Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Jeho jedlo na rozdiel od ostatných bolo studené, ale teraz mu to bolo jedno. Po chvíľke si všimol, že jedlo je čoraz teplejšie a miska je na dotyk horúca. Zarazene prestal jesť a čakal.

Z omáčky sa začalo pariť a napokon sa obsah misky dôkladne prehrial. Potom pomaly chladol a Schwartz ho zjedol.

Keď odchádzal, Granz a Messter tam ešte sedeli. Bol tam aj ďalší muž, ktorého si Schwartz nevšimol.

Nevšimol si ani šťúpleho chudého muža, ktorý sa mu prilepil na päty už od chvíle, čo ušiel z Ústavu.

Keď sa Bel Arvardan osprchoval a preobliekol, rozhodol sa podľa pôvodného plánu pozorovať tie ľudské zvieratá, pozemšťanov, v ich prirodzenom prostredí. Počasie bolo príjemné, povieval osvie- žujúci vetrík a sama dedina — prepáčte, mesto — vyzeralo prívetivo, pokojne a čisto. Nie najhoršie.

Prvá zastávka bude Chico, pomyslel si. Najväčšia koncentrácia pozemšťanov na celej planéte. Potom navštívi Washenn, hlavné mesto Zeme. Potom Senloo, Senfran a Bonair. . Svoju cestu po západných kontinentoch (kde žila väčšina pozemšťanov, roztrúsených po celej planéte) si naplánoval tak, aby strávil všade dva-tri dni a vrátil sa do Chica pred príchodom vesmírneho korábu s jeho archeologickou expedíciou.

Bude to celkom poučné.

V podvečer si zašiel do jedlomatu a tu sa stal svedkom príhody, ktorej aktérmi boli dvaja pozemšťania, čo prišli hneď po ňom, a tučný starší muž. No pozoroval ich len roztržito a ľahostajne, len aby mu nový zážitok vymazal z pamäti nepríjemné chvíle strávené v lietadle. Dvaja pri stole boli zrejme vodičmi aerotaxíkov, a hoci nemali veľa peňazí, vedeli byť aj pohostinní.

Tulák vyšiel a po dvoch minútach sa pobral aj Arvardan.

Ulice sa už medzitým zaplnili ľuďmi, pracovný deň sa chýlil ku koncu.

Chytro ustúpil nabok, aby sa nezrazil s mladým dievčaťom.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa.

Dievča bolo oblečené v bielom plášti, typickej uniforme ošet-rovateliek. Očividne si vôbec neuvedomovala, že doňho takmer vrazila. S ustarosteným výrazom sa poobzerala na všetky strany a pritom vôbec nevnímala, čo sa okolo robí. Bolo zrejmé, že ju čosi trápi.

Zľahka sa dotkol jej pleca. „Môžem vám nejako pomôcť, slečna? Máte dáke starosti?“

Zastala a vyľakane naňho pozrela. Arvardan ju odhadol na devätnásť až dvadsaťjeden rokov a so záujmom si prezeral jej hnedé vlasy a tmavé oči, vyčnievajúce lícne kosti a jemnú bradu, tenký driek a pôvabné držanie tela. Skutočnosť, že toto žieňa bolo pozem-šťankou, akoby dodávala jej príťažlivosti akýsi pikantný nádych.

Ešte vždy sa naňho dívala, a keď mu napokon odpovedala, a-koby ju opustili všetky sily. „Ach, nemá to význam. Prosím vás, nerobte si starosti. Vyložená hlúposť hľadať niekoho, keď nemáme ani potuchy, kam išiel.“ Oči jej zvlhli a na okamih ochabnuto spustila plecia. Potom sa vystrela a zhlboka nadýchla. „Nevideli ste náhodou asi päťdesiatštyriročného zavalitého plešivého muža v zeleno-bielych šatách, bez klobúka?“

Arvardan na ňu zarazene pozrel. „Ako? V zelenobielych šatách?… To by bola náhoda… Počujte, ten muž nevie dobre rozprávať, pravda?“

„Áno, áno. Vy ste ho teda videli?“

„Ani nie pred piatimi minútami jedol s tamtými dvoma… Počujte, vy tam!“ A kývol na nich.

Granz k nim prišiel prvý. „Taxík, pane?“

„Nie, ale ak poviete slečne, kam odišiel muž, ktorému ste zaplatili jedlo, zarobíte si aj tak.“

„Žiaľ, nikdy predtým som ho nevidel,“ namrzene odvetil.

Arvardan sa obrátil k dievčaťu. „Pozrite, slečna, iste sa nepo-bral ta, odkiaľ ste prišli, vtedy by ste ho boli stretli. A nemôže byť ďaleko. Mali by sme sa vybrať severným smerom. Keby som ho zbadal, spoznám ho.“

Pomoc ponúkol celkom impulzívne, aj keď tak nezvykol konať. Pristihol sa, že sa na ňu usmieva.

