Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Spiaci sa však so zastonaním strhol, len čo sa invalidné kreslo pohlo. Grew sa vzpriamil a automaticky hmatkal po novinách.

„Čo sa robí?“ spýtal sa podráždene a dosť nahlas.

„Psst. Všetko je v poriadku,“ mrmlala Loa neurčito a posunula ho s kreslom do vedľajšej miestnosti. Zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom; hrúd sa jej od vzrušenia dvíhala a očami hľadala manželov pohľad. Opäť sa ozvalo búchanie.

Keď sa dvere otvorili a zjavil sa v nich nevysoký, zavalitý muž, ktorý sa na nich vyčerpané usmieval, stáli tesne pri sebe a z celého ich zjavu sálala nevraživosť.

„Čo si želáte?“ spýtala sa Loa so silenou zdvorilosťou, ale zrazu vydesene odskočila dozadu, lebo muž zastonal a oprel sa o stenu, aby nespadol.

„Vari mu je zle?“ spýtal sa Arbin zmätene. „Pomôž mi, vezmeme ho dnu.“

O niekoľko hodín sa Loa s Arbinom v tichu spálne chystali spať.

„Počuj, Arbin,“ začala Loa.

„Čo je?“

„Nie je to nebezpečné?“

„Nebezpečné?“ Zdalo sa jej, že naschvál nechce rozumieť.

„Hovorím o človeku, ktorého sme prichýlili. Kto je to?“

„Ako to mám vedieť?“ odvetil podráždene. „Ale nech je to ktokoľvek, nemôžeme predsa odmietnuť pomoc chorému. Ak nám zajtra neukáže svoju identifikačnú kartu, oznámime to Oblastnej bezpečnostnej ústrední, a tým sa to skončí.“ Obrátil sa na druhú stranu, čím naznačil, že chce rozhovor skončiť.

Žene to nedalo pokoj a po chvíli sa opäť ozvala ticho, naliehavo. „Azda to len nie je agent Bratstva, čo ty na to? Vieš, kvôli Gre-wovi.“

„Myslíš, ako že pre jeho dnešné reči? To je úplný nezmysel. O tom sa s tebou vôbec nebudem baviť.“

„Dobre vieš, že tak som to nemyslela. Ide o to, že už dva roky tu ilegálne, prechovávame Grewa, čím porušujeme jedno z najdôležitejších Nariadení.“

„Nikomu tým predsa neškodíme,“ zahundral Arbin. „Predpísané dodávky plníme, aj keď sú určené pre troch — troch práceschopných. A keď si ich plníme, prečo by mali niečo šípiť? Veď ani nevychádza z domu.“

„Možno dáko zistili, že si skonštruoval to invalidné kreslo. Veď motorček a ostatné vybavenie si musel kúpiť.“

„Nezačínaj s tým zasa, Loa. Už som ti sto ráz vysvetľoval, že by na to stačili náhradné súčiastky do obyčajných domácich spotrebičov. A okrem toho ten chlap určite nie je agent Bratstva, to je nezmysel. Myslíš, že by sa toľko namáhali kvôli úbohému starkému v invalidnom kresle? Prišli by vo dne a s povolením na prehliadku. Prosím ťa, uvažuj trochu.“

„Nuž, ak je to tak,“ oči sa jej odrazu dychtivo rozžiarili, „ak si o tom naozaj presvedčený, potom je to určite nejaký Prišelec. Zaručene to nie je pozemšťan.“

„Ako si na to prišla, prosím ťa? To je smiešne. Prečo by si niekto z celého galaktického impéria vybral práve Zem?“

„To neviem. Možno niekde spáchal zločin.“ Myšlienka ju hneď zaujala. „A prečo nie? Je celkom logické, že prišiel sem na Zem. Komu by zišlo na um hľadať ho práve tu?“

„Ak to je Prišelec odniekiaľ z galaxie. Ale ako si na to prišla?“

„Veď nevie našu reč, nevšimol si si? To musíš uznať. Rozumel si mu čo len slovo? Určite teda pochádza z dákeho zastrčeného kúta galaxie, kde ešte rozprávajú nejakým nezrozumiteľným dialektom. Veď všade sa už museli naučiť nový jazyk, aby sa dohovorili na imperátorovom dvore v Trantore… Chápeš, čo tým myslím? Ak je tu na Zemi cudzincom, nie je zaregistrovaný ani v Ústrednom štatistickom úrade a bude len rád, ak sa o ňom nedozvedia. Mohol by teda pracovať tu na farme namiesto otca a traja ľahšie splníme predpísané dodávky na budúci rok… Mohol by nám hneď pomôcť pri žatve.“

Ustarostené sa zadívala na manžela, ktorý dlhší čas nerozhodne mlčal, až napokon vyhlásil: „Spime už, Loa. Porozprávame sa ešte zajtra, možno budeme múdrejší.“

Po chvíli šepot zmĺkol, zhasli svetlo a napokon sa dom pohrúžil do spánku.

