Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Pozemšťania nedovolia, aby sa kdekoľvek na Zemi umiestnili znaky imperiálnej nadvlády, lebo sú presvedčení, že právoplatným vládcom celej galaxie by mala byť Zem. Lenže raz mladý Stannell H. - pamätáš sa, ten pološialený chlapec, ktorého po dvojročnom panovaní zavraždili — nariadil, že musia vztýčiť imperiálne insígnie v paláci Veľkej rady vo Washenne. Nebolo na tom nič zvláštne, lebo tieto insígnie sú umiestené v zákonodarných zhromaždeniach na všetkých planétach galaxie ako symbol jednoty Impéria. Ale čo sa stalo tu? V deň, keď insígnie slávnostne vztýčili, v meste vypukli masové nepokoje.

Fanatici z Washennu insígnie strhli a potom zaútočili na naše vojenské posádky. Ten šialenec Stannell nariadil, že jeho príkaz treba splniť, aj keby mali zmasakrovať všetkých pozemšťanov, ale zavraždili ho, skôr ako to stihli vykonať, a jeho nástupca Edard rozkaz odvolal. A opäť nastal pokoj.“

„Chceš povedať,“ spýtala sa Flóra neveriaco, „že imperiálne insígnie tam už nevztýčili?“

„Presne tak. Pri hviezdach, Zem, táto mizerná planéta, je jediná z miliónov planét Impéria, ktorá nemá v paláci svojho najvyššieho zhromaždenia imperiálne insígnie. A keby sme sa o to pokúsili dnes, bojovali by do posledného muža, aby nám v tom zabránili. A ty sa ma pýtaš, či sú nedotkliví. Hovorím ti, sú to šialenci.“

Na chvíľu sa odmlčal. V sivom svetle brieždenia zaznel tichý a neistý Florin hlas. „Ennius?“

„Prosím?“

„Ty sa neobávaš tej vzbury len preto, že by ti mohla pokaziť reputáciu. Ako tvoja manželka ti viem aj trochu čítať myšlienky a zdá sa mi, že sa bojíš akéhosi nebezpečenstva, ktoré by mohlo ohroziť celé Impérium… Nemal by si predo mnou nič tajiť. Bojíš sa, že pozemšťania zvíťazia.“

„Flóra, nechcem o tom hovoriť.“ V očiach sa mu zjavil utrápený výraz. „Je to vlastne menej ako predtucha… Možno štyri roky pobytu na tejto planéte sú pridlhé pre každého normálneho človeka… Ale prečo sú si pozemšťania takí istí?“

„Prečo si to myslíš?“

„Naozaj sú si veľmi istí. Aj ja mám svoje zdroje informácií, vieš? Len sa nad tým zamysli: tri razy sme ich rozdrvili, nemôžu si robiť nijaké ilúzie. A predsa sa chcú postaviť proti dvesto miliónom planét, z ktorých každá je oveľa mocnejšia ako oni, a pritom si veria. Naozaj tak pevne veria v nejaký osud alebo dajakú nadprirodzenú silu, v čosi, čo poznajú iba oni? Možno… možno…“

„Možno čo, Ennius?“

„Možno majú nejaké nové zbrane.“

„Zbrane, ktoré by jednej planéte umožnili poraziť dvesto miliónov iných planét? Nerob paniku. To nedokáže nijaká zbraň.“

„Už som ti hovoril o synapsiŕikátore.“

„A ja som ti poradila, čo treba podniknúť. Vieš o nejakej inej zbrani, ktorú by mohli použiť?“

„Nie,“ zaváhal Ennius.

„No vidíš. Nijaká taká zbraň neexistuje. A teraz ti poviem, čo urobíš, drahý. Nemohol by si zájsť za premiérom, ubezpečiť ho o svojej dobrej vôli a upozorniť ho na Arvardanove plány? Neoficiálne mu navrhni, aby mu nedali povolenie. Tým sa zároveň vyhneme aj prípadnému podozreniu, že vláda Impéria má niečo spoločné s takýmto hrubým porušením ich tradícií. Znemožníš Arvardanovi činnosť a zároveň sa otvorene proti nemu nepostavíš. Potom požiadaj Ministerstvo, nech ti sem pošlú dvoch dobrých psychológov — alebo si radšej žiadaj štyroch, a pošlú ti aspoň dvoch — a dáš im posúdiť možnosti synapsifikátora… A o všetko ostatné sa postarajú naši vojaci a budúce generácie, tie nech sa o seba starajú samy.

Nechcel by si si zdriemnuť? Pripravím ti ležadlo, zakryješ sa touto kožušinou, a keď sa zobudíš, dám ti sem doniesť raňajky. V slnečnom svetle sa ti budú tie problémy javiť inak.“

A tak Ennius po prebdenej noci zaspal päť minút pred východom slnka.

