoci…“ A pokrčil plecami.

„Na vašom mieste by som sa v budúcnosti zameral výlučne na potkany… Ale akosi sa mi nezdáte vo svojej koži, milý priateľ. Veď vy ste si predsa na niečo takéto už zvykli, nie ako ja.“

„Starnem, pán guvernér,“ vysvetlil Shekt jednoducho.

„Tu na Zemi je to nebezpečná kratochvíľa,“ odvetil mu Ennius sucho. „Choďte si ľahnúť.“

A tak Shekt teraz sedel pri okne a hľadel na potemnené mesto umierajúcej planéty.

Skúšky so synapsifikátorom trvajú už dva roky a po celý ten čas je otrokom a poslušnou bábkou Bratstva strážcov tradícií či Bratstva, ako sa sami nazývajú.

Napísal sedem alebo osem článkov, ktorých uverejnenie v Sí-rianskej neurofyziologickej revue by jeho meno razom preslávilo po celej galaxii. A tieto články plesnivejú v jeho písacom stole. Namiesto toho musel napísať ten pomotaný a zámerne skresľujúci článok do Fyzikálnych rozhľadov. Typické metódy Bratstva. Radšej polopravdy než čistá lož.

A predsa sa Ennius oňho zaujíma. Prečo?

Vari to súvisí s ostatnými informáciami, čo získal? Má zástupca Impéria to isté podozrenie ako on?

V ostatných dvesto rokoch boli na Zemi tri povstania. Tri razy sa obyvatelia Zeme v mene niekdajšej veľkosti vzbúrili proti imperiálnym posádkam. A prirodzene, tri razy ich porazili, a keby imperiálna politika nebola taká zhovievavá a galaktický kongres neprejavil toľkú štátnickú múdrosť, mohla byť už Zem krvavo vyčiarknutá zo zoznamu obývaných planét.

Teraz by sa to však mohlo azda skončiť inak… Lenže naozaj by sa to mohlo skončiť inak? Nakoľko sa dá veriť slovám umierajúceho šialenca, ktoré boli zväčša iba nesúvislým bľabotaním?

Ale čo si pomôžeš? Tak či onak, nesmie nič podniknúť. Môže iba čakať. Starne, a ako povedal Ennius, na Zemi je to nebezpečná kratochvíľa. Šesťdesiatka je už blízko a z jej smrtiaceho zovretia sa len málokomu podarilo získať výnimku.

A predsa túži žiť, hoci aj na prekliatej rádioaktívnej kope hliny zvanej Zem.

Opäť si ľahol a v polospánku mu ešte zišlo na um, či Bratstvo neodpočúvalo jeho rozhovor s Enniusom. Vtedy ešte netušil, že Bratstvo má aj iné zdroje informácií.

Shektovmu mladému technikovi trvalo až do rána, kým sa definitívne rozhodol.

Šéfa síce obdivoval, no dobre vedel, že použiť synapsifikátor a nedať si oficiálne schváliť dobrovoľníkov, je hrubým porušením príkazu Bratstva. A keďže tento príkaz neskôr vyšiel ako Nariadenie, bola takáto neposlušnosť ťažkým zločinom.

Uvažoval. Napokon, koho vlastne podrobili tomu experimentu? Nábor dobrovoľníkov sa starostlivo pripravil a usmerňoval. Bolo treba zverejniť dostatočné množstvo informácií o synapsifikátore, aby prípadní imperiálni agenti nemali dôvody na podozrenie, a zároveň sa skôr odradili potenciálni dobrovoľníci. Bratstvo strážcov tradícií poslalo na experiment niekoľko svojich ľudí, a to malo stačiť.

Ale kto teda poslal tohto muža? Bratstvo tajne, aby si preverilo, či sa možno na Shekta spoľahnúť?

Alebo je Shekt zradca? Popoludní sa tam s kýmsi zamkol — a neznámy mal na sebe masívny odev, aký nosievajú Prišelci na ochranu pred rádioaktívnym žiarením.

Tak či onak, Shekta ľahko môže stihnúť záhuba, a prečo by mal na to doplatiť aj on? Veď je ešte mladý a má pred sebou takmer štyridsať rokov života. Prečo by si mal predčasne privolávať Šesťdesiatku?

Okrem toho by to znamenalo povýšenie… A napokon, Shekt je už starý a pri najbližšom sčítaní ho aj tak odstránia, čiže mu ani veľmi neublíži. Prakticky mu vôbec neublíži.

Technik sa definitívne rozhodol. Vzal do ruky komunikátor a vyťukal kombináciu čísiel, čím sa priamo zapojil do kancelárie premiéra Zeme, po imperátorovi a guvernérovi najvyššieho pána nad životom a smrťou všetkých pozemšťanov.

Až večer sa ružový opar bolesti Schwartzovi v hlave trochu rozplynul a prenikli ním prvé nejasné vnemy. Spomenul si na cestu k nízkym, husto nakopeným budovám pri jazere, na to, ako sa musel dlho krčiť v batožinovom priestore vozidla.

A potom — čo bolo potom? Myšlienky sa mu ťažkopádne prevaľovali v mozgu… Áno, prišli poňho. Zaviedli ho do veľkej miestnosti, plnej všelijakých prístrojov a stupníc, a dali mu dve tabletky… Áno, to je ono. Dali mu tabletky a on ich pokojne prehltol. Čo mohol stratiť? Keby ho otrávili, preukázali by mu láskavosť.

A na nič iné sa nepamätá.