Isaac Asimov - Okruhliak na obzore

Zvláštne! Ešte aj potok akoby fosforeskoval! Zaregistroval to však len mimovoľne.

Dobehol k domu, vystrel ruky a nahmatal tvrdý biely povrch. Neboli to tehly, kameň ani drevo; múr vyzeral skôr ako z dajakého hrubého, pevného porcelánu, no v tej chvíli mu to bolo celkom jedno. Hľadal len dvere, a keď ich konečne objavil a nenašiel zvonec, začal do nich kopať a vykrikovať ako zmyslov zbavený.

Vnútri čosi zašuchotalo a začul túžobne očakávaný zvuk ľudského hlasu. Opäť vykríkol. „Hej, vy tam!“

Ozvalo sa slabé, tlmené zabzučanie a dvere sa otvorili. Zjavila sa v nich žena s vyľakaným výrazom v očiach. Bola vysoká a šľachovitá. Za ňou stál chudý muž v montérkach š tvrdými črtami v tvári… Nie, neboli to montérky. Niečo také Schwartz ešte nevidel, no vyzeralo to ako pracovné šaty.

Teraz sa však nad tým veľmi nezamýšľal. Jemu sa aj takto oblečení videli krásni! Takí krásni, ako sa osamelému človeku môžu zdať len priatelia.

Žena čosi zreteľne a pevne povedala a Schwartz sa musel oprieť o veraje. Pery sa mu nezvučne pohybovali a všetky jeho naj-černejšie obavy ho opäť zaplavili, zadúšalo ho a zvieralo mu srdce.

Žena totiž prehovorila rečou, ktorú Schwartz v živote nepočul.

TOHO VEČERA HRALA LOA MARENOVÁ KARTY so svojím nevýbojným manželom Arbinom; odrazu starec, sediaci v kúte v elektricky poháňanom invalidnom kresle, nahnevane zašucho-tal novinami a ostro skríkol: „Arbin!“

Arbin Maren hneď neodpovedal. Zamyslene prechádzal prstom po hladkých tvrdých okrajoch kariet a rozmýšľal, ako tentoraz začať. Keď sa rozhodol, roztržito sa ozval: „Čo chceš, Grew?“

Prešedivený Grew si zaťa zlostne premeral ponad okraj novín a opäť nimi zašuchotal. Veľmi ho to uspokojovalo. Keď človek prekypujúci energiou odrazu zostane prikovaný ku kolieskovému kreslu a nohy mu už neslúžia, musí sa, pri vesmíre, nejako odreagovať. Grew sa odreagúval novinami. Šuchotal nimi, skladal ich a gestikuloval nimi, a keď sa nazlostil, plieskal nimi po stole.

Grew vedel, že všade okrem Zeme sa používajú iba telexové noviny; z prístroja vychádzajú zvitky mikrofilmov s najnovšími správami, ktoré sa premietajú na obrazovku. No Grew sa nad niečím takým len výsmešné uškŕňal. Slabošské, dekadentné maniere!

„Čítal si o tej archeologickej expedícii, čo posielajú sem na Zem?“ spýtal sa.

„Nie, nečítal,“ odpovedal Arbin. Grew to vedel, lebo okrem neho nikto noviny nečítal a videoprístroj predali už vlani. Svoju poznámku mienil len ako úvod do ďalšej debaty.

„Nuž, prídu sem. A rovno na galaktickej úrovni, čo na to povieš?“ Začal im čítať z novín a hlas mu pritom čudne preskakoval ako väčšine ľudí, keď čítajú nahlas. „Bel Arvardan, vedúci výskumný pracovník Imperiálneho archeologického ústavu, sa na konferencii so zástupcami galaktickej tlače vyjadril, že si sľubujú veľa cenných poznatkov od archeologického prieskumu planéty Zem, ktorá sa nachádza na okraji sektora Sírius (pozri mapu). Zem, povedal, so svojou archaickou kultúrou a unikátnym prostredím je ukážkou degenerovanej civilizácie, ktorú naši sociológovia doteraz zanedbávali. Som takmer presvedčený, že najbližší rok alebo dva prinesú revolučné zmeny do niektorých našich zdanlivo neotrasiteľných teórií o histórii ľudstva a o spoločenskom vývoji. A tak ďalej a tak ďalej,“ uzavrel rázne.

