Isaac Asimov: Okruhliak na obzore

DVE MINÚTY PREDTÝM, AKO JOZEF SCHWARTZ navždy zmizol zo sveta, v ktorom žil, prechádzal sa po prívetivých uliciach chicagského predmestia a v duchu si recitoval Browninga.

Svojím spôsobom to bolo dosť prekvapujúce, lebo náhodný okoloidúci by sotva Schwartza pokladal za človeka, ktorý by vôbec vedel citovať Browninga. Vyzeral totiž presne na to, čím aj bol: krajčírom na dôchodku s neúplným „všeobecným vzdelaním“, ako sa vravieva v dnešnom skazenom svete. Mal však bystrú a hĺbavú myseľ a prečítal všetky knihy, čo mu len prišli pod ruku. Vďaka tejto čitateľskej vášni získal aké-také vedomosti takmer o všetkom a dobrá pamäť mu tieto poznatky uchovávala.

Napríklad Rabbiho ben Ezru od Róberta Browninga čítal dva razy, ešte za mladi, a vedel ho skoro naspamäť. Väčšinou mu nerozumel, ale v ostatných rokoch mu prvé tri verše akoby hovorili rovno zo srdca. V teplom a žiarivom dni začínajúceho leta tisíc deväťsto štyridsaťdeväť si ich ešte raz v duchu zopakoval:

Zostarni so mnou!

To najkrajšie nás ešte len čaká.

Jeseň života, keď leto je už za nami…

Schwartz sa s týmito slovami plne stotožňoval. Po pohnutom detstve v Európe a mladosti v Spojených štátoch sa tešil na pokojnú, bezstarostnú starobu. Keďže má pohodlný dom a dostatok peňazí, mohol prestať pracovať, ako aj urobil. Žena je zdravá, dve dcéry dobre vydaté, má už aj vnuka, čo mu bude spestrovať posledné, najlepšie roky; prečo sa teda znepokojovať?

Pravda, bola tu ešte atómová bomba a tie trochu zarážajúce reči o tretej svetovej vojne, ale Schwartz veril v lepšie stránky ľudskej povahy. Pochyboval, že by ešte niekedy mohla byť vojna. Neveril, že zem ešte raz uzrie zlovestné slnko atómového výbuchu. Tak sa iba dobrosrdečne usmieval na okoloidúce deti a v duchu im želal rovnú, a nie veľmi krivolakú púť, čo ich dovedie od mladosti až k tomu najlepšiemu životnému obdobiu.

Zdvihol nohu, aby prekročil ošúchanú handrovú bábiku, ktorá sa naňho opustene usmievala uprostred cestičky; deti si zrejme ešte nevšimli, že ju stratili. Kým však nohu opäť položil…

Pracovníci Ústavu nukleárneho výskumu v chicagskej štvrti azda mali na základné črty ľudskej povahy iný názor, ale sami sa zaň trochu hanbili, pretože napokon ľudskú povahu celkom presne ničím nezmeriaš. Keď sa nad ňou zamýšľali, najčastejšie si pritom želali, aby zásah z nebies odučil ľudskú povahu (a prekliatu ľudskú vynaliezavosť) využívať každý zaujímavý a nevinný objav na výrobu vražednej zbrane.

A predsa aj ten, ktorému svedomie dovolí venovať sa štúdiu jadrových reakcií, čo by jedného dňa mohli vyhubiť pol zemegule, je v prípade potreby ochotný riskovať život na záchranu hoci aj bezvýznamného spolupracovníka.

Pozornosť doktora Smitha najprv upútala modrastá žiara za la-borantovým chrbtom.

Zastal v pootvorených dverách a zahľadel sa na ňu. Veselý mladý laborant s pohvizdovaním prevracal v rukách kalibrovanú nádobku s akýmsi roztokom. V tekutine sa lenivo prevaľoval a pomaly rozpúšťal biely prášok. Na prvý pohľad nebolo nič podozrivé, ale varovný inštinkt prinútil doktora Smitha konať.

Vbehol dnu, schytil akúsi drevenú tyč a zmietol ňou všetko zo stola na podlahu. Počuli zlovestné zasyčanie roztopeného kovu. Doktorovi Smithovi stiekla po čele kvapka potu.

Mladík ako zmeravený hľadel na betónovú podlahu, kde pomaly tuhli striebristé mláčky chladnúceho kovu. Ešte z nich sálala horúčava.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa zarazene.

