Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

„A čo to značí?“

„Nuž, že strašne zaostal vo vývine, je to hotová žijúca skamenelina.“ Zdvihol sa od stola a náhlivými krokmi meral kanceláriu. „Vieš čo, Póla, myslím, že by sme Schwartza nemali len tak pustiť. Je to privzácny exemplár.“

„Nie, nie, otec,“ namietala Póla chytro, „to nemôžeš urobiť. Sľúbil si tomu farmárovi, že im ho vrátiš, a musíš brať ohľad aj na Schwartza. Je tu nešťastný.“

„Nešťastný! Veď ho tu obskakujeme ako dákeho významného Prišelca.“

„Myslíš, že mu na tom záleží? Ten chudák je zvyknutý na svoju rodinu a farmu. Prežil tam celý život. A teraz tu podstúpil šokujúci experiment — zrejme mal pritom aj bolesti — a myseľ mu začala pracovať celkom inak. Nemôžeme od neho očakávať, že to pochopí. Musíme rešpektovať jeho ľudské práva a vrátiť ho rodine.“

„Ale, Póla, záujem vedy…“

„Hlúposti! Čo ma po záujme vedy? Čo myslíš, že sa stane, ak sa Bratstvo dozvie, že si tu experimentuješ bez ich súhlasu? Myslíš, že ich budú trápiť záujmy vedy? Mysli aspoň na seba, ak už ti nezáleží na Schwartzovi. Čím dlhšie ho tu držíš, tým väčšie riziko podstupuješ, že ťa odhalia. Pošleš ho domov zajtra večer, presne podľa pôvodného dohovoru, počuješ?… Idem za ním, či niečo nepotrebuje.“

O chvíľu sa vrátila bledá a vydesená. „Otec, zmizol!“

„Kto?“ spýtal sa vyľakane.

„Schwartz!“ vykríkla, premáhajúc plač. „Akiste si zabudol zamknúť za sebou dvere.“

Shekt vyskočil od stola. „Kedy ušiel?“

„Neviem. Ale nemôže byť dlho preč. Kedy si bol za ním?“

„Asi pred štvrťhodinou. Keď si sem prišla, práve som sa odtiaľ vrátil.“

„Dobre,“ povedala rázne. „Bežím von. Možno sa len poneviera dakde po okolí. Ty zostaneš tu. Ak ho niekto zadrží, nesmú ho dávať do súvislosti s tebou. Rozumieš?“

Shekt iba mlčky prikývol.

Jozef Schwartz sa ani priveľmi nepotešil, keď sa mu podarilo vymeniť miestnosti nemocničného väzenia za voľné priestranstvo okolitého mesta. Ani si nenahováral, že postupuje podľa nejakého plánu. Vedel celkom jasne, že len improvizuje.

Okrem nejasnej túžby vymeniť nečinnosť za akúkoľvek činnosť ho poháňal iba jediný trochu racionálny impulz — nádej, že nejaký náhodný zážitok alebo situácia mu prinavráti stratenú pamäť. Teraz bol už pevne presvedčený, že ho postihla strata pamäti.

Prvý pohľad na mesto mu nedodal odvahy. V slnečnom svetle neskorého odpoludnia bolo celé Chico biele ako mlieko. Všetky budovy vyzerali ako z porcelánu, podobné farmárskemu domu, do ktorého vtedy prišiel.

Čosi hlboko v ňom mu našepkávalo, že mestá majú byť hnedé a červenohnedé. A oveľa špinavšie. Tým si bol celkom istý.

Kráčal pomaly. Cítil, že po ňom nevyhlásia nejaké rozsiahle pátranie. Vedel to, hoci nechápal, ako na to prišiel. V ostatných dňoch spozoroval, že čoraz citlivejšie vníma „atmosféru“ alebo „cíti“, čo sa okolo neho robí. Aj takto sa prejavovali zvláštne pochody jeho mysle odvtedy čo…

Myšlienky sa mu roztratili.

Tak či onak, „atmosféra“ v nemocničnom väzení bola akási tajomná; zdalo sa mu, akoby sa čohosi báli. Teda nemôžu ho prenasledovať s veľkým krikom. Vede] to. Ale prečo to vie? Vari sa táto čudná schopnosť mysle dostavuje ako sprievodný znak amnézie?

Prešiel ďalšiu križovatku. Vozidiel bolo pomerne málo. Chodci boli — nuž, ako chodci. Odevy mali dosť smiešne — bez gombíkov, bez švíkov, ale zato pestrofarebné. Ale tak bol oblečený aj on. Prišlo mu na um, kde sú asi jeho staré šaty, a vzápätí sa zamyslel, či ich vôbec mal. Ak raz začneme zásadne pochybovať o svojej pamäti, nemôžeme si byť vlastne ničím istí.