Na druhý deň všetko nastolili Grewovi. Arbin dúfal, že im svokor poradí. Spoliehal sa na jeho vnútornú silu, akú v sebe nepociťoval.

„Vaše problémy, Arbin,“ začal Grew, „pramenia jednoducho z toho, že som ešte vždy vedený ako práceschopný, a preto sa musia plniť dodávky za tri osoby. Nechcem vám robiť viacej starostí. Už druhý rok žijem nad stanovený termín. Stačilo mi.“

Arbin prišiel do pomykova. „Ale veď o to teraz vôbec nejde. Nechcel som naznačiť, že nám robíš starosti.“

„A napokon aký je v tom rozdiel? O dva roky bude nové sčítanie, a potom už pôjdem tak či onak.“

„Ale dovtedy môžeš ešte dva roky oddychovať a čítať knižky. Prečo by si to nevyužil?“

„Lebo ani iní nemali takéto výhody. A čo sa stane s tebou a Loou? Ak na to prídu, zoberú aj vás. Čo by som to bol za človeka, ktorý by si chcel ešte požiť mizerné dva roky za cenu…“

„Prestaň, Grew. Len nijaké scény. Často sme ti predsa vysvetľovali, ako to urobíme. Ohlásime to týždeň pred sčítaním.“

„A oklameme aj lekára?“

„Toho podplatíme.“

„Hmm. A čo ten cudzinec, veď to bude dvojnásobný prečin ukrývať aj jeho.“

„Toho potom pošleme preč. Pri vesmíre, načo sa teraz nad tým vzrušovať? Máme ešte dva roky času. Ale čo s ním teraz urobiť?“

„Nejaký cudzinec si sem jednoducho príde a zaklope na dvere,“ hundral Grew. „Ktovie odkiaľ pochádza… hovorí nezrozumiteľnou rečou… Neviem, čo ti poradiť.“

„Vyzerá celkom neškodne,“ poznamenal Arbin. „Zdá sa, že je na smrť vydesený. Nemôže nám nijako uškodiť.“

„Vydesený? A čo ak je to dáky imbecil? Možno vôbec nehovorí cudzou rečou, iba slabomyseľné bľaboce.“

„To sa mi nezdá,“ pohniezdil sa Arbin rozpačito.

„Chceš ho využiť, tak si o ňom všeličo vymýšľaš. Ale ja ti poviem, čo s ním treba urobiť. Vezmi ho do mesta.“

„Do Chica?“ zdesil sa Arbin. „Veď to by bol koniec.“

„Vôbec nie,“ odvetil Grew pokojne. „Prečo ani jeden z vás nečíta noviny? Našťastie ich čítam aspoň ja. V Ústave nukleárneho výskumu totiž vyvinuli prístroj, ktorý má uľahčiť učenie. V sobotňajšej prílohe bol o tom článok na celú stranu. A hľadajú dobrovoľníkov. Chod ta s ním a prihlás ho.“

Arbin rozhodne pokrútil hlavou. „Zošalel si, Grew? To predsa jednoducho nemôžem. V prvom rade by sa pýtali na jeho registračné číslo. Mohlo by byť z toho vyšetrovanie a potom by prišli aj na teba.“

„Nie, nie je to tak. Náhodou sa veľmi mýliš, Arbin. Ústav totiž hľadá dobrovoľníkov, lebo prístroj ešte len skúšajú. Zrejme pritom už zopár ľudí prišlo o život, tak sa určite nebudú na nič veľmi vypytovať. A ak ten cudzinec zomrie, možno to bude preňho vykúpenie… Dones čítač textov, Arbin, a nastav mi ho. A keď prídu noviny, hneď mi ich doneste, dobre?“

Keď Schwartz otvoril oči, bolo popoludnie. Srdce mu zovrela tupá, neľútostná bolesť: manželka už neleží po jeho boku, známy svet kdesi zmizol…

Kedysi dávno už takúto bolesť cítil: spomienky na okamih ožili a zreteľne sa mu pred očami vybavila dávno zabudnutá scéna. On, ešte mládenec, uprostred zasneženej dedinky… pripravené sane… na konci cesty ho čaká vlak… a potom parník…

Takúto zúfalú, bolestnú túžbu po známom svete pociťoval naposledy ako dvadsaťročný, keď emigroval do Ameriky.

Bolesť bola ozaj silná. To nemôže byť sen.

Keď svetlo nad dverami zablikalo a barytón jeho hostiteľa povedal čosi nezrozumiteľné. Schwartz vyskočil. Dvere sa otvorili a muž mu doniesol raňajky — akúsi chutnú mäsovú kašu, akú ešte nejedol, s príchuťou kukurice, a mlieko.