Preto sa aj premiér dozvedel od guvernéra o Belovi Arvardanovi a jeho expedícii až o osem hodín.

ARVARDAN MAL NATERAZ IBA JEDINÚ STAROSŤ — ako čo najlepšie využiť voľný čas. Medziplanetárny koráb Ophiu-chus mal priletieť najskôr o mesiac, a teda mohol celý čas stráviť podľa vlastnej vôle.

Na šiesty deň po prílete na Everest sa Arvardan rozlúčil s hostiteľom a nasadol na Stratolet, najväčšie lietadlo Celosvetovej leteckej spoločnosti na linke medzi Everestom a hlavným mestom Zeme Washennom.

Hoci mu Ennius ponúkol rýchly vzducholet, zámerne uprednostnil obyčajné lietadlo, lebo ako cudzinec a archeológ bol pochopiteľne zvedavý na bežný život tvorov obývajúcich Zem.

A mal na to aj iný dôvod.

Arvardan pochádzal zo sektora Sírius, najvyspelejšieho v celej galaxii, kde boli antiterrestriálne predsudky hlboko zakorenené. Aj tak si vždy rád nahováral, že sám tým predsudkom nepodľahol. Ako vedec a archeológ si to ani nemohol dovoliť. Prirodzene, v podvedomí sa aj uňho slovo pozemšťan spájalo s predstavami akejsi karikatúry človeka, ba aj samotné slovo mu znelo barbarsky. Ale usiloval sa nebyť zaujatý.

Aspoň si to myslel. Napríklad keby sa nejaký pozemšťan chcel pripojiť k jeho expedícii alebo s ním spolupracovať na hocijakom mieste a mal by na to patričné vzdelanie i skúsenosti — prijal by ho. Pravda, keby mal voľné miesto. A keby ostatní členovia expedície nič nenamietali. V tom bol háčik. Zvyčajne ostatní namietali, tak čo mohol robiť?

Zamyslel sa nad tým. Celkom isto by mu bolo ľahostajné, keby mal jesť pri stole s pozemšťanom alebo bývať s ním v izbe, ak by to nešlo inak — pravda, keby bol pozemšťan aspoň trochu čistotný a zdravý. V podstate by sa k nemu správal ako k hocikomu inému. Nemôže si však nepriznať, že aj tak by preňho zostal len pozemšťa- nom. Už je to raz tak. Na vine je detstvo, prežité vo fanatickom ovzduší rasovej neznášanlivosti, ktorú síce takmer nevnímal, ale predsa bola taká dôsledná, že ju pokladal za niečo celkom prirodzené. Až keď všetko odvrhol, mohol spätne zhodnotiť jej obmedzenosť.

Nuž tu má príležitosť overiť si, aký vlastne je. V lietadle boli okrem neho samí pozemšťania, a predsa sa medzi nimi cítil celkom dobre. Azda bol trochu nesmelý.

Poobzeral sa po obyčajných a normálnych tvárach okolosedia-cich cestujúcich. Mali by sa zrejme niečím odlišovať, ale rozoznal by ich od ostatných, keby ich náhodne stretol niekde inde? Sotva. Ženy vôbec nevyzerajú zle… Zvraštil obočie. Pravda, aj rasová znášanlivosť má svoje medze. Napríklad sobáš s pozemšťankou uňho neprichádza vôbec do úvahy.

Lietadlo sa mu zdalo dosť malé a trochu zastaralé. Prirodzene, bolo na nukleárny pohon, ale staršieho typu, s nízkou účinnosťou. Ani vlastná nukleárna jednotka nezaručovala dostatočnú radiačnú ochranu. Potom si však pomyslel, že tvrdé gama lúče a veľká hustota rýchlych neutrónov v ovzduší asi na pozemšťanov nepôsobia tak škodlivo ako na ostatných.

Zadíval sa z okna na Zem, ktorá na tmavom, vínovopurpuro-vom pozadí stratosféry vyzerala priam rozprávkovo. Obrovské, trochu zahmlené plochy pevniny (tu a tam zatienené slnkom osvetlenými oblakmi) žiarili sýtou pomarančovou farbou. Pred letiacim lietadlom pomaly ustupovali mäkké závany tmy, ktorú miestami rozjasňovalo svetielkovanie rádioaktívnych oblastí.

Arvardanovu pozornosť upútal smiech spolucestujúcich. Odvrátil pohľad od okna a počúval. Stredobodom pozornosti bol zrejme starší pár, obaja usmievaví a guľatučkí. „O čom sa hovorilo?“ spýtal sa Arvardan suseda. Sused zaváhal, no potom predsa odvetil: „Slávia štyridsaťročné spolužitie, tak sa vydali na Veľkú cestu.“