Arbin Maren ho počúval iba na pol ucha. Zamrmlal: „A čo myslí tou,degenerovanou civilizáciou'?“

Loa Marenová vôbec nepočúvala. Teraz povedala: „Hraj, Arbin.“

Grew pokračoval: „A ani sa nespýtaš, prečo to bolo rovno v Tribúne? Vieš predsa, že by tam bez príčiny neuverejnili ani riadok z galaktických správ, hoci by im sľúbili aj milión.“

Chvíľu márne čakal na odpoveď a potom pokračoval: „Urobili to len preto, že tej expedícii venovali celostránkový úvodník a toho Arvardana rozniesli v zuboch. Ten chlap sem chce prísť čosi vedecky skúmať a ich to privádza do zúrivosti. Prezri si tie táraniny! Len si ich prezri!“ Potriasol novinami. „Prečo si to neprečítaš?“

Loa Marenová položila karty na stôl a pevne zovrela tenké pery. „Otec,“ povedala, „mali sme namáhavý deň, takže momentálne nás politika veľmi nezaujíma. Azda neskôr, dobre? Prosím ťa o to, otec.“

Grew sa zamračil a začal ju posmešne napodobňovať. „Prosím ťa, otec, prosím ťa, otec. Zdá sa, že ti tvoj zostarnutý otec poriadne ide na nervy, keď s ním nechceš stratiť ani pár slov o bežných udalostiach. Tuším vám už zavadziam, lebo nečinne sedím v kúte a nechám vás dvoch robiť za troch… Ale kto za to môže? Som ešte silný a chcem pracovať. A viete dobre, že keby som si nohy liečil, bol by som zdravý ako predtým.“ Plieskal sa pritom po stehnách zlostnými, silnými údermi, ktoré počul, ale necítil. „Lenže to nejde, už som starý a nestojím im za liečenie. A podľa vás toto azda nie je zdegenerovaná civilizácia? Ako inak možno nazvať svet, v ktorom človek chce pracovať, ale neumožnia mu to? Pri vesmíre, myslím, že by sme už mohli prestať s tým táraním o našich takzvaných osobitných zákonoch. Nie sú len osobitné, sú priam hrozné! Poviem vám…“

Doširoka rozhadzoval rukami a tvár mu od hnevu sčervenela.

Arbin sa len zdvihol zo stoličky a pevne stisol starcovi plece.

„Prečo sa tak rozčuľuješ, Grew? Keď dopozeráš noviny, prečítam si ten úvodník.“

„Dobre, lenže čo z toho, keď aj tak dáš za pravdu im? Vy mladí ste všetci obyčajní sraľovia, bábky v rukách Bratstva.“

„Prestaň, otec,“ skočila mu ostro do reči Loa. „S takýmito rečami nezačínaj.“ Už chvíľu nervózne sedela a načúvala. Nevedela presne, čo ju znepokojilo, ale…

Arbinovi prebehli zimomriavky ako vždy, keď sa spomenulo Bratstvo strážcov tradícií. Od Grewa nebolo rozumné hovoriť takýmto tónom, posmievať sa starým zvyklostiam…

Grew rozpráva ako nadšený stúpenec asimilácie. Rozpačito preglgol; samotná predstava bola hrozivá.

Pravdaže, za Grewovej mladosti sa oveľa bláznivejšie rojčilo o tom, že treba zanechať staré zvyky, no vtedy boli iné časy. Grew by si to mal uvedomiť — a možno si to aj uvedomoval, ibaže nie je také ľahké správať sa vždy rozumne a uvážlivo, keď je človek väzňom invalidného kresla a bezmocne čaká na nové sčítanie.

Grew si z dcériných slov veľa nerobil, ale už radšej mlčal. Ako minúty plynuli, zmocňovala sa ho čoraz väčšia ochabnutosť a riadky sa mu rozplývali pred očami. Nedostal sa už ani k zvyčajnému podrobnému hodnoteniu športových udalostí, a hlava mu odrazu klesla na hruď. Potichu zachrápal, noviny mu vykĺzli spomedzi prstov a znova zašuchotali.

Loa ustarostené zašepkala: „Možno nie sme naňho dosť milí, Arbin. Pre človeka, ako je otec, to nie je ľahké, najmä v porovnaní so životom, na aký si zvykol predtým; iste si pripadá napoly mŕtvy.“

„Myslím, že preháňaš, Loa. Má predsa noviny a knihy. Len ho nechaj! Trochu rozčuľovania mu nezaškodí. Teraz bude zasa pár dní v lepšej nálade.“ Arbin opäť nazrel do svojich karát, a práve keď sa chystal jednu vyniesť, ozvalo sa búchanie na dvere a chrapľavo, nezrozumiteľné výkriky.

Arbin sa mykol a ruka s kartou mu znehybnela. V Loiných o-čiach sa zjavila úzkosť; pozrela na manžela a dolná pera sa jej roz-triasla. „Odvez ho odtiaľto. Chytro!“ prikázal jej Arbin.

Nestačil ani dopovedať a Loa už stála pri kresle. Potichu, chlácholivo zamľaskala jazykom.