Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Všetky tváre sa od neho odvrátili. Videl už iba chrbty. Vzbíkla v ňom zlosť. Pozemšťania si dovolili takto sa k nemu správať. Pozemšťania! Podával im predsa ruku ako priateľ. On, občan Šíria, sa znížil a správal sa k nim priateľsky, a oni ho odmietli.

Po chvíli sa ovládol. Jasné, rasové predsudky vždy platia obojstranne, nenávisť plodí nenávisť!

Všimol si, že si niekto prisadol, a nevraživo sa k nemu obrátil. „No, čo je?“

Bol to mládenec s cigaretou. Práve si pripálil ďalšiu.

„Zdravím vás,“ začal. „Volám sa Creen… Nedajte sa tým bláz-nom znervózniť.“

„Mne sa to tak ľahko nestane,“ odvetil Arvardan stručne. Novému spoločníkovi sa veľmi nepotešil, ani nemal náladu počúvať blahosklonne rady nejakého pozemšťana.

Creen však zrejme nevedel rozoznávať jemnejšie odtienky reči. Niekoľko ráz si poriadne potiahol z cigarety, aby sa mu rozhorela, a odklepol popol ponad bočné operadlo do uličky.

„Vidiečania!“ zašepkal pohrdlivo. „Hŕba farmárov… Chýba im galaktický rozhľad. Nevšímajte si ich… Ja mám napríklad celkom iné názory. Mojím heslom je žiť a nechať žiť. Nemám nič proti Prišelcom. Ak ku mne budú priateľskí, oplatím sa im priateľstvom. Veď čo na tom, dočerta… Nemôžu za to, že sú Prišelci, tak ako ja nemôžem za to, že som pozemšťan. No nemám pravdu?“ A potľapkal Arvarda-na familiárne po zápästí.

Arvardan prikývol a cítil, ako ním prebehli zimomriavky, keď sa ho dotkol sused. Aj keby nešlo o pozemšťana, nežiadalo sa mu nadväzovať známosť s mužom, ktorého zrejme mrzelo, že nemohol urýchliť strýkovu smrť.

Creen sa oprel dozadu. „Letíte do Chica? Akože sa to voláte? Albaldan?“

„Arvardan. Áno, cestujem do Chica.“

„Ja som odtiaľ. Bez debaty je to najfantastickejšie mesto na celej Zemi. Zdržíte sa tam dlhšie?“

„Možno. Ešte som sa nerozhodol.“

„Hm… Počujte, dúfam, že sa neurazíte, ak vám pochválim vašu košeľu. Mohol by som sa na ňu lepšie pozrieť? To je zo Šíria, čo?“

„Áno.“

„Fantastický materiál. Niečo také tu na Zemi nezoženiete… Počujte, priateľke, nemáte náhodou ešte jednu takúto? Keby ste ju chceli predať, rád kúpim. Vyzerá svetovo.“

Arvardan odmietavo pokrútil hlavou. „Žiaľ, nezobral som si so sebou veľa. Nakúpim si šatstvo tu na Zemi.“

„Dám vám za ňu päťdesiat kreditov,“ naliehal Creen. Po chvíli mlčania trochu nazlostené dodal: „To je slušná cena.“

„Veľmi slušná,“ prisvedčil Arvardan, „ale ako som už povedal, nemienim ju predať.“

„Nuž, čo sa dá robiť…“ Creen pokrčil plecami. „Zrejme sa tu na Zemi zdržíte dlhšie, však?“

„Možno.“

„A čím sa zaoberáte?“

Archeológ už nevedel potlačiť podráždenosť. „Pozrite, pán Creen, ak nemáte nič proti tomu, som trochu unavený a chcel by som si pospať. Súhlasíte?“

Creen sa zamračil. „Čo je s vami? Vari sa u vás nezvyknete správať k sebe zdvorilo? Veď som sa vás len slušne pýtal, zato mi hneď ešte nemusíte odtrhnúť hlavu.“

Predtým rozprával potichu, ale teraz takmer kričal. K Arvarda-novi sa opäť obrátili nepriateľské tváre a archeológ pevne stisol pery.

Tak mi treba, pomyslel si nazlostené. Keby sa do nich nezasta-rel, keby sa nechcel chvastať hlúpou liberálnosťou a nevnucoval sa ľuďom, ktorí oňho nestoja, nemal by teraz nepríjemnosti.

Odmerane odvetil: „Pán Creen, ja som vás nevolal, aby ste si prisadli ku mne, a ani som k vám nebol nezdvorilý. Opakujem, že som unavený a chcel by som si oddýchnuť. Myslím, že na tom nie je nič zlé.“

„Počujte,“ mládenec vstal, zlostne odhodil cigaretu a namieril na Arvardana prstom, „zato ešte nemusíte so mnou zaobchádzať ako so psom. Vy smradľaví Prišelci sa sem dohrniete, machrujete, nafukujete sa a myslíte si, že si tu môžete robiť, čo sa vám zachce. Ale my vám to nemusíme trpieť. Ak sa vám tu nepáči, môžete sa pratať, odkiaľ ste prišli, a ešte slovo a vysvetlím vám to aj dôraznejšie. Myslíte, že sa vás bojím?“

Arvardan odvrátil hlavu a strnulo hľadel do okna.