Granz sa zamiešal do rozhovoru. „A čo vyviedol, slečna? Dúfam, že neporušil nejaké Nariadenie?“

„Nie, nie,“ odvetila chytro. „Je len trochu chorý.“

Keď odišli, Messter sa dlho díval za nimi. „Trochu chorý?“ Posotil si čiapku so šiltom dozadu a zamyslene si šúchal bradu. „Čo ty na to, Granz? Trochu chorý!“ A úkosom pozrel na svojho spoločníka.

„Čo je s tebou?“ spýtal sa Granz neisto.

„Znepokojuje ma to. Ten chlapík určite ušiel rovno zo špitála. Sestrička, čo ho tu hľadala, vyzerala riadne vyľakaná. Prečo by bola taká vyľakaná, keby bol iba trochu chorý? Veď ledva zo seba vytisol slovo, a sotva nám rozumel. Všimol si si to vôbec?“

V Oranžovom pohľade sa odrazu zjavila panika. „Hádam len nechceš povedať, že má horúčku?“

„Som si istý, že má horúčku z ožiarenia — a teraz dakde ušiel. Bol pri nás bližšie ako na pol metra. A to pre nás neznamená nič dobré…“

V tej chvíli sa pri nich zjavil šťúply muž. Dengľavý chlapík s prenikavým, ostrým pohľadom a štebotavým hláskom, akoby spadol z neba. „O čo ide, páni? Kto má horúčku z ožiarenia?“

Uvítali ho nevraživé pohľady. „A vy ste kto?“

„Ale, ale,“ zaštebotal zlostne chlapík, „tak vy chcete vedieť, kto som? Keby niečo, som v službách Bratstva, aby sme si rozumeli.“ Ukázal im malý lesklý odznak, ktorý mal pripevnený pod chlop-ňou saka. „V mene Bratstva strážcov tradícií vás žiadam, aby ste mi ihneď vysvetlili, čo mali znamenať tie reči o horúčke z ožiarenia?“

Messter, trochu vyľakaný, mu mrzuto odpovedal. „O ničom neviem. Nejaká zdravotná sestra tu hľadala chorého pacienta a mne len napadlo, či náhodou nemá horúčku z ožiarenia. Tým som neporušil nijaké Nariadenie.“

„Hohó! Vy chcete mňa poúčať o Nariadeniach? Radšej si choďte po svojom a Nariadenia nechajte na mňa.“

Chlapík si pomädlil ruky, chytro sa poobzeral a náhlivo vykročil severným smerom.

„Tamto je!“ A Póla nadšene chytila svojho spoločníka za lakeť. Urobila to úplne mimovoľne, rýchlo a samozrejme. Znenazdajky ho zazreli v hlavnom vchode do samoobslužného obchodného domu, asi tri bloky od jedlomatu.

„Vidím ho,“ zašepkal Arvardan. „Držte sa vzadu, ja ho budem sledovať. Ak zazrie vás, zmizne v dave, a už ho nenájdeme.“

Opatrne sa prikrádali ako na dajakej poľovačke. Množstvo ľudí v obchode bolo ako pohyblivý piesok, čo pomaly alebo rýchlo pohltí korisť, navždy, alebo ju znenazdajky vypľuje a obklopí neprekonateľnou bariérou. Dav akoby riadila akási spoločná škodoradostná myseľ.

Napokon Arvardan pozorne obišiel pokladnicu, nespúšťajúc Schwartza z očí, akoby ho mal na udici. Pevnou rukou mu stisol rameno.

Schwartz čosi nezrozumiteľné zabľabotal a v panike chcel ujsť. Ale Arvardan ho pevne držal, z jeho zovretia by sa nevymanil ani oveľa silnejší muž ako Schwartz, a aby nikto nič nezbadal, usmieval sa a nahlas sa mu prihováral: „Ahoj, kamoš, už som ťa večnosť nevidel. Ako si žiješ?“

Keď počúval Schwartzov nezrozumiteľný bľabot, uvedomil si, že je to veľmi priehľadný trik, ale vtom mu prišla na pomoc Póla.

„Pán Schwartz,“ zašepkala, „poďte s nami.“

Schwartz ešte chvíľu zanovito stál, no napokon rezignoval.

Unavene povedal: „Ja — pôjdem — s vami,“ no jeho slová odrazu zanikli v reve miestneho rozhlasu.

„Pozor! Pozor! Pozor! Žiadame všetkých návštevníkov, aby organizovane opustili obchodný dom cez východ na Piatu ulicu. Pri východe sa preukážte identifikačnými kartami. Urobte tak bez meškania. Pozor! Pozor! Pozor!“

Výzvu zopakovali tri razy, pričom poslednú už sprevádzal šuchot krokov davu, ktorý sa disciplinovane staval do radu pri východe. Zovšadiaľ zaznievalo vzrušené mrmlanie a v mnohých obmenách sa opakovala otázka, na ktorú ako zvyčajne nevedel nikto odpovedať: Čo sa stalo? O čo ide?