Doktor Smith pokrčil plecami. Nestačil sa spamätať. „Neviem. Vy by ste mi mali povedať… Čo to tu vyvádzate?“

„Nič zvláštne,“ vykríkol laborant zdesene. „Mal som tam iba vzorku prírodného uránu. Určoval som elektrolýzou obsah medi… Neviem, čo sa mohlo stať.“

„Nech už sa stalo čokoľvek, chlapče, poviem vám, čo som videl. Okolo toho platinového téglika sa vytvorila koróna, zrejme išlo o silnú radiáciu. Hovoríte urán?“

„Áno, ale prírodný, a ten nie je taký nebezpečný. Veď jednou z najdôležitejších podmienok štiepenia je práve extrémna rýdzosť uránu, či nie?“ Oblizol si pery. „Myslíte, pane, že došlo k štiepeniu? Ale veď toto nie je plutónium, ani sme ho nebombardovali.“

„A navyše,“ povedal doktor Smith zamyslene,je ho menej ako kritické množstvo. Pravda, menej ako doteraz známe kritické množstvo.“ Uprene hľadel na steatitovú dosku stola, na sčerneté pľuzgieriky spáleného laku na drevenej skrini a na striebristé jazyky stuhnutého kovu na betónovej podlahe. „Tak či onak, urán sa topí pri tisícosemsto stupňoch Celzia a jadrové reakcie nepoznáme natoľko, aby sme to mohli podceňovať. Celá miestnosť je asi trochu zamorená. Keď to tu vychladne, chlapče, dajte všetko radšej pozbierať a dôkladne preskúmať.“

Zamyslene sa poobzeral, potom podišiel k protiľahlej stene a znepokojene sa zahľadel na akúsi škvrnu vo výške pliec.

„A toto je čo?“ spýtal sa laboranta. „Toto tu bolo aj predtým?“

„Čo, pane?“ Mladík nervózne podišiel k nemu a zadíval sa na miesto, ktoré mu ukazoval starší kolega. V stene bola dierka, akoby do nej niekto zatíkol tenký klinec a potom ho vytiahol — lenže klinec by musel prejsť hrubou tehlovou stenou i omietkou, lebo z druhej strany prenikalo denné svetlo.

Laborant pokrútil hlavou. „Doteraz som si to nevšimol, lebo som si tú stenu nijako pozorne neprezeral.“

Doktor Smith mlčal. Pomaly cúvol a prešiel popri termostate, väčšej kovovej skrinke, kam vyúsťovala dvojica trubíc. Elektromotor pomaly víril vodu a elektrické žiarovky, pod hladinou slúžiace ako ohrievače, sa striedavo zažínali a zhasínali podľa impulzov ortuťového relé.

„No dobre, a táto bodka tu bola?“ A doktor Smith poklopkal prstom neďaleko veka termostatu. Bola tam drobná dierka, akoby vyvŕtaná do plechovej steny, kúsok nad hladinou vody.

Laborant vytreštil oči. „Toto tu predtým určite nebolo, pane. Za to ručím.“

„Hm. A je aj na druhej strane?“

„Dočerta, veru j e!“

„Dobre, tak poďte sem a pozrite sa odtiaľto cez tie dierky. Prosím vás, vypnite termostat. Dívajte sa.“ Priložil prst na otvor v stene. „Čo vidíte?“

„Váš prst, pane. Tam je ten otvor?“

Doktor Smith mu neodpovedal. Pokojne, hoci mu to nebolo jedno, ho požiadal: „Teraz pozrite opačným smerom… Čo vidíte?“

„Nič.“

„Ale veď tam stál téglik s uránom. Dívate sa presne na to miesto, či nie?“

„Myslím, že áno, pane,“ prisvedčil laborant neisto.

Doktor Smith rýchlo pozrel na menovku na dverách a povedal chladne: „Pán Jennings, všetko, čo sa tu odohralo, pokladajte za prísne tajné. Nechcem, aby ste o tom s kýmkoľvek hovorili. Rozumeli ste?“

„Áno, pane!“

„A teraz poďme odtiaľto. Pošleme sem niekoho z radiačného prieskumu, nech to tu premerajú, a my dvaja sa dáme vyšetriť v nemocnici.“

„Myslíte, že sme dostali priveľkú radiačnú dávku?“ zbledol laborant. „To sa ukáže.“

Nezistili im však nijaké príznaky rádioaktívneho ožiarenia. Krvný obraz mali v medziach normy a výsledky rozboru korienkov vlasov neboli znepokojujúce. Pociťovali iba nevoľnosť, a tú lekári nakoniec označili za psychosomatickú.

A v celom ústave sa nenašiel nikto, kto by bol vedel uspokojivo vysvetliť, prečo sa téglik s prírodným uránom, ktorého bolo oveľa menej ako kritické množstvo a nebol ani vystavený priamemu bombardovaniu neutrónmi, odrazu roztopil a objavila sa okolo neho zlovestná smrtiaca žiara.