Creen si bez slova šiel sadnúť na svoje pôvodné miesto. V lietadle sa opäť rozprúdila vzrušená vrava, ale Arvardan už ich nepočúval. Podvedome cítil, ako sa naňho zavše uprú ostré, nepriateľské pohľady. Až si ho napokon prestali všímať.

Zvyšok cesty strávil osamelo a mlčky.

Pristátie v Chicu bolo preňho vyslobodením. Pri prvom pohľade z lietadla „bez debaty na najfantastickejšie mesto na celej Zemi“ sa Arvardan trochu pousmial, no aj tak to bola vítaná zmena oproti ťaživej, nepriateľskej atmosfére, čo vládla v lietadle.

Počkal na batožinu a dal si ju odniesť do taxíka. Povezie sa v ňom len sám, a keď sa zbytočne nepustí do reči s taxikárom, nevzniknú nijaké ťažkosti.

„Vládny palác,“ povedal taxikárovi a vozidlo sa pohlo.

Arvardan prvý raz vkročil do Chica práve v deň, keď Jozef Schwartz ušiel z Ústavu nukleárneho výskumu.

Creen s úškľabkom hľadel za odchádzajúcim Arvardanom. Vytiahol z vrecka malý zápisník a pozorne si ho prezeral, poťahujúc z cigarety. Tentoraz z cestujúcich veľa toho nevytiahol, nepomohla mu ani bájka o strýkovi (predtým s ňou mal vždy úspech). Isteže, je tu ten starý, čo spomínal, že ktosi, vďaka svojim konexiám v Bratstve, žil dlhšie, ako mu patrilo. To by bol priestupok za ohováranie Bratstva. Lenže starého chrena aj tak čaká o mesiac Šesťdesiatka, načo by ho udával.

Ale ten Prišelec, to je čosi inšie. Uspokojené si znova prezrel svoju poznámku: „Bel Arvardan z Baronnu v sektore Sírius — zvedavý na Šesťdesiatku — tajil, čo je zač — priletel do Chica normálnou leteckou linkou dvanásteho októbra o jedenástej dopoludnia — antiter-restriálny postoj veľmi výrazný.“

Tentoraz sa mu možno podaril kapitálny úlovok. Udávať všelijakých neškodných tárajov je nudná rutina, ale toto sa mu zrejme vyplatí.

O pol hodiny budú mať v Bratstve jeho hlásenie. Flegmaticky opustil letisko.

DOKTOR SHEKT UŽ PO DVADSIATY RAZ prelistoval hŕbu svojich najčerstvejších poznámok a potom zdvihol hlavu, lebo do kancelárie vošla Póla. Zamračene si obliekla pracovný plášť.

„Otec, a ty si ešte nejedol?“

„Čože? Ale isteže… A toto je čo?“

„To je obed, alebo kedysi to bol obed. Naposledy si zrejme raňajkoval. Uznaj, načo by som ti zháňala jedlo, keď ho nemieniš zjesť. Musím ťa donútiť, aby si chodieval na obed domov.“

„No tak sa už nevzrušuj. Najem sa. Len nemôžem prerušovať dôležité experimenty zakaždým, keď si zmyslíš, že by som sa mal najesť.“

Pri zákusku sa opäť rozveselil. „Nemáš potuchy,“ začal, „čo za človeka je ten Schwartz. Rozprával som ti o jeho lebečných švoch?“

„Hej, spomínal si, vraj ich má ako primitív.“

„Lenže to nie je všetko. Má tridsaťdva zubov, tri stoličky po oboch stranách vrchnej a spodnej čeľuste, jedna z nich je umelá, asi si ju robil sám. Aspoň doteraz som nevidel kovovú protézu, prichytenú o vedľajšie zuby, ale naopak, zapustenú do čeľuste… Ale videla si už niekedy niekoho s tridsiatimi dvoma zubmi?“

„Nerátam okoloidúcim na ulici zuby, otec. A koľko ich má vlastne byť — dvadsaťosem?“

„Pri vesmíre, jasné… Ale ešte som neskončil. Včera sme mu urobili interné vyšetrenie. Hádaj, čo sme objavili? No hádaj!“

„Že má vnútornosti?“

„Póla, vidím, že si zo mňa strieľaš, ale nedbám. Nenamáhaj sa, prezradím ti to. Apendix má asi desať centimetrov dlhý a komunikuje s hrubým črevom. Veľká galaxia, to je neuveriteľné! Overil som si to na lekárskej fakulte — pochopiteľne, celkom nenápadne — apendix vraj nebýva dlhší ako centimeter a nikdy nekomunikuje s hrubým črevom.“