Ale veď sa zreteľne pamätá na svoju ženu a deti. To nemôže byť fikcia. Zastal uprostred chodníka, aby sa trochu upokojil. Možno sú to len pokrivené obrazy nejakých skutočných ľudí v tomto neskutočne vyzerajúcom ozajstnom svete; musí ú to ujasniť.

Ľudia doňho vrážali a zavše niektorý zlostne zašomral. Vykročil ďalej. Odrazu si uvedomil, že je hladný, alebo čoskoro bude, a že nemá peniaze.

Obzeral sa po ulici. Nevidel nič, čo by mu pripomínalo reštauráciu. Napokon, veď ako by to zistil? Nevie prečítať tie nápisy.

Zastavoval sa pri každom výklade, popri ktorom prechádzal… A odrazu zbadal za sklom miestnosť s malými stolíkmi; pri jednom sedeli dvaja muži, pri ďalšom jeden. Všetci jedli.

Aspoň to sa nezmenilo. Muži pri jedení ešte vždy žuli a pregí-gali.

Vošiel dnu a zmätene zastal. Nikde nevidel pult, kuchyňu, alebo že by sa varilo. Chcel si na jedlo zarobiť umývaním tanierov, ale komu sa má ponúknuť?

Placho pristúpil k dvom mužom; ukázal prstom na ich taniere a namáhavo povedal: „Jedlo? Kde? Prosím.“

Začudovane naňho pozreli. Potom ho jeden z nich zahrnul prívalom nezrozumiteľných slov a potľapkal skrinku v stene, pri ktorej stál stôl. Druhý čosi netrpezlivo povedal.

Schwartz sklopil oči. Obrátil sa a chcel odísť, ale vtom ho ktosi chytil za rukáv…

Granz si všimol okrúhlu Schwartzovu tvár, ako zažiadané nazerá dnu.

„A tento čo chce?“

Messter, ktorý sedel chrbtom k oknu, sa obzrel, pokrčil plecami a mlčal.

„Ide dnu,“ povedal Granz.

„No a čo?“ odvetil Messter.

„Nič, len hovorím.“

Nový hosť sa chvíľu bezmocne obzeral, potom pristúpil k ich stolu, ukázal na dusené hovädzie, čo jedli, a s čudným prízvukom povedal: „Jedlo! Kde? Prosím.“

Granz zdvihol hlavu. „Jedlo dostanete tu, priateľko. Len si sadnite k niektorému stolu a použite jedlomat… jedlo-mat! Vari neviete, čo to je? Pozri na chudáka blázna, Messter. Díva sa, akoby mi nerozumel ani slovo. Hej, kamoš, tu je to — stačí tam hodiť mincu a môžete jesť, rozumiete?“

„Čo ťa po ňom,“ mrmlal Messter. „Je to dáky povaľač, čo sa chce zadarmo najesť.“

„Hej, počkajte.“ Keď sa Schwartz obrátil na odchod, Granz ho chytil za rukáv a povedal Messterovi. „Dám tomuto chlapíkovi najesť. Veď čo nevidieť ho zrejme čaká Šesťdesiatka. To je ešte najmenej, čo môžem preňho urobiť… Hej, kamoš, máš peniaze?… Dočerta, veď ten mi tuším nerozumie. Peniaze, kamoš, prachy! Toto…“

Vytiahol z vrecka ligotavú polkreditovú mincu, ktorá sa zatrblietala, keď ju vyhodil do vzduchu.

„Máš nejaké?“ spýtal sa.

Schwartz pomaly pokrútil hlavou.

„Tak si za toto niečo daj!“ Vopchal polkreditovú mincu do vrecka a podal Schwartzovi oveľa menšiu.

Schwartz ju nerozhodne držal v ruke.

„No tak, nestoj tu ako stĺp. Strč ju do jedlomatu. Tuto.“

Schwartz odrazu porozumel. Jedlomat mal niekoľko otvorov na mince rozličnej hodnoty a plno gombíkov pod obdĺžnikmi z mliečneho skla s nápismi, ktorým nerozumel. Schwartz ukázal na jedlo na ich stole a potom so spýtavým výrazom putoval prstom po gombíkoch automatu.

Messter podráždene zahundral: „Tak obložený chlebíček pánovi nestačí. Začíname tu mať akýchsi nóbl povaľačov. Škoda si s nimi začínať, Granz.“

„Nič to, nech teda prídem o ten polkredit. Aj tak zajtra beriem… Tu máš,“ povedal Schwartzovi. Strčil mincu do jedlomatu a z výklenku v stene vytiahol plytkú kovovú misku. „A teraz si to odnes k niektorému stolu… A tú mincu si nechaj. Kúp si za ňu kávu.“

Schwartz si misku opatrne odniesol k susednému stolu. Zboku bola na miske pripevnená lyžica akýmsi priehľadným materiálom, ktorý sa uvoľnil a slabo pukol, len čo sa ho dotkol prstom. V tej chvíli sa priehľadné veko misky rozdvojilo v spojovacom švíku a obe polovice sa posunuli